Denník N

Prečo sa Bartók vracia do Prešporka

Skladateľ na dobovej karikatúre.
Skladateľ na dobovej karikatúre.

Festival Konvergencie predstavuje autora, ktorý vášnivo miloval folklór, ale odmietal nacionalizmus.

V týchto dňoch sa skladateľ Béla Bartók symbolicky vrátil do Bratislavy, do mesta, ktoré v jeho živote zohrávalo kľúčovú úlohu. Jeho mama pochádzala z Turčianskeho Svätého Martina a vyrastala v Prešporku. Bola Nemka, no hovorila aj perfektne po maďarsky. Po otcovi mal zasa srbský a maďarský pôvod z nižšej šľachty. Mama však ovdovela, keď mal Béla iba sedem, preto sa práve ona, klaviristka a učiteľka hudby, stala pre syna rozhodujúcou osobou v ďalšom životnom smerovaní. Osamelá matka s dvoma chlapcami to ani v tom období nemala ľahké. Z Torontálskej župy, ktorá po Trianone pripadla Rumunsku, sa vo viacerých zastávkach napokon presunula až do vtedajšieho Pressburgu či Poszonyu.

Vo svojej autobiografickej črte Bartók napísal: „V tom čase bol z uhorských vidieckych miest najživší hudobný život v Bratislave. Tejto skutočnosti môžem ďakovať, že som sa mohol uživiť od pätnástich rokov hru na klavíri a harmóniu u Lászla Erkela a mal som možnosť počuť niekoľko viac-menej dobrých operných predstavení a orchestrálnych koncertov. Zúčastňoval som sa i na komornom muzicírovaní, už ako osemnásťročný som pomerne dobre poznal hudobnú literatúru od Bacha po Brahmsa – je pravda, že Wagnera len po Tannhäusera. Medzitým som usilovne komponoval,“ spomínal skladateľ.

Uhorské vidiecke mesto. Sympatické označenie Bratislavy. Niekomu možno znie výsmešne, ale byť provinciou, zostávať na okraji, môže mať aj výhody.

V Bratislave je dnes Bartókova ulica, hneď vedľa Mozartovej. No Bartókove diela sa tu uvádzajú pomerne zriedkavo. Pred desiatimi rokmi sa v Slovenskom národnom divadle dohral Hrad kniežaťa Modrofúza, nedávno sa premietal aspoň v kine – no už len naživo z newyorskej Metropolitnej opery, kde zažiarila aj práca slovenského scénografa Borisa Kudličku.

Romantik aj priekopník

Teraz sa Béla Bartók plnohodnotne a všestranne vrátil počas zimnej verzie hudobného festivalu Konvergencie. Hrajú ho prvotriedni miestni muzikanti združení okolo aktívneho Jozefa Luptáka, aj svetoznámy Jerusalem Quartet z Izraela, ktorý v uplynulých rokoch vytvoril oceňované nahrávky komornej tvorby Schuberta, Janáčka či Brahmsa.

Koncerty sú vo Veľkom koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu, akusticky najlepšej sále v republike, v podzemí budovy obrátenej pyramídy. Len úvod akcie sa uskutočnil prvý februárový večer v bratislavskom kníhkupectve Artforum, kde Milan Lasica čítal zo zbierky textov Túžby a spomienky Alexandra Albrechta.

Práve v legendárnom al­brechtovskom dome so záhradou na Kapitulskej ulici sa Bartók ujal výučby mladého Alexandra Albrechta. „V našom byte sme mali hosťovskú izbu, ktorej veľkosť bola vhodná práve pre Bartókovu postavu a telesné rozmery. (Šťastie, že sme nehostili Händla alebo Rossiniho!). Aké milé boli naše spoločné obedy, večere a večerné rozhovory! V tom čase, prirodzene, zmizol pocit vekového rozdielu medzi nami a stali sme sa úprimnými priateľmi…. Vždy sme si zahrali svoje nové diela, štvorručné úpravy sme hrávali spolu a vymenili sme si o nich mienku,“ napísal Albrecht v Túžbach a spomienkach.

Konvergencie Bartóka predstavujú v rozmanitých podobách: ako raného novoromantika, ako priekopníka etnomuzikológie a zberateľa sedliackej hudby aj ako vyspelého expresionistu, ktorý citlivo, dramaticky a autenticky reagoval na hrozivý vývoj v medzivojnovej Európe.

Bartók zaznamenával ľudovú hudbu na fonograf, na Edisonove valčeky. To predstavovalo revolučný a novátorský postup. Netreba zabúdať, že to robil v čase hospodárskej krízy a vtedy šlo o drahú technológiu. Len s najväčšou námahou sa mu darilo získavať pre projekt financie. Píše o tom v známej štúdii Hudobná folkloristika. Vďačíme mu za mimoriadne veľa zachovanej hudby zo Slovenska, Rumunska, Turecka či Alžírska. Vtedy sa nadchol aj pre pieseň slovenského pôvodu, ktorá je dnes našou štátnou hymnou.

Skladateľ (tretí zľava) pri nahrávaní slovenských ľudových piesní na fonograf. Dražovce pri Nitre, začiatok 20. storočia.
Skladateľ (tretí zľava) pri nahrávaní slovenských ľudových piesní na fonograf. Dražovce pri Nitre, začiatok 20. storočia.

Z dnešného hľadiska považujem za zvlášť poučné, že hoci bol Bartók vášnivým folkloristom, nikdy nebol nacionalista. Či už skúmal bulharskú rytmiku, hudbu tureckých kočovných kmeňov alebo slovenské nápevy, dokázal sa nadchnúť pre krásu, a nechápal etnické vyvyšovanie sa či odmietanie iného. „Kde sa začína politika, tam prestáva umenie a veda,“ napísal a platí to stopercentne dodnes, bude to znamenať „smrť výskumu ľudovej piesne“.

Ešte odpornejší mu bol rasizmus, pred ktorým nakoniec aj ušiel do USA, v bezprostrednom ohrození, pretože jeho manželka bola židovského pôvodu a on bol pre svoje protivojnové názory sústavne osočovaný. „Styky medzi jednotlivými národmi neprinášajú len výmenu melódií, ale – čo je ešte dôležitejšie – stimulujú vytvorenie nových štýlov… Úplné uzavretie sa pred cudzími vplyvmi znamená úpadok…“

Svoje listy niekedy podpisoval ako „neznaboh, čestnejší ako väčšina veriacich“. Za svojho života sa nikdy nedočkal skutočného či trvalého uznania. Tentoraz ho Bratislava prijala ako dobrá a pozorná poslucháčka.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie