Denník N

Vojna na Donbase: Fabrika dymí, rakety lietajú a ľudia veria Rusom

Reportáž z ukrajinského mestečka Avdijivka, kde denne dopadajú rakety z územia kontrolovaného proruskými separatistami. V najostreľovanejšom meste na Donbase aj napriek tomu ľudia často viac veria ruskej televízii než vlastným očiam.

Zbombardovaný obytný dom v Avdijivke. Foto N – Vladimír Šimíček
Zbombardovaný obytný dom v Avdijivke. Foto N – Vladimír Šimíček

„Jeden z najpodivnejších a najstrašidelnejších príbehov vojny na Donbase sa odohral v dedine Hranitné (po rusky Granitne),“ rozhovorí sa ukrajinská vojačka Jelena, aby nám skrátila chvíľu, kým nás cez vojenský „blokpost“ pustia ďalej, smerom k separatistom z takzvanej Doneckej ľudovej republiky (DNR).

„Tak ako teraz aj v tom čase v roku 2015 bolo ostreľovanie veľmi silné. V Hranitnom jedna mamička nechala svoju dvojročnú dcérku s príbuznými a vybrala sa preč z domu. Na dedinu začali padať strely, zasiahlo aj jej dom a dievčatko jedna raketa zabila. Tragédia sa však neskončila. Keď dievčatko pochovali, tak dvadsať minút po pohrebe sa znovu začalo ostreľovanie a hrob s dievčatkom trafila mína a jej telo sa vyplavilo zo zeme, hotové šialenstvo,“ rozpráva Jelena jeden z príbehov vojny, ktorá vstúpila do štvrtého roku a nič nenasvedčuje tomu, že sa tak skoro skončí.

Čakáme, kým nám nezdvihne závoru mladý 25-ročný vojak, kontraktnik, ktorý podpísal na jeseň zmluvu, a teraz ho poslali na najostreľovanejšie miesto konfliktu na východe Ukrajiny. Na mobile nám ukazuje nahraté video spred dvoch týždňov, keď z doneckej strany na ukrajinské pozície dopadali strely z Gradov. Teraz počuť len strely z tankov či granátometov.

Po prvom telefonáte medzi Donaldom Trumpom a Vladimirom Putinom koncom januára sa mestečko Avdijivka ocitlo pod prudkou paľbou. Za víkend zomrelo deväť ukrajinských vojakov.

Investigatívna stránka Bellingcat neskôr potvrdila, že separatisti takzvanej Doneckej ľudovej republiky ostreľovali mesto Gradmi z obývaných oblastí v Donecku. Spustili sa boje, pri ktorých obe strany znovu začali používať ťažkú techniku, a v meste sa objavili ukrajinské tanky. Pozorovatelia OBSE hlásili najväčšie zostrenie bojov za posledné mesiace, ktoré sa do dnešného dňa nezastavilo.

Mladý vojak nakoniec dá Jelene znamenie, zdvihne závoru a my pokračujeme ďalej za rachotu striel. Ťažko odhadnúť, kedy útočia Ukrajinci a kedy separatisti, ktorých vojensky, politicky aj diplomaticky podporuje Kremeľ.

Okrem vyslania vojakov či ťažkej ruskej vojenskej techniky na východe Ukrajiny sa separatisti od ruského prezidenta dočkali tento víkend ďalšej podpory. Kým sa v Mníchove na Bezpečnostnej konferencii debatovalo v normandskom formáte o Ukrajine, Vladimir Putin rozhodol, že budú rešpektovať pasy nikým neuznaných separatistických republík v Doneckej a Luhanskej oblasti na východe Ukrajiny.

Východná časť Donbasu sa tak zase o niečo viac podobá na zamrznuté konflikty so separatistickými štátikmi, ako sú Abcházsko, Južné Osetsko, Náhorný Karabach či Podnestersko. Akurát, že na zmrznuté konflikty je to na Donbase príliš horúce.

Wellness nad Avdijivkou

Sto metrov pred nami pred hrdzavým nápisom Avdijivka dopadnú granáty a vyhodia kopu snehu do vzduchu. Jelena je však pokojná, vojenský džíp sa pohne ďalej. Zastavíme sa na mieste Carska ochota, ktoré kedysi slúžilo ako miesto oddychu. Akýsi Avdijivský wellnes pre unavených zamestnancov koksovne a chemickej fabriky, ktorá živí väčšinu mesta. Jej majiteľom je najbohatší Ukrajinec Rinat Achmetov. Kedysi oáza oddychu je po nedávnej ofenzíve zbombardovaná.

Na ukrajinskej pozícii Carska ochota, ktorá bola kedysi oddychovým miestom Avdijivky. Foto N - Vladimír Šimíček
Na ukrajinskej pozícii Carska ochota, ktorá bola kedysi oddychovým miestom Avdijivky. Foto N – Vladimír Šimíček

Carska ochota. Foto N - Vladimír Šimíček
Carska ochota. Foto N – Vladimír Šimíček

„Akurát drevená latrína zostala nepoškodená,“ smeje sa Saňa, ukrajinský vojak, ktorého poslali na dvojdňovú službu do terénu. Vyťahuje si z bundy mobil a ukazuje nám esemesky, ktoré dostal od separatistov. Jedna hovorí o tom, že oni, členovia ozbrojených síl Ukrajiny sú menej ako mäso pre ich veliteľov. Druhá o tom, že dopadnú ako Nemci pod Stalingradom.

Saňa je dva dni na fronte v bunkri, dva dni oddychuje, a tak dookola, kým sa neskončí jej rotácia. Poslali ho na ťažkú pozíciu.

„Front pri Avdijivke je jedným z najostrejších vôbec, v tom najbližšom bode nás delí od separatistov len osemsto metrov,“ vysvetľuje nám Masi Nayyem, brat slávneho investigatívneho novinára Mustafu Nayyema.

Pracuje ako právnik, sám však zažil boje o Avdijivku naostro, keď ho tam poslali po mobilizácii na niekoľko mesiacov. „Dostal som sa do sporu s jedným poslancom. Pýtal sa ma, čo nejdem do vojny bojovať. Hovorím mu, že som pripravený, a len čakám, kým ma povolajú. O týždeň nato ma mobilizovali,“ hovorí Nayyem. Po vlastných skúsenostiach v Avdijivke je veľmi kritický k stratégii ukrajinskej vlády na Donbase.

Ukrajinská vláda podľa neho stále nepochopila, ako si môže získať sympatie miestnych obyvateľov.

„To, že tak veľa vojakov posledné dni zomrelo pri Avdijivke, je obrovská hlúposť z ukrajinskej strany,“ rozpráva otvorene. Na svojom počítači nám ukazuje zábery, ktoré urobil z vrtuľníka nad mestom. „Vidíte tieto zničené budovy? Tu je posledná pozícia našich vojakov a tu sú separatisti. Prakticky sa pozerajú na seba. Armáda mala veľa času, aby tam posilnila opevnenie, no neurobila to. Jasné, že neboli pripravení na strely z Gradov, a potom sme mali toľko obetí na našej strane.

Od roku 2014 zomrelo na východe Ukrajiny okolo desaťtisíca ľudí, vyše dvetisíc z nich sú ukrajinskí vojaci.

Ukrajinská vláda možno udržala svoje pozície, dokonca niektoré pozície separatistom zobrala, na Donbase však stále podľa Nayyema robí tie isté chyby. „Za dva a pol roka postavili jednu rádiostanicu, v situácii, keď sa tam miestni bez satelitu či káblovky dostanú len k ruskej a separatistickej propagande,“ hovorí Nayyem.

Kyjev podľa neho robí príliš málo, aby si získal „hearts and minds“ (srdcia a mysle) miestnych obyvateľov.

Ukrajinci na Ukrajincov

Hybridná vojna, v ktorej Rusi nepriznávajú svoju účasť, sa tu prejavuje v plnej sile.

Avdijivka je síce pod kontrolou Ukrajincov, ale miestni často veria viac tomu, čo povedia ruské televízie, než vlastným očiam. Sme svedkami toho, ako sa každý večer o piatej na Avdijivku spustí paľba a do centra mesta padajú strely z juhu, z oblastí, ktoré kontrolujú separatisti.

Vo štvrtok strely trafili dva obytné domy cez ulicu od nás. Výbuchy zatriasli domami a vyhnali ľudí von z domov. Na Gagarinovej ulici 1 strela úplne zničili dva byty.

Po strele, ktorá trafila obytný dom na Gagarinovej ulici. Foto N - Vladimír Šimíček
Po strele, ktorá trafila obytný dom na Gagarinovej ulici. Foto N – Vladimír Šimíček

Päťdesiatnička Ľudmila si rýchlo zbalila svoje najdôležitejšie veci do kufra a vyšla von do nočného mrazu. S neuveriteľným pokojom rozpráva o zázraku, že sa jej nič nestalo. Jej byt sa v zlomku sekundy premenil na rozvaliny. Na mieste sa nájdu úlomky strely. Prišla z tanku.

Na druhý deň ruská televízia oznamuje, že to boli Ukrajinci, ktorí na seba útočia v meste, ktoré majú pod kontrolou. A jej správy sú efektívne. „Aby CNN ukázala, že sa tu bojuje, “ rozpráva nám neskôr Vladimir, miestny, pred svojím domom. A hneď dodá, ako Európu ovládla zvrátená homosexuálna kultúra.

„Tak a to mi vysvetlite, my sa ostreľujeme navzájom, Porošenko strieľa na vlastné mesto, hoci vidíte, odkiaľ prichádzajú strely, vidíte, z ktorého smeru trafila dom, a my ostreľujeme. Ruskej propagande sa perfektne darí rozoštvávať miestnych,“ rozčuľuje sa  Leonid Maťjuchin, jeden z hovorcov ukrajinskej armády, ktorý priamo na fronte sleduje vývoj konfliktu.

O tom, skadiaľ prichádzajú strely, však nepochybuje Saša Gagajev.

Pracuje ako šéf centra prvej pomoci v Avdijivke. Ako prví prichádzajú so sanitkami na miesta za zranenými. Väčšinou s rizikom, že strela môže zasiahnuť aj ich. „Separatisti sa snažia vydesiť čo najviac obyvateľov, aby bolo mesto prázdne a mohli rozbehnúť ofenzívu. Darí sa im tiež vyvolávať dojem, že na nich útočia vlastní, Ukrajinci,“ hovorí Gagajev. Pred vojnou bol manažérom veľkej medzinárodnej spoločnosti, dobrovoľne sa prihlásil do armády, že chce pomáhať tam, kde bude treba.

„Vždy nás posielajú tam, kde je to potrebné najviac, teraz je to Avdijivka.“ Z vlastnej iniciatívy sa do vojny prihlásil aj chirurg Igor Sobol z Ľvova zo západnej strany Ukrajiny.

Naše prvé stretnutie sa skončilo veľmi rýchlo, hneď na začiatku. Igor mal jeden z tých ťažších dní. Do nemocnice v Avdijivke práve doviezla sanitka dvoch ranených vojakov a onedlho nato dvoch chlapcov, ktorých zasiahla strela, keď sa vracali domov zo školy. Aj na druhý deň pokračovali silné obstrely mesta okolo piatej večer.

Vo štvrti Jubilejnaja rakety zničili tri byty nad sebou. A znovu sme boli svedkami tej istej absurdnej situácie, keď ste šokovanejší ako obyvateľ Avdijivky, ktorému raketa pred chvíľou zničila polku bytu.

„Bolo niečo pred piatou, zrazu bum a polovica bytu je preč,“ rozpráva nám päťdesiatnik Telman. Stojíme na okraji jeho bytu, ktorý ako meč pred chvíľou presekla raketa. Susedov byt sa zrútil a s ňou aj stena, ktorá rozdeľovala ich bývanie. Spolu sa pozeráme na zbombardovanú obývačku a luster, ktorý ako zázrakom stále svieti.

Telman je Azerbajdžanec, na Ukrajinu prišiel pred tridsiatimi rokmi, len pred tromi rokmi si vylepšili byt. „Kto mal vedieť, že bude vojna,“ rozpráva a nalieva nám do šálky čaj a nad priepasťou podáva kocku cukru.

Vo vedľajšom byte, ktorý sa prepadol o poschodie nižšie, býva Afganec. Bývalý sovietsky vojak Vitalij vo vojne v Afganistane prišiel o nohu. Mal šťastie, že osudnou sa mu teraz nestala vojna na Donbase. V rozvalinách hľadá so susedmi svoj pas a odložené peniaze. Nakoniec ho nájde obhorený a v ňom dvesto hrivien.

Babka a jej zničený dom po ostreľovaní v starej časti Avdijivky. Foto N - Vladimír Šimíček
Babka a jej zničený dom po ostreľovaní v starej časti Avdijivky. Foto N – Vladimír Šimíček

„Ako sa teraz dostaneme bez pasov k našim babkám cez blokposty, ktoré sú v inej dedine, čo s nimi bude? Ako im donesieme jedlo, bez dokladov nemôžeme ani sadnúť do auta….“ hovorí zúfalá susedka medzi troskami.

Pohreb uprostred vojny

Po hlučnej noci sa strely utíšia, ráno počuť len delostrelectvo z blízkeho frontu. Obe strany konfliktu si navzájom ostreľujú svoje pozície. Posledné dni zomreli traja ukrajinskí vojaci.

V centre mesta sa pomaly zbierajú ľudia s červenými karafiátmi a vencami.  V sobotu je pohreb 43-ročného Sergeja, ktorého zasiahla strela neďaleko zbombardovaného domu na Gagarinovej ulici. Pred domom, kde býval, je vystavená rakva s jeho telom. Smútiaci nosia kvety, kladú na rakvu a o chvíľu sa vyberú do blízkeho chrámu a na cintorín, aby sa s ním rozlúčili. „Žiadne fotografie, nič vám nechceme hovoriť, choďte preč,“ odkážu nám miestni, keď zbadajú zavesený fotoaparát na pleci.

So začínajúcim víkendom sa ostreľovania trochu utíšili. Tentoraz má na nás chirurg Igor viac času. Je unavený, ale usmieva sa. Zranení chlapci, ktorým úlomky strely po výbuchu zranili uši, sú v poriadku. Z vojakov, ktorých doviezli do Avdijevky z frontu, mal jeden ťažké zranenie, trafila ho  strela z tanku do hrude. Jeho stav je stabilizovaný.

Igor mal službu aj pred dvomi dňami, keď strela zabila Sergeja, ktorého dnes pochovali.

„Bohužiaľ, už ho priviezli v stave klinickej smrti, mal preseknutú miechu, nedalo sa s tým nič robiť,“ hovorí Igor. Dni spred dvoch týždňov, keď separatisti obstreľovali Avdijivku s Gradmi, opisuje Igor ako peklo. „Príliš veľa mŕtvych, mnohí zomreli, pretože ich pre ťažké bombardovanie nemohli priviezť do nemocnice,“ hovorí. „A teraz čo? Vidíme, že normandské rozhovory pokračujú, rozpráva sa o tom, že niet inej perspektívy, ako ukončiť vojnu, len pomocou minského dohovoru o prímerí. Stále tá istá pesnička a tu umierajú ľudia takmer každý deň,“ rozpráva smutne.

Okolo domu na Gagarinovej ulici je rušno. Je ohradený, na rohu patroluje polícia. Päťdesiatnička Natalia sa vracia do svojho bytu po osobné veci. Ten, kto mohol, išiel k známym alebo rodine, kto nemal kam, skončil v improvizovanom útulku. „Strieľalo sa v roku 2014 aj 2015, strieľalo sa minulý rok a strieľa sa znovu, a my žijeme medzi strelami a dúfame, že nás nezabijú,“ rozpráva Natalia.

Kľúčová koksovňa

Zo svojho zasiahnutého domu na okraji mesta sa musela pobrať aj 74-ročná Galina Maximovna. Ujali sa jej príbuzní, keď ju našli zmrznutú v byte bez elektriny aj vody, okná s výhľadom smerom na Doneck sú rozbité. Pohybuje sa len veľmi ťažko, má rakovinu. Potrebovala by morfium na utíšenie bolesti. Zo svojho malého dôchodku ledva vyžije, nemá na drahé lieky a teraz nemôže ani do svojho bytu.

„Pracovala som vyše 40 rokov v koksovni, ťažká práca, dýchate tú síru, samá kyselina, ničíte si zdravie. Viac ako desať percent zamestnancov sa nedožije penzie. Ale závod nám dal byty, dobre sa nám žilo,“ spomína na sovietske časy.

A koksovňa, ktorá živí väčšinu mesta, spokojne dymí bez prestávky. Strely sa jej vyhýbajú, robotníci chodia každé ráno na šichty a večer sa ponáhľajú domov, kým sa nezačne nové ostreľovanie. V reštaurácii Oazis svadobčania tancujú na hlučnej diskotéke, ktorá prehluší všetky otrasy.

„Keby chceli separatisti získať koksovňu, už by to urobili dávno,“ myslí si právnik Nayyem. Záchranár Saša je presvedčený, že Avdijivka je pre separatistov a Moskvu len spôsob, ako otestovať medzinárodnú diplomaciu, ktorá si stále zvyká na nepredvídateľného amerického prezidenta Donalda Trumpa.

„Mesto má smolu, že ja tak blízko pri Donecku, aj to, že Európa sa tvári, že vojna na Ukrajine sa jej netýka. A nič nenasvedčuje tomu, že by sa to malo v blízkom čase zmeniť.“

17
Učiteľka ukrajinčiny Marina Gregorievna sa zo slávneho grafity v Avdijivke pozerá smerom k separatistom z DNR. Foto N – Vladimír Šimíček

18
Učiteľka ukrajinčiny Marina Gregorievna nás vítala s baterkou v ruke. Dva dni v Avdijivke nešla elektrina. Foto N – Vladimír Šimíček

Učiteľka ukrajinčiny Marina Grigorievna to vidí jednoznačne. „Jasne, že chcú získať koksovňu, veď to sú obrovské peniaze. Ale, čo ich najviac štve, pár kilometrov za Doneckom, na dohľad je Avdijivka. Ostreľujú ju, bombardujú, a nevedia ju získať. Snažia sa nás zlomiť a nedarí sa im,“ rozpráva 73-ročná Marina, ktorá je najslávnejšou tvárou vojnového mestečka Avdijivka.

Jej tvár nasprejoval austrálsky umelec Guido van Helten ako grafity na ostreľovaný dom. Na portréte sa Marina pozerá smerom k separatistom, ktorých strely jej zranili muža.

Konflikt na Ukrajine

Teraz najčítanejšie