Denník N

Prečo je vzostup autoritárstva globálnou katastrofou

Ilustrácia - Vizár
Ilustrácia – Vizár

Ušľachtilý boj proti tyraniám naďalej zostáva na pleciach jednotlivých aktivistov a disidentov žijúcich pod autoritárskou vládou alebo v exile. Ale môžu im pomôcť aj ľudia žijúci v slobodnom svete.

V januári svetová elita zdvorilo načúvala čínskemu prezidentovi Si Ťin-pchingovi, ktorý na Svetovom ekonomickom fóre vo švajčiarskom Davose predniesol zásadný prejav. Samozrejme, líder čínskej diktatúry nespomenul, ako on a jeho nohsledi okrem páchania iných ziel väznia a nechávajú zmiznúť ľudskoprávnych aktivistov, perzekvujú etnické menšiny a náboženské skupiny a riadia obrovskú cenzúru a systém dohľadu nad čínskym obyvateľstvom.

Polovica ľudí žije v diktatúrach

Je neuveriteľné, že fórum venované „zlepšovaniu stavu sveta“ poskytuje takýto dôležitý priestor prezidentovi represívneho režimu. Si začal svoj prejav aj tým, že sa spýtal: „Čo zlé sa to stalo so svetom?“ Pravdou je, že súčasťou tohto problému je aj on.

V súčasnom svete je autoritárstvo na vzostupe. Podľa výskumu našej nadácie Human Rights Foundation vládnu nedemokratické režimy v 94 krajinách sveta, čo znamená, že takmer štyrom miliardám ľudí vládnu tyrani, absolutistickí monarchovia, vojenské chunty či ľudia, ktorí sa síce dostávajú k moci demokratickou cestou, ale vládnu ako autoritári. Tieto takmer štyri miliardy ľudí predstavujú 53 percent svetovej populácie. Zo štatistického hľadiska je tak autoritárstvo jednou z najväčších, ak nie úplne najväčšou výzvou, ktorej ľudstvo čelí.

Porovnajte si toto číslo s niektorými inými krízovými javmi súčasného sveta. Asi 836 miliónov ľudí žije v extrémnej chudobe a 783 miliónov nemá prístup k čistej pitnej vode. Vojny a iné ozbrojené konflikty vypudili z domovov 65 miliónov ľudí. Medzi rokmi 1994 – 2013 bolo ročne priemerne postihnutých nejakou prírodnou katastrofou 218 miliónov ľudí. Sú to hrozné a zdanlivo neriešiteľné problémy, ale aspoň tu máme agentúry OSN, humanitárne organizácie či odbory na ministerstvách zahraničia, ktoré sa týmto problémom venujú.

Na druhej strane, diktátori a volení autoritári majú voľné pole. Svetová banka pravidelne oddlžuje represívne režimy, v OSN neexistuje žiadna protityranská jednotka, ani žiadny program proti tyranii, ani armáda aktivistov.

Putin a Maduro nie sú sami

Obaja sme zažili dôsledky autoritárstva na vlastnej koži. Jedného z nás zbili, dali na čiernu listinu a prinútili emigrovať kremeľskí operatívci. Ruský prezident Vladimir Putin sa neúnavne snaží zničiť slobodu prejavu, drzo anektoval Krym a zvýšil ruskú vojenskú aktivitu v takej miere, ako sa to dialo počas studenej vojny. Druhý z nás videl, ako jeho matku zabili venezuelské bezpečnostné sily a jeho synovec sa takmer tri roky trápil vo vojenskom väzení ako väzeň svedomia. V súčasnosti venezuelský prezident Nicolás Maduro vedie režim, ktorý bežne väzní disidentov, prenasleduje demonštrantov a je zaplatený v takom rozšírenom systéme korupcie, že krajina práve zažíva katastrofálny ekonomický kolaps.

Putin a Maduro v tom však nie sú sami. Im podobní ľudia sú vo všetkých kútoch sveta. Niektorí by boli radi tyranmi, ktorí ničia slobodné médiá, zatvárajú oponentov, manipulujú voľby a veľakrát porušili ľudské práva. V Turecku kedysi sľubná demokracia lapá po vzduchu. Tamojší prezident Recep Tayyip Erdogan doteraz zatvoril 149 médií a viac ako 2000 škôl a univerzít, vyhodil viac ako 120-tisíc pracovníkov z verejnej správy a uväznil viac ako 45-tisíc svojich údajných oponentov. V Severenej Kórei Kim Čong Un vedie najtotalitnejší režim na svete, vymýva mozgy 25 miliónom obyvateľov, terorizuje ich verejnými popravami, umelými hladomormi a obrovským systémom koncentračných táborov, ktoré vyšetrovateľom OSN pripomenuli Pol Potovu Kambodžu a nacistické Nemecko.

Existuje však aj množstvo menej známych diktátorov v krajinách, ako sú Bahrajn, Kazachstan a Rovníková Guinea, kde tyrani drancujú prírodné zdroje krajiny a svoje zisky ukrývajú v daňových rajoch. Aby prekryli svoje ukrutnosti, najímajú si lobistov, PR agentúry a iných odborníkov zo slobodného sveta.

Ide aj o sociálne dôsledky

Ako keby nespravodlivosť a útlak nestačili, autoritatívne vlády majú aj enormné sociálne náklady. Diktátormi vedené krajiny majú väčšiu mieru duševných chorôb, horšie zdravie a nižší vek dožitia.

A ako napísal indický ekonóm Amartya Sen, sú náchylnejšie k hladomorom. Ich občania sú menej vzdelaní a napríklad registrujú menej patentov. V roku 2016 bolo vo Francúzsku zaregistrovaných viac patentov ako v celom arabskom svete, no nie preto, že Arabi sú menej podnikaví než Francúzi, ale preto, že takmer všetci žijú v dusivých autoritatívnych režimoch. Je jasné, že potláčanie slobodného vyjadrovania názorov a kreativity má tvrdý dopad na inovácie a ekonomický rast. Občania slobodných a otvorených spoločností, ako sú Nemecko, Južná Kórea a Čile, sú svedkami takého pokroku v obchode, vede či technológiách, o akých sa Bielorusom, Barmčanom a Kubáncom môže len snívať.

A ešte jedna vec: slobodné štáty medzi sebou nebojujú. História ukázala, že toto je jediný pevný zákon politickej teórie. Naopak, diktatúry sú vo vojne vždy: často s nejakým iným štátom, ale permanentne so svojimi vlastnými občanmi. Ak vás hnevá verejné zdravie, chudoba alebo sa bojíte o mier, vaša povinnosť je jasná: postavte sa tyranii.

Záujem? Ako kedy, ako kde 

Je tragické, že svetové inštitúcie a organizácie nedokážu na autoritárstvo dostatočne odpovedať. Západné vlády občas protestujú proti porušovaniu ľudských práv v krajinách ako Rusko, Irán a Severná Kórea, ale pravidelne ich ignorujú v krajinách ako Čína či Saudská Arábia v snahe zachovať obchodné a bezpečnostné dohody. V Rade pre ľudské práva Organizácie spojených národov, ktorá bola založená za účelom, aby svetu prinášala spravodlivosť a mier, zasadajú aj Kuba, Egypt či Rwanda. Zástupca demokratickej krajiny tu má tú istú legitimitu ako zástupca diktatúry, hoci jeden koná v prospech svojich občanov a druhý koná tak, aby ich umlčal. Medzi rokmi 2005 a 2016 Rada pre ľudské práva nevydala ani jednu rezolúciu, ktorá by odsudzovala represívne režimy v Číne, na Kube, v Egypte, Rusku, Saudskej Arábii či v Turecku.

Napriek faktu, že diktatúry sú príčinou mnohých globálnych problémov, napríklad zlého zdravia, kolabujúcich vzdelávacích systémov a globálnej chudoby, na veľkých svetových konferenciách sa autoritárstvu nevenuje takmer nikto. A niet divu: mnohé organizácie vrátane Svetového ekonomického fóra či dnes už nefunkčnej Clintonovej globálnej iniciatívy dostávajú od autoritárov hojnú finančnú podporu. Len málo ľuskoprávnych skupín sa zameriava výlučne na autoritárstvo a väčšina establišmentových skupín venujúcich sa ľudským právam venuje signifikantnú časť svojich rozpočtov na to, že kritizujú demokratické vlády a ich politiku. No diktátori sú v strede pozornosti len málokedy.

Zostáva to na jednotlivcoch

Ušľachtilý boj proti tyraniám tak zostáva na pleciach jednotlivých aktivistov a disidentov žijúcich pod autoritárskou vládou alebo v exile. Občianska novinári Abdalaziz Alhamza a Meron Estefanosová zistili, že len málo ľudí žijúcich v mierumilovných a slobodných krajinách zaujíma spravodajstvo zo Sýrie a z Eritrey, tak si túto prácu zobrali na starosť oni, a to aj napriek tomu, že to pre nich znamená extrémne nebezpečenstvo. Hjon-so Leeová utiekla zo Severnej Kórey a zistila, že obete obchodu s bielym mäsom v Číne sú opustené a ignorované, a tak začala na čínsku vládu tlačiť sama. Keď otec Rosy Maríe Payáovej, líder kubánskych demokratov Oswaldo Payá v roku 2012 za záhadných okolností zahynul, zostalo na nej, aby žiadala vyšetrovanie a spravodlivé zaobchádzanie s tamojšími disidentmi. Takíto jednotlivci potrebujú stálu podporu, pretože v ich krajinách sa nedá legálne protestovať a za ich práva sa nepostaví žiadny Americký zväz pre občianske slobody, žiadny Washington Post, ani žiadna opozičná strana.

Aby sme sa k autoritárstvu a diktatúram postavili tak, ako treba (ak by svet prišiel na to, že sú príčinami takých krízových javov, ako sú ozbrojené konflikty, chudoba a extrémizmus), znamenalo by to priznať si, že takíto disidenti potrebujú financie, strategické poradenstvo, technické zručnosti, pozornosť a solidaritu. Aby nastala zmena vo vzťahu k represii, musia sa jej účastniť ľudia zo všetkých oblastí. Umelci, podnikatelia, technológovia, vynálezcovia, investori, diplomati, študenti – nezáleží na tom, kto ste, môžete osloviť organizácie, ktoré sa týmto režimom venujú, a spýtať sa ich, ako im môžete pomôcť svojimi vedomosťami, zdrojmi a schopnosťami.

Je to morálna povinnosť

Dnes sa autoritatívna vláda rozširuje na stále väčšiu časť planéty, ale lídri slobodného sveta nemajú motiváciu ani schopnosti vytvoriť novú organizáciu na spôsob OSN, ktorá by bola len spoločenstvom demokratických krajín. Ako ľudia žijúci v slobodnej spoločnosti veríme, že je našou morálnou povinnosťou urobiť niečo pre to, aby sme poukázali na porušovanie ľudských práv, a využiť našu slobodu na to, aby sme ich pomohli dosiahnuť iným.

© Washington Post

Garry Kasparov je ruský šachista a šéf Human Rights Foundation

Thor Halvorssen je výkonný riaditeľ Human Rights Foundation

Komentáre

Teraz najčítanejšie