Denník N

Dlhý bič, krátky dvor. Rómske osady od Slotu cez Fica ku Kotlebovi

Lomnička pri Podolínci. Foto - Andrej Bán
Lomnička pri Podolínci. Foto – Andrej Bán

Je to jednoduchý a dobrý nápad. Sporte si aspoň rok sami a my vám požičiame na nové bývanie. Mikropôžičky mimovládiek ETP a Projekt DOM.ov menia rómske osady.

Autor je reportérom časopisu .týždeň

Biedna chatrč z dosák a plechu, aj pätnásť ľudí v jednej miestnosti, naša Afrika sa začína najmä za Popradom. Stovky „slumov“ už onedlho možno budú vyzerať inak.

Podmienka? Splácať pár desiatok eur mesačne. Dá sa to, aj keď sú ľudia bez práce.

Ako prvá s tým prišla košická organizácia ETP, ktorá sa od roku 2007 venuje mikropôžičkovému programu na svojpomocnú rekonštrukciu alebo výstavbu od tisíc až do výšky osemtisíc eur na desať rokov. Peniaze musia ísť na stavebný materiál. Zapojených je viac ako 500 domácností. Vyžaduje to, aby si predtým sami aspoň rok sporili po päťdesiat eur mesačne, čo v týchto lokalitách obvykle stačí na kúpu pozemku.

Chceme dom aspoň 10×5

Simonka Bílá (32) má v dome až úzkostlivú čistotu, ako inak. Sedíme v kuchyni na prízemí pôvodne socialistickej bytovky v Lenartove pri Bardejove. V televízii „beží“ Trump, na stole rozvoniava káva, na oranžovej a zelenej stene visia rodinné fotografie – s obrázkom Ježiša pri Poslednej večeri uprostred, ako inak.

„Keď tu začali stavať prvý murovaný dom, vravela som si, že ešte jeden postavia a mám dosť,“ smeje sa domáca. Má tým na mysli čosi, čo môžeme nepresne označiť ako závisť. Užitočnejšie je však hovoriť o inšpirácii okolím. Simonka má tri deti a manžela Mariána (ten chodí teraz na murárske kurzy na miestny úrad).

Zapojili sa do sporiaceho programu na nové bývanie, s ktorým prišla nedávno organizácia Projekt DOM.ov. Jej šéfka Lenka Hujdičová na východ pravidelne jazdí z Bratislavy. Najťažšie sú rokovania so samosprávami, „bieli“ nechcú predávať Rómom pozemky. Opakujúci sa únavný scenár.

Keď som bol v Lenartove pred štyrmi rokmi, spievala tu a hrala s detským rómskym súborom slávna Ida Kelarová z Brna, sestra Ivy Bittovej. Sprevádzali ich českí filharmonici. Úkaz. Ak sa však dnes vykloníte zo Simonkinho bytu, zbadáte na futbalovom ihrisku, kde hudobníci vystupovali, čosi neuveriteľné: medzičasom priestor zastavali chatrčami. Čierne stavby, ako inak. Nikto ich nezbúra.

img_9775
U Simonky Bílej v Lenartove pri Bardejove. Foto – Andrej Bán

„Pozemky nepatria obci, nemôžeme nič urobiť,“ krčí ramenami starostka Jana Bľandová.

Zopár faktov: Lenartov má asi 1100 obyvateľov, z toho asi 700 žije v osade. Tá je tu minimálne sto rokov, no pôvodne tam boli dva, tri domčeky. Dnes ich je viac ako osemdesiat. „Boom“ vypukol za socializmu. Je tu všetko, na čo si len spomeniete. Od jedného murovaného domu, od zrubovaných fortieľnych domov, za ktoré by sa prisahám nehanbil ani architekt Jurkovič, až po… až po tie klasické, z dosák zbité chatrče. Úzke uličky ako v Pakistane. Špina vonku, teraz potlačená milosrdnými mrazmi a snehom. A čistota vnútri.

Ako inak.

Zlegalizované domy, čo je iba (alebo až) každý šiesty, majú elektrinu a mesačný príspevok 85 eur na bývanie od štátu. Nezlegalizované majú tiež elektrinu. A všetky majú satelity. Trikrát tu zasahovala voči ilegálnym odberom polícia. Prišli, odišli, elektrina ostala.

Starostka je ústretová a Projekt DOM.ov víta. Jeho súčasťou bude svojpomocná výstavba rodinných domčekov na lúke nad osadou. Tá patrí obci. Čo urobí samospráva s čiernymi stavbami? Najprv ich staviteľom dohovoria a ak nestihnú stavbu prekaziť hneď na začiatku, pokúsia sa ju odstrániť. A ak sa to nepodarí?

„Pokúsime sa. Ale zatiaľ sme to neurobili,“ usmeje sa starostka. Cudzích si do dediny nepustia. Pozemky predajú iba tým, čo tu majú trvalý pobyt. Teda, pokúsia sa o to.

Dedina síce vymiera, z 22 novorodencov ročne je ich 20 „na osade“, ale Bľandová vidí o dvadsať, tridsať rokov veci v dobrom svetle. Vraj bude rozvinutá obec aj rómska osada.

Simonkin otec je obývalý obecný poslanec. Prečo bývalý? Niekto ho vraj zákerne udal, že spoločne s odmenou poslanca bral aj dávky v hmotej núdzi od štátu. A to sa nesmie. Spolu s ním skončili aj traja rómski poslanci v obci. Prekliatych 50 evri! Dnes ich spláca. A celá rodina sa teší na svoj vlastný, nový dom za možno osemtisíc eur, ktorý si svojpomocne postavia. Nasporené na materiál už čosi majú a pomôže im Projekt DOM.ov. „Ponúkajú nám nízkonákladový dom 4×5 metrov, ale my chceme väčší. Aspoň 10×5,“ povie Simonka a dobre vie, že ak taký dom bude mať ona, budú ho chcieť aj ostatní z osady.

Málo? Veľa?

Spomínate si? Iba náhodne uveďme niektoré „senzačné“ televízne správy z poslednej doby. Pri Medzilaborciach vyhorel rómskej rodine drevený dom, chytil sa od komína, a rodičia s malými deťmi sa ocitli na ulici. Pri Košiciach v mrazoch postavili chudobným (aj Rómom) kontajnerové bývanie, spia na drevených paletách. Bez vody, ale lepšie ako predtým, v chatrči.

Zo sporadických správ médií máme pocit, že ide o bezútešný fenomén. V skutočnosti zo 403-tisíc Rómov, ktorých napočítali na Slovensku tvorcovia Atlasu rómskych komunít, žije až 183-tisíc z nich v rozptýlení medzi majoritnou populáciou. V segregovaných komunitách, v 281 osadách, žilo podľa Atlasu z roku 2004 asi 50-tisíc ľudí.

Málo? Veľa?

Foto - Andrej Bán
Foto – Andrej Bán

Ťažko povedať, o desať rokov neskôr klesol počet osád takmer o pätinu, pričom počet ich obyvateľov vzrástol o polovicu. Napríklad taká Lomnička pri Podolínci. Kedysi sa volala Kleine Lomnitz, žilo tam tisíc Nemcov a jedna rómska rodina kováčov. Koncom vojny takmer všetkých Nemcov vysídlili, do ich domov sa nasťahovali Rómovia. Po roku 1989 tam žilo tisíc Rómov a jedna rodina Nemcov. Zrkadlový obraz, poviete si. Dnes má Lomnička 2790 obyvateľov, iba Rómov, tri základné školy pri spustnutom nemeckom kostole obopína múr ako v Pásme Gazy. Každý rok sa tu pritom narodí sto detí, krivka rastie. Ak sa obec objaví v správach, je to obvykle pre vyhorený dom, kde sa v jednej miestnosti tlačilo aj dvanásť ľudí či pre podozrenie z uplácania voličov. Títo ľudia pre svoje okolie inak neexistujú.

Najviac Rómov, až 60 percent, žije v Prešovskom a Košickom kraji. Z nich štvrtina, asi 63-tisíc, v segregovaných osadách. Primárne na nich sú zamerané projekty nového bývania, ktoré kombinujú nájomné bytovky a výstavby rodinných domov. Ako pôžičky, nie ako dary do štátu, to treba zdôrazniť. Bývanie je pritom kľúčové, od neho sa odvíja takmer všetko.

„Ak si nemá dieťa kde písať úlohy a nemáte prístup k pitnej vode, je to vážny problém. Predpokladali by sme, že členská krajina Európskej únie v 21. storočí niečo takéto nebude musieť riešiť,“ hovorí bývalý splnomocnenec pre rómske komunity Peter Pollák.

„Riešenie bývania, ktoré je pre Rómov statusovou záležitosťou a posilňuje ich hrdosť, má za následok lepší zdravotný stav. Lepšie zdravie je predpokladom pre úspešnú dochádzku do škôl a vzdelanie zvýši šancu na zamestnanie. A na dobré bývanie treba príjem, kruh je teda uzavretý,“ uvádza jeho predchodca Miroslav Pollák.

„Keď človek nemá možnosť udržať si osobnú hygienu, ťažko si nájde prácu. Keď dieťa chodí do školy špinavé, nemôžeme očakávať žiadnu integráciu. Keď človek žije v getoizovanej osade, je takmer absolútne odpojený od vonkajšieho sveta a úsilie o zlepšenie životných podmienok má oveľa menšiu šancu na úspech,“ dodáva súčasný splnomocnenec Ábel Ravasz.

Priekopníkom projektov sporenia a nového bývania je košická organizácia ETP. Inšpiruje aj iné mimovládky. Je pritom zrejmé, že riešenie bývania v chudobných lokalitách nemôže stáť na pleciach niekoľkých mimovládok, bánk a zopár donorov. Musí to robiť štát. A ten má na to do roku 2020 viac ako 70 miliónov eur z eurofondov. Ak ich nevyužijeme, bude to trestuhodné.

Život nie je čiernobiely

Asi najkomplexnejšie a najplastickejšie opísal život v našej rómskej osade kanadský antropológ David Scheffel. Vypovedá o tom jeho kniha Svinia v čiernobielom (2009). V tejto šarišskej obci prežil aj s rodinou niekoľko rokov, kým pochopil, že komunitný projekt, ktorý tu v 90. rokoch rozbiehali (prvý veľký svojho druhu na Slovensku), je odsúdený na neúspech. Pre mentalitu a pre limity tunajších Rómov, ale aj pre nepriazeň až nenávisť nerómskeho okolia.

Jeho zistenia?

Osada má vlastný zvuk a zápach, je to zmes dymu, zápachu tiel, moču a fekálií. Väčšina pôsobí neupraveným a priam špinavým dojmom, deti sú nahé a polonahé, so všivavými vlasmi, tričká, tepláky, zle spárované topánky. Hlboko zakorenený je deštruktívny postoj k životnému prostrediu a vôbec okoliu. Malé deti hádžu kamene do žiab, tešia sa, ak ich rozpučia, a nikto ich pritom nenapomenie. Osadníci sa vyznačujú sedavým spôsobom života, spôsob obživy tkvie v systéme vyplácania dávok. Týždeň po nich je to hodovanie s dostatkom mäsa, potom tri týždne „postdávková depresia“. Vtedy sú apatickí, unavení, podráždení, polihujú a spia. Prvoradé sú pre dospelých káva a cigarety.
Nie, tieto slová nepoužíva kotlebovec, ale uznávaný zahraničný antropológ.

Aký to rozdiel oproti polovici 20. storočia, keď v osade vyrastala spisovateľka Elena Lacková a spomínala si na omamnú vôňu lipového kvetu, hanblivé ženy aj mužov, pohlavne zdržanlivých!

Ak niečo charakterizuje za ostatné roky osady, je to totálna absencia verejného vlastníctva a verejného priestoru. Rodina a iba rodina. O nič iné nejde, nič iné nevymedzuje hranice a záujmy.

Znie to ako šialená „depka“, ale nie je všetko beznádejné. Osady, to už nie je iba zdroj stereotypov a tej najvykričanejšej biedy, akú si v Európe ani nevieme predstaviť. Skúsme sa pre zmenu pozrieť na veci inak, lepšími očami.

Áno, rozvrat vzťahov a spôsobu života prišiel s komunizmom, ktorý zničil súkromné vlastníctvo. Má však zmysel sa večne sťažovať na minulosť? Určite nie, je to neproduktívne a tiež zavádzajúce. Práve dnes mnohí pracovití a talentovaní Rómovia dochádzajú za prácou na západ Slovenska či do zahraničia. Zarábajú si najmä ako murári, na stavbách. A opravujú si domy, stavajú si nové.

Toto si všimnite, pán minister Kaliňák.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie