Denník N

Na svedka čakali vo väzení dva roky, aby celú rodinu Kordovcov mohli odsúdiť

Foto – Post Bellum
Foto – Post Bellum

Vo väzení sa stretla s bratom, švagrinou aj manželom, ktorých odviedli niekoľko mesiacov predtým. Svedka nemali a než si ho pripravili, trvalo to dva roky. Proces sa mohol začať.

Gabriela Kleinová, rodená Kordová, sa narodila v roku 1921 vo Vrútkach. Jej matka Zuzana bola ženou v domácnosti a otec Eugen Korda bol významným železničným oficiálom.

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Gabriela mala päť súrodencov – troch bratov a dve sestry. „Boli sme veľmi súdržní, mali sme sa navzájom radi a pomáhali sme si vo všetkom, v šťastí i v nešťastí. Súdržní sme boli, rozdelili sme sa so všetkými, jeden druhému sme boli nápomocní.“

Všetci skončili stredné aj vysoké školy.

Gabrielin brat

Najstarší brat, Alexander Korda, bol dôstojníkom delostrelectva. Od roku 1942 bol príslušníkom ilegálnej vojenskej odbojovej organizácie Victoire.

Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v armáde a od 10. septembra 1944 velil vojenskému výcvikovému táboru Oremov laz. Pomáhal vyzbrojovať partizánske jednotky.

Počas SNP bol veliteľom 25. pešieho práporu a spolupracovníkom generála Goliana.

Po februári 1948 Alexandra spolu s manželkou a celou rodinou prenasledovali, boli vystavení neľudskému týraniu a odsúdili ho na doživotie za údajnú velezradu a vyzvedačstvo.

To mu podlomilo zdravie natoľko, že v roku 1958 počas výkonu trestu zomrel.

Za nepriateľov štátu však považovali všetkých členov jeho rodiny vrátane súrodencov a ich príbuzných.

Začiatok prenasledovania

Gabriela sa po povstaní spolu so sestrou Ruženou a jej manželom odsťahovala do Bratislavy.

„Vydala som sa, áno, a v Bratislave som začala pracovať v jednej projekčnej kancelárii u švagra: Kramár a Lukáčovič. Tam som robila celú administratívu, vyznala som sa v tej práci a bola som im takou, takou ‚Mädchen für alles‘, ako sa povie po nemecky – dievča pre všetko, no až dovtedy, pokým neprišiel ten nešťastný deň, keď nás všetkých pozatvárali.“

Pravú príčinu prenasledovania sa nikdy nedozvedeli. Pri raziách nechápali, čo ŠtB hľadá, pri vypočúvaní nerozumeli kladeným otázkam.

„13. novembra 1951 naraz vstúpila do nášho domu jedna skupina eštebákov. Zazvonili, otvorili, vrútili sa dovnútra a ako také hyeny začali u nás robiť kontrolu. Museli sme sa legitimovať, ja som bola sama doma s deckom, aj jedna priateľka bola u nás, mali sme ísť na prechádzku, keď sa začala prehliadka,“ spomína Gabriela Kordová.

„Všetko nám vyhadzovali, pozerali, hľadali neviem čo – nič nenašli, samozrejme. ‚A kde je manžel?‘ pýtali sa. ‚Manžel tu nie je, išiel na poľovačku.‘ ‚Kde je?‘ ‚Buď išiel do karloveského chotára, alebo do Orechovej Potône, ja vám nepoviem… buď tam, alebo tam – tak počkajte naňho a je to, no,‘ dodala som. Bola som celkom roztrasená, nevedela som si rady, lebo som bola mladá, neskúsená, nevedela som, že takto môžu zaútočiť na jednu mladú ženu, vystrašili ma. Viete, to sa ani nedá vypovedať, triasla som sa ako osika, čo chcú vlastne od nás… Chodili, hľadali, všetko vyťahovali, pozerali, v spálni a všade čo videli, prezerali, no nemali čo nájsť. No čo našli, to si vzali, do dnešného dňa sa to nevrátilo.“

Keď sa vrátil Kordovej manžel, odvliekli ho, prezreli ho a vzali mu pušku. „Pobozkali sme sa, potom som ho dlho nevidela. Zostala som tam s tou priateľkou, ktorá bola tiež vystrašená, nevedela ani k slovu prísť.“

Pozatvárali celú rodinu

Čakala, čo sa bude diať. Bola u nej neter, ktorá keď počula, že prišli k nim, zadným vchodom odišla a utekala ku Gabrielinej sestre Kramárovej povedať, čo sa stalo. Sledovali ju však a podobnú raziu urobili aj u Kramárovcov. Mužov pozatvárali a o niekoľko dní neskôr odviedli aj ich manželky.

„O pár dní prišli po mňa, áno, prišli po mňa a pozvali ma na ŠtB. Otvorila som dvere, dieťa som mala na rukách a eštebák ma volá, že musím ísť k nim. Hovorím: ‚Veď ja tu mám dieťa, nemôžem ísť s ním.‘ Vtom prišla moja švagriná, nepovedala som, kto to je, len som sa eštebáka spýtala, ako dlho budem na výsluchu. ‚No, o chvíľu sa vrátite, áno. O chvíľu sa vrátite.‘ Vypočúvali ma dlho, neviete si predstaviť, ani slinu som nemala v ústach. Nemôžem povedať, že by robili nejaké fyzické nátlaky, ale stále do mňa hučali, hučali a písali, a toto, a toto, nepamätám sa, čo všetko chceli odo mňa. Bola som tam od rána od ôsmej do večera do jedenástej.“

Vianoce roku 1951 prežila Gabriela spolu s rodinou vo Vrútkach a po návrate do Bratislavy jej švagriná Božena povedala: „Vieš čo, buď pripravená, máš pozvánku na políciu, áno, nemusí to byť nič zlého, máš to na dnešný deň. Nechcela som ti dopredu nič hovoriť, chcela som, aby si mala pekné sviatky… No a potom som išla rovno do basy, druhého januára tisícdeväťstopäťdesiatdva, na krajzák.“

Stretnutie vo väzení

Vo väzení sa po dlhom čase aspoň na okamih stretla so svojimi blízkymi. „Predstavte si, pri prvej prechádzke, len desať minút po tom, čo som nastúpila do väznice, keď sme chodili do kruhu. Na druhom dvore boli muži, otočím sa, vidím – môj švagor Kramár, tak som mu zakývala,“ dodáva.

„No točila som sa ďalej, nato počujem pri konci: ‚Mókuš!‘ – tak ma volali doma. Bol to môj brat, ale nakoniec som sa videla aj s mojím mužom. V ten deň som sa tak stretla so všetkými. V priebehu polhodiny v kriminále vedeli všetci, že som tam. Sestra, brat, švagor a manžel. No a potom sa už začal každodenný stereotyp, veď to poznáte, nikto si ma nevšimol, rok som čakala na cele, poznala som tam všelijakých ľudí, ktorí tam prišli, chudákov, nervovo zrútených z vyšetrovacej väzby.“

Uväznení boli bez súdu; ten sa konal až o dva roky neskôr, keď ŠtB našla vhodného svedka. Gabrielinho manžela v roku 1952 odsúdili na osem rokov väzenia, ona dostala štyri roky postupne vo väzniciach v Bratislave, Rimavskej Sobote, Sučanoch a v Želiezovciach.

„Ja som nevedela, čo mám na súde hovoriť. Nevedela som, z čoho ma obvinia a čo so mnou bude. Len mi prečítali, že som obžalovaná za vyzvedačstvo, velezradu. A za velezradu bolo doživotie, najmenej dvadsaťpäť rokov…

Bolo to kruté, lebo nemali svedka, až pokým si ho dobre nevychovali, aby nás toľkých pozatvárali. Nahnal im ľudí, áno, nevinných ľudí, a potom aj prišiel proti nám svedčiť na súd. No a potom to išlo: od pätnásť rokov, šestnásť rokov, pätnásť, štrnásť rokov. Sestru oslobodili, aj švagrinú Kordovú. Len my sme sedeli.“

4. marca 1955 Gabrielu prepustili na amnestiu. Jej manžel si odsedel dve tretiny trestu a zvyšnú časť mu odpustili.

Post Bellum SK je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia.

Pomôžte aj vy! Staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet
SK12 0200 0000 0029 3529 9756.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

Aj s vašou pomocou môžeme kontaktovať pamätníkov!

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum SK.

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa.

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na pamatnici@postbellum.sk.

Zapojte sa do súťaže Príbehy 20. storočia. Nahrajte príbeh svojich starých rodičov a vyhrajte iPhone alebo 50 000 Kč.

Viac informácií: www.pribehy20stoleti.cz

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie