Denník N

Paradoxy a pozitíva Michaila Gorbačova

Foto – TASR
Foto – TASR

V marci pred 30 rokmi sa Michail Gorbačov dostal k moci. Aj keď ju opustil opľúvaný, je mu za čo vďačiť.

Michail Gorbačov stál na čele komunistickej strany a teda aj celého Sovietskeho zväzu len necelých sedem rokov – kratšie ako jeho predchodcovia i dvaja neskorší ruskí prezidenti –, ale aj za tento relatívne krátky čas prešla krajina veľmi dramatickými zmenami.

Na začiatku jeho vlády mala komunistická strana mocenský monopol, o päť rokov neskôr z ústavy vypadol šiesty článok, ktorý jej vedúcu úlohu zaručoval. Na začiatku spustil pokus o miernu reformu ekonomického a politického systému, ktorý ho mal udržať, na konci sa definitívne rozpadol.

V roku 1985 bola postava generálneho tajomníka strany nedotknuteľnou, v roku 1991 sa generálny tajomník musel prizerať ako už v novinách nekritizujú len Stalina, ale aj jeho hrdinu Lenina a dokonca aj jeho samotného: jedni za to, že nebolo nič v obchodoch, druhí, že neudržal pevnú líniu, iní mu dodnes neodpustili, že nechal ZSSR rozpadnúť. Ku koncu už nebol takou žiarivou hviezdou ako na začiatku ani v zahraničí.

Do úradu nastupoval ako človek, ktorý si nepripúšťal, že by národnostná otázka ešte mohla hrať vážnu úlohu, v druhej polovici jeho vlády však viedla ku krviprelievaniu. K paradoxom jeho politického života napokon patrí aj jeho koniec. Gorbačov prežil pokus o puč v roku 1991, ale ako víťaz z neho vyšiel jeho chránenec Jeľcin, ktorý mu napokon pod nosom rozmontoval štát, ktorému veril i vládol.

V takomto podaní vyznieva Michail Gorbačov ako nešťastník, ktorému žiadna z jeho akcií nevyšla, jeho myšlienky sa ukázali ako nepravdivé a ešte k tomu odišiel opľúvaný zo všetkých strán. Ale na jeho príbehu sa dá – najmä z pohľadu našej časti sveta – nájsť aj veľa pozitívneho.

Generálny tajomník napríklad neukončil len vojnu v Afganistane, ale aj všetky snahy o ďalšie šírenie komunizmu vo svete, ktoré za jeho predchodcov fungovalo na plné obrátky. Nielenže dovolil, aby sa Andrej Sacharov a Jelena Bonnerová mohli vrátiť z vyhnanstva, ale napriek odporu v strane disidentom dovolil čoraz slobodnejšie prejavovať svoje názory.

Nech už boli jeho dôvody akékoľvek, pristúpil na odzbrojovanie a koniec studenej vojny. Minimálne pri pohľade na masaker na pekinskom Námesti nebeského pokoja či na krvavú rumunskú revolúcii z roku 1989, mu treba uznať, že pád komunizmu v ZSSR i rozpad nášho bloku prebehol relatívne pokojne, pretože Gorbačov a ľudia, ktorými sa obklopil, od neho dali ruky preč.

Aj vďaka nemu je Nemecko zjednotené, aj vďaka nemu sa stredoeurópske i pobaltské krajiny mohli vyvíjať tak, ako sa rozhodli ich občania.

Z Gorbačovovej viery v komunizmus sa môžeme smiať, môžeme sa uškŕňať nad tým, že mu nič nevyšlo, ale zároveň s tým si predstavme, že by na jeho mieste sedel Putin alebo Brežnev.

Teraz najčítanejšie