V slovensko-maďarskej vojne budú bojovať len slušní ľudia

Táto vojna sa začala v Komárne, bojovalo sa v nej len kúsok od Galanty a frontová línia prechádzala cez Horné Saliby. Ak sa v jednom z tých miest narodíte, v druhom žijete a zo Salíb ste mali svadobné zákusky, nevyhnutne ju budete brať osobne, aj keď bola len fiktívna.

A ak sa pouličné pogromy odohrávali kúsok od studenej novozámockej stanice, na ktorej ste strávili viac času, než je vám milé, a v Šamoríne, cez ktorý ste neraz prechádzali a žije v ňom Béla Bugár, sa diali zverstvá ako v Bosne či Kosove, potom si o tejto vojne chcete prečítať.

Fekete farkasok

No s týmito mestami nemusíte mať vôbec nič spoločné. Predstava, aké by to bolo, keby sa obranný val modernej civilizácie medzi Maďarmi a Slovákmi zrútil, vás asi bude lákať aj na severnom Slovensku. Presne o tom je kniha Petra Pečonku Svätý mäsiar zo Šamorína a iné príbehy z čias Malej dunajskej vojny (Artforum). Peter Pečonka je pseudonym autora narodeného v roku 1965.

Kniha sa začína kapitolou o Čiernych vlkoch – po maďarsky ľubozvučne Fekete farkasok či Kale ruva po rómsky. Je to jednotka slovenských a maďarských Rómov, ktorí sa do vojny medzi oboma krajinami museli nevyhnutne zapliesť. Pečonka sa s týmto príbehom (neviem, či presne v tejto podobe) zúčastnil súťaže Poviedka 2013. Nezvíťazil, ale recenzentka ho označila za najlepší z textov.

Tam niekde možno vznikla myšlienka urobiť z poviedky niečo viac. Nápad to bol dobrý, pretože Čierni vlci sú naozaj fajn. Majú na slovenské pomery originálny nápad a silný odkaz o tunajšom rasizme. Škoda len, že viac sa už o nich nedozviete, a nakoniec naozaj pôsobia len ako spúšťač na napísanie knihy o niečom inom.

Nebol by to až taký problém, pretože Pečonka má dosť zaujímavých námetov. Vtipne sa pohral napríklad s tragédiou v Novákoch, pri ktorej vyletel do vzduchu tamojší muničák. Práve tu sa začal príbeh jednej z postáv. Tragikomický je zas príbeh českých dobrovoľníkov, ktorí Slovákom pomáhali blízko cukrárne v Horných Salibách, okolo ktorej sa prehnala kolóna maďarských tankov. Čo bol takmer jediný okamih, keď sa v príbehu mihla konkrétna zbraň, pretože Pečonka nepíše o samotných bojoch, ale o ľuďoch, ktorých zasiahli.

Po čase však sem-tam začal prekážať veľmi nepravdepodobný jazyk niektorých postáv. Z osobnej skúsenosti viem, že na vojenčine ste približne každých 11 sekúnd museli začuť vulgarizmus najťažšieho kalibru. Ak ste nič také nepočuli, znamenalo to, že buď spíte, alebo ste už v civile. Vo vojne medzi Slovákmi a Maďarmi by sa však podľa Pečonku nenadávalo. Bojovali by v nej iba slušní a mimoriadne inteligentní ľudia, ktorí by vo voľnom čase viedli hĺbavé rozhovory o živote.

Vzletná snajperka

Žiaľ, takéto filozofovanie na niekoľkých miestach pôsobí neuveriteľne až smiešne. Vyvrcholí vo chvíli, keď vojnoví vyvrheli z oboch strán konfliktu na úteku v tajnej skrýši debatujú o svojich osudoch. Slovenská ostreľovačka („Snajperka“) o svojej láske k maďarskému vojakovi hovorí takýmito vzletnými vetami: „Asi bolo medzi nami všetko povrchné – sex hneď v prvý večer, možno aj tá hlboká vášeň je len spôsob prežívania povrchnosti. Veď čo už je hlboké alebo mimoriadne na túžbe s niekým si dobre zasúložiť? Potom trápne exaltovaná rozlúčka na letisku, dnes sa aj na teatrálne prejavy citov na verejnosti dívam ako na formu povrchnosti…“

Po takomto výstupe už ani neprekvapí, že zaskočený žoldnier, ktorý strávil deväť rokov v Afrike v službách akéhosi pohlavára, svojej spolubesedníčke oznámi, aby na chvíľu prestala, pretože sa ide… vycikať. Urazil by sa niekto, keby sa šiel po vojensky vyšťať? Ešteže bolo počuť, ako to v záchodovej mise zurčí.

Úzkostlivá snaha autora písať za všetkých okolností civilizovane jednoducho v niektorých situáciách pôsobí umelo. Pritom stačilo málo, aby mu vydavateľstvo so zopár vetami – nebolo ich až tak veľa – viac pomohlo, dielo by hneď pôsobilo uveriteľnejšie. Takto na úvod vzbudí pomerne vysoké očakávania, aby ich ku koncu mierne sklamalo. Pritom príbeh je v tom nevinne. Dokáže zaujať, prekvapiť i prinútiť k zamysleniu. No nedotiahnutý jazyk chvíľami namiesto zvolania „toto sa nikdy nesmie stať“ núti k povzdychu „takto by sa to nikdy určite nestalo“. Mrzí to, aj keď si človek uvedomuje, že Svätý mäsiar zo Šamorína je od prvého do posledného písmena fikcia.