Trainspotting 2 sa sám pýta, či má zmysel nostalgia za prvým dielom

Spomínanie po dvadsiatich rokoch. Tá najhoršia diagnóza. Filmy, ktoré nechcú za nič pochopiť, že svet sa mení a s ním Zeitgeist, ten duch doby, ktorý bráni dvakrát vstúpiť do tej istej rieky… jedine, že sa voláte Danny Boyle a idete si zopakovať Trainspotting.

V scéne z dvojky sa Mark Renton – má 46 rokov a dávno nenosí úzke džínsy ani coversy – ocitne späť v detskej izbe v dome svojich rodičov. Tam, kde prežil abstinenčné delírium a po strope sa plazil mŕtvy kojenec.

Mark sa hrabe v starých platniach, jednu z nich si vyberie a položí na gramofón. Každý čaká, že bude znieť Iggy Pop či Underworld. Ale to sa nestane. Povedané úplne presne, Lust For Life znie štvrť sekundy a hneď skladba vypne. Gesto, ktoré vystihuje celý T2: Trainspotting.

Spomínanie nemusí byť horko-sladké, nostalgické, ani trápne priamočiare. Danny Boyle sa s nami chce hrať. Keď spomína, tak to robí ironicky, nespomína, skôr sa pýta, či má zmysel spomínať.

Spomienka nie je niečo, čo tu pre nás jednoducho je. Spomienka je nástrojom na použitie, spomienkou sa dá zaklínať, vyrobiť z nej zbraň. Predsa sa dá pokračovať dramaticky, zábavne a elegantne, aj po dvadsiatich rokoch!

Čo sa ešte zmenilo

Trainspotting bol príbeh mladých outsiderov, Trainspotting 2 je príbehom týchto istých, ale starých outsiderov. Jednotka bol príbeh lúzrov, čo sa nechcú začleniť do spoločnosti a životné problémy si zúžili na jeden: pichnúť do žíl heroín.

Druhý diel je príbehom takmer čistých lúzrov, ktorí sa do spoločnosti nedokážu začleniť a prežívajú vďaka tomu, že závislosť na heroíne vymenili za nelátkovú závislosť na čomkoľvek.

Čo sa ešte zmenilo: Sick Boy sa volá Simon, Edinburgh je naozajstný Edinburgh (veľkú časť prvého filmu nakrúcali v lacnejšom Glasgowe), vidíme ho v panoráme a plný historických pamiatok.

K hnusným pubom pribudli trendové podniky. Británia je plná gastarbeitrov z východu, v kurze je kokaín, tanečná revolúcia je minulosťou, v kluboch hrajú nudnú hudbu pre dôchodcov. Najviac sa oplatí okrádať štát cez granty. Lou Reed je mŕtvy a Perfect Day znie v spomalenej verzii plnej smútku a melanchólie.

Na rozdiel od iných filmov „dvadsať rokov po“, sa Boyleovi hrdinovia nemotajú v časovej slučke, ako keby medzitým nič neprežili, len čakali v hibernácii, kým ich znovu rozmrazia pre pokračovanie. Každý z nich dokonale premyslenú backstory.

Nechýba spomienka na najhorší záchod v Škótsku a minimálne jedna z nových historiek má šancu stať sa kultovou. Rentonov nový manifest o tom, čo znamená vybrať si život v 21. storočí má rovnakú nástojčivosť ako ten z úvodu jednotky.

Flashbackové rozprávanie, delirantná psychedélia, aj celkový vizuálny štýl. Danny Boyle je na rovnakej vlne ako predtým, len sa ešte lepšie naučil prepínať žánre. Ku koncu sa z toho vyvinie slušný – boyleovsky minimalistický – psychotriller. A tam, kde film pôsobí unavene, snaží sa vlastnú unavenosť aspoň zaujímavo reflektovať.

Len poznámka k titulkom: dobré, ale mohlo to byť lepšie. Urbanizácia a gentrifikácia spolu iste súvisia, ale inak ide o dva rôzne javy.