Denník N

Piliere našej demokratickej štátnosti

Foto – TASR
Foto – TASR

Dnes tu opäť mnohí prežívame napriek tomuto štátnemu útvaru. A to je zvláštne, pretože už vraj konečne máme náš štát, kde moc pochádza od nás – občanov.

Slovensko dnes ekonomicky prosperuje a spoločensky vrávorá. Vládny vampírizmus voči občanom je v našich končinách dlhodobo zaužívanou praxou. Pri súčasnej vláde čerpacieho konsenzu však nadobudol charakter husákovsky umŕtvujúceho stavu. Sme vyciciavaní a udržiavaní pri živote premiérovými vyhláseniami o dobrých zajtrajškoch či o otváraní „domáceho frontu“.

Opozícia je nefunkčným zhlukom snáď dobre mienených výkrikov, viac či menej trápnych fašistických lunetikov a šáličov v šáloch. Slovenská politika mešká za spoločnosťou, nie je schopná reflektovať zmeny, nové druhy priemyslu, inú generáciu mentalít a s tým spojené nové druhy túžob a predstáv o tom, v akej krajine chceme žiť.

Aké hodnoty vyznáva teda Slovenská republika, nie formálne, ale vnútorne, za čo by sme boli ochotní napríklad bojovať ako naši starí rodičia, keď sa, demobilizovaní, s plačom vracali zo Šumavy, aby o pár týždňov odišli do Londýna a severnej Afriky či neskôr do našich hôr? Bojovali sme okrem SNP za slobodu, mali sme niekedy ako spoločnosť, ako hodnotové spoločenstvo mystický zážitok, heroický pocit zo slobody, z možnosti vyberať si a odmietať, z naliehavosti, s akou sa nám vďaka slobode prihovára, bez ohľadu na vierovyznanie, aj filozofické a náboženské poznanie?

Žiadne autentické hodnoty

Vyše štvrťstoročia sme tu nadužívali slovné spojenia „hodnoty“, „liberálne hodnoty“ euroatlantické hodnoty, kresťanské hodnoty ad nauseam, ničili sme tým kriticky mysliaciach oponentov v detských svetoch križiackych vojen, ospravedlňovali sme týmito výrazmi vojny v Oriente bez toho, aby sme sami vedeli, čo vlastne predstavujú.

Výsledkom predávkovania verejnosti floskulami o slobode a demokracii je aj to, že niektorí mladí policajti dnes považujú demokraciu za sviňu, čo treba doraziť, že sa nájdu vojaci, čo majú ruské cárske vlajky na profiloch, a že mamičky s fotkami z opekačky, kde sedia s deťmi na kolenách, bez hanby vyzývajú na vystrieľanie a obesenie.

Slovenská republika napriek svojmu formálnemu výstroju dnes žiadne autentické hodnoty a občianske cnosti nepestuje. Politici nemajú ako ísť príkladom, parlamentné rozpravy sa podobajú na záchvaty besnoty, cirkvi sa pripravujú na koniec sveta a nenájde sa nikto, kto by zdvihol zo zeme nešťastnú štandardu ľudí, čo tu za slobodu umierali, a povedal by, že už stačilo, toto, toto a toto a ideme to robiť inak, aby sme sa tu nezbláznili, urobíme hodnotovú krajinu, nie gýčiarsku so zmesou sociopatie, ako servírovali v 90. rokoch, ale sebavedomú, solidárnu, úspešnú krajinu, ktorá vie, kam smeruje, pretože niečomu verí, vie, že sme spoločnosťou, že myšlienka spoločnosti existuje a len vďaka tomu si ešte dodnes nerobíme neolitické obrázky.

Prežívame napriek štátnemu útvaru

Dnes sme namiesto toho v zvláštnom stave nezriadenosti. Naša mladá generácia nám odchádza do zahraničia študovať a naši najlepší odborníci tam ostávajú pracovať. Naše deti memorujú v školách fakty, ktoré si kedykoľvek za sekundu vygooglia, ale nerozumejú súvislostiam. Naše vedkyne a vedci sa v nerovnom boji o medzinárodnú relevantnosť buď krvopotne pokúšajú konkurovať kultivovaným a dobre živeným vedeckým inštitúciám z civilizovaného sveta začínajúceho vo Wolfsthali, alebo sa tu na domácom piesočku utápajú v simuláciách vlastnej dôležitosti v prázdnych memorandách.

Naši chorí si do nemocníc nosia toaletný papier a ležia tam s vedomím, že napriek plateniu daní a zdravotných odvodov nemôžu bez priplácania ísť ani len na potrebu. Deti sa tu i v hlavnom meste privádzajú na svet do nemocníc, kde si matky musia nosiť šálky, uteráky a lyžičky, aby mali z čoho jesť a do čoho sa utrieť. Naši najslabší – sociálne znevýhodnení Rómovia – žijú v existenčnom ohrození chudobou, kotlebovskými fašistickými hliadkami a náhodilosťou vládnych plánov sprísniť nad nimi policajný dozor.

Slovensko je päťmiliónová krajina s kanalizáciou, pitnou vodou a čipovými skipasmi. Je to taký menší nemecký alebo francúzsky región. Napriek tomu to u nás v mnohých ohľadoch vyzerá ako na takom väčšom juhoamerickom predmestí ovládanom kartelmi. Totiž aj najluxusnejšia limuzína zbohatlíka si na rozbitých cestách rozrazí podvozok. Okrem toho – priznajme si – sme dnes lacnou výrobnou linkou západoeurópskych korporácií, bezpečným odbytiskom produktov nižšej kvality západoeurópskych potravinárskych koncernov a takisto odložiskom u nás dobre zarábajúcich západoeurópskych manažérov či iných expertov, ktorí v západnej Európe nie sú uplatniteľní.

V privátnych školách dnes treťoradí nemeckí a rakúski učitelia v našom hlavnom meste zarábajú za rovnakú prácu tri-štyrikrát viac ako ich slovenskí kolegovia s niekoľkonásobne dlhšou učiteľskou praxou a rovnako kvalitnou nemčinou. Pretože slovenskí učitelia sú radi, že hoci zarábajú výrazne menej ako rakúski kolegovia v tej istej škole, ešte stále je to viac ako väčšina učiteľov na slovenských školách. V našej krajine si vysoko-odbornú a náročnú prácu, akú vykonávajú zdravotné sestry, vedci, lekári či učitelia, skrátka neceníme. A tak niet divu, že čoraz viac našich občanov skúša šťastie ako ekonomickí migranti niekde inde.

Tí z nás, čo tu ešte stále v tejto krajine sme, fungujeme, jeme, beháme hore dolu, spíme, robíme, snažíme sa. Ale o čo vlastne? K čomu vlastne? Vo víchroch globálnych zmien len nekoordinovane plápoláme ako kus rozstrapkanej látky, ktorý sa tvári, že by mal byť zástavou. Ako poblúdené stádo paberkujeme, čo nám príde do cesty.

Dnes – tak ako mnoho storočí – tu skrátka mnohí prežívame napriek tomuto štátnemu útvaru. A to je zvláštne, pretože Slovenská republika je už štvrťstoročie predsa vraj konečne náš štát, kde štátna moc pochádza od nás – občanov tejto republiky.

Je čas zaujímať sa o Slovensko

Ale toto je predsa krajina, ktorá zrodila Slovenské národné povstanie, bratislavskú jar v 68om, Sviečkovú demonštráciu a Nežnú revolúciu. Tak teda poďme a vyžadujme viac od seba samých. A nebuďme už zahriaknutí Mečiarom vytvoreným strachom zo sebaurčenia. Áno, tým strachom časti našich intelektuálnych elít, ktoré sa v boji s mečiarovským mafiánskym nacionalizmom radšej zriekli akejkoľvek snahy o rozvoj našej vlasti. Dodnes je medzi niektorými našimi intelektuálmi módne slovenskosť vnímať ako derivát maďarskej, českej či prípadne rakúsko-uhorskej kultúry. Prípadne je módne rozvíjať lokálne tradície a venovať sa regionálne a miestne definovaným špecifickostiam. To všetko sedí a je to samozrejme dôležité, ale zároveň aj také bezpečne dištancované od tohto nášho nejasného štátu.

Je čas, aby sa naše intelektuálne elity i občania začali zaujímať o Slovensko, o to, aká je to krajina a čo je jej prínos pre nás ako občanov i pre ľudstvo. Povedané s architektom modernej predstavy o našej demokratickej štátnosti, T. G. Masarykom, štát by mal mať zmysel sub specie aeternitatis a humanisticky prispievať k rozvoju kvality ľudského spoločenstva, ktorého sme integrálnou súčasťou. Musí teda byť niečím viac ako len nástrojom na výkon moci na určitom území. Musí spočívať na princípoch, ktoré umožnia jeho občanom žiť dôstojný, slobodný a rovnocenný život v priateľskej spolupráci so svetom.

Skúsme preto znovu objaviť štyri piliere našej demokratickej štátnosti: ľudskú dôstojnosť, slobodu, rovnosť a európsku integráciu. Sú to hodnotové kotvy vychádzajúce z najlepších osvietenských tradícií a z našich doterajších snáh o demokratické usporiadanie našej spoločnosti a nášho štátu.

Sloboda

Občania nášho štátu musia byť slobodní od strachu o svoju existenciu. Nikto sa tu nesmie báť byť tým, kým je. Teda ide o slobodu od neznášanlivosti súvisiacej s rasou, náboženstvom či sexuálnou orientáciou. Sloboda takisto súvisí so sociálnym zabezpečením, teda sloboda od strachu o budúcnosť. Limity slobody sú však tam, kde začína netolerancia a neznášanlivosť. Sloboda nie je spoločenskou hrou, kde môžete občas podvádzať, je to najzákladnejší politický a spoločenský pocit, ktorý stál pri vzniku civilizácie. Sloboda nie je nástrojom na ponižovanie najslabších, ale naopak, priestorom, kde máme všetci rovnaké šance a rovnakú dôstojnosť.

Ľudská dôstojnosť

Tento pilier sa týka spravodlivosti a sociálneho zabezpečenia. Slovensko musí byť spravodlivou krajinou, kde ak niekto pracuje na plný úväzok, musí byť schopný z toho dôstojne žiť. Spravodlivosť znamená dôstojnú starobu, dôstojné bývanie a zdravotné zabezpečenie. To znamená i dôstojné, čiže zodpovedné a zúčtovateľné narábanie s verejnými funkciami a k tomu nezávislá justícia, ktorá nad tým bdie. Ľudská dôstojnosť je dôvodom, prečo dnes máme spoločenskú zmluvu, prečo Európa pestuje spoločnosť ako živé a rôznorodé spoločenstvo, z ktorého nie je nikto vylúčený, je to verejný etický priestor, v ktorom sa môžeme pohybovať bez ohľadu na naše sociálne a spoločenské postavenie.

Rovnosť

Slovensko musí byť krajinou rovných. Teda bez ohľadu na to, odkiaľ človek pochádza, musí mať rovnaké životné šance. Ženy musia byť rovné mužom v platoch a možnostiach profesionálneho uplatnenia. Trh rovnosť zabezpečí len ťažko – aj Čína či Rusko sú trhovými hospodárstvami, ale zďaleka nezabezpečujú rovnosť. Rovnosť je takisto o tom, že politické pozície alebo vysoké pozície v biznise neznamenajú nezaslúžené papalášske výhody. Rovnosť nie je rovnakosť, ale konkrétne pretavenie myšlienok dôstojnosti a slobody do každodennej prevádzky. V demokratických spoločnostiach neexistujú rovní a rovnejší a rovnosť udržiava v občanoch dôveru v schopnosti štátu a spoločnosti ponúknuť každému možnosť čo najlepšie využiť svoj potenciál a talent. A v neposlednom rade je rovnosť dnes aj o tom, že občania tejto krajiny musia mať rovnaké podmienky a možnosti na pracovnom trhu v rámci EÚ ako ostatní Európania.

Európska integrácia

Európska únia je dnes pre Slovensko základným rámcom pre naše civilizačné ukotvenie. Aj vďaka členstvu sme dnes prosperujúcou a demokratickou spoločnosťou, ktorá má možnosť relatívne pokojne definovať svoj vývoj. Únia sa nám však dnes pred očami radikálne mení. Výsledkom viacerých kríz v posledných rokoch je zmena podstaty integračného procesu. Snahy a vízie vytvárania čoraz užšej Únie okolo spoločného jednoliateho jadra patria minulosti. Podstatnou črtou európskeho integračného procesu sú dnes snahy štátov vo vnútri Únie i mimo nej o vytvorenie si špecifických foriem vzťahov s Úniou. Ide tu na jednej strane o vzťahy s inštitúciami Únie a na druhej strane o vzťahy s členskými a asociovanými krajinami Únie. V kontexte Brexitu dochádza k novému nastaveniu Únie a Slovensko musí byť krajinou, ktorá dokáže túto novú konšteláciu aktívne formovať a vytvárať tak parametre dôležité pre život svojich občanov.

Politika nemusí byť len udržiavacou prevádzkou, musí obsahovať aj istý pozostatok mýtického a feudálneho prísľubu lepšej spoločnosti. Dnes už neimitujeme nebeský Jeruzalem, no veríme inej abstrakcii, a nie je pravda, že súčasnosť je taká neistá, aby sme sa neodvážili pozrieť sa za ňu.

Kde je srdcu dobre

Netvrdíme, že máme patent na interpretáciu obsahu navrhovaných štyroch pilierov. Spôsobov, ako dosiahnuť ľudskú dôstojnosť, slobodu, rovnosť a európsku integráciu, je mnoho a z rôznych politických perspektív budú jednotlivé kroky k ich dosiahnutiu zahŕňať dosť výrazné odlišnosti. Avšak tieto štyri piliere sa môžu stať primárnymi priestormi politických kontroverzií a predmetmi politických štiepení v slovenskom politickom systéme. Môžeme tak spoločne vytvoriť základy pre spoločenský konsenzus o tom, čo sú kritériá na legitímnu účasť v našom politickom systéme a – v konečnom dôsledku – aké sú parametre našej demokratickej štátnosti.

Slovensko potrebuje vízie, prípravu na budúcnosť, na zmenu paradigmy v poznaní a správaní, na obdobie, keď budeme aj na dnešné dni spomínať ako na zlatý vek. No to nič nemení na našej povinnosti a záväzku urobiť zo Slovenskej republiky prístav priateľského, prosperujúceho a slobodného spoločenstva, kde sa nebude nikto cítiť obeťou sociálneho vylúčenia alebo politickej krátkozrakosti. Pretože domov nie je len to, na čom oko rado spočinie, ale najmä to, kde je srdcu dobre.

Komentáre

Teraz najčítanejšie