Denník N

Detvianski odborári sa učili štrajkový poker aj v Amerike – zistili, že funguje

foto - Fotolia
foto – Fotolia

V ostrom štrajku, tak ako pri pokri, môžete vyhrať, ale aj prísť o všetko. Keď sa štrajk vymkne spod kontroly, je ako lavína. O tom, ako sa taktizuje, analyzuje aj blafuje pri kolektívnom vyjednávaní, hovorí úspešný vyjednávač z Detvy Stanislav Ľupták.

Trojnásobok toho, čo na začiatku ponúkala firma, vyrokoval Stanislav Ľupták ako šéf firemných odborov zamestnancom PPS Group pred niekoľkými týždňami. Sú rokovania pod tlakom štrajku partiou pokru, kde záleží viac na šťastí a schopnosti blafovať, alebo dokonale pripravenou strategickou hrou profesionálov? Zo všetkého niečo.

Desiatky rokov vyjednávaní naučili šéfa odborov z PPS Group, že politický tlak je neefektívny. Podstatná je dokonalá príprava, správny odhad možností a trpezlivosť, hovorí Ľupták.

O tom, ako to na takýchto rokovaniach vyzerá, sme chceli hovoriť aj s vedením spoločnosti. Predstavitelia strojárskej firmy však považujú tému vyjednávaní za natoľko citlivú, že o nej nechceli verejne hovoriť.

Odbory sú vo výhode

Je začiatok roka, 9. januára, pol šiestej ráno. V strojárskej firme PPS Group sa začína historicky prvý ostrý časovo neobmedzený štrajk. Súhlasí s ním a podporuje ho vyše 97 percent z takmer 800 zamestnancov. Štrajkokazov sa nemusia obávať. Dvadsaťpäť ľudí je málo na to, aby vo fabrike kúrili, nieto ešte aby fungovala.

foto N - Daniel Vražda
foto N – Daniel Vražda

Odborári sa ani za viac ako päť mesiacov nedohodli so zamestnávateľom na kolektívnej zmluve a zvýšení miezd o približne 45 eur mesačne. Zvýšenie tarifných platov by stálo firmu približne 800-tisíc eur za rok a jeden deň štrajku znamená odhadom mínus 200-tisíc na tržbách.

Veľmi zjednodušene a modelovo to vyzerá asi takto: zamestnanci štrajkujú, firma nefunguje a manažment počíta. Prvý deň mínus 200-tisíc, druhý 400-, tretí 600- a o niekoľko dní je to už viac, ako žiadali zamestnanci. Štrajková pohotovosť, ktorá tomu predchádzala, sa ukazuje vo fabrike, kde stoja stroje, pomaly, ale isto ako premárnená príležitosť vyriešiť problém.

Keď zlyhá dialóg

Keď vo fungujúcej firme v solídnej ekonomickej kondícii viac ako tri štvrtiny zamestnancov vyhlásia ostrý neobmedzený štrajk a fabrika prestane vyrábať, znamená to niekoľko vecí. Zlyhal sociálny dialóg a miera nespokojnosti je taká veľká, že zamestnanci už nevidia adekvátny spôsob, akým by dosiahli zmenu.

Môže to byť aj signál, že ich požiadavky sú neprimerané, nereálne, a teda nesplniteľné. Vždy to však znamená straty, ktoré každým dňom rastú, sú spočítateľné, ale nikto nepozná ich hornú hranicu. Alebo niekto predsa len áno. Firma.

Zamestnanci s odbormi sú na tom pri vyjednávaní pozične lepšie. Právo na štrajk im zaručuje zákon a v prípade, že fyzicky nepoškodia stroje alebo zariadenia, nenesú za škody spôsobené štrajkom žiadnu zodpovednosť a za zákonné prerušenie práce ich nemôžu prepustiť.

Protest strojárov z roku 2008 - štrajky a protesty majú v tomto meste tradíciu. foto - TASR
Protest strojárov z roku 2008 – štrajky a protesty majú v tomto meste tradíciu. foto – TASR

V Detve je situácia špecifická tým, že firma PPS Group pracuje na zákazky. Nemá teda skladové zásoby, ktoré by prekryli výpadok deň, dva, týždeň. Najmä zahraniční partneri sú mimoriadne citliví na nedodržanie záväzkov. Časovo neobmedzený ostrý štrajk je preto pre zamestnávateľa väčší ako veľký problém a firma sa dostáva pod tlak.

Učil sa štrajkovať vo Washingtone

Šéf firemných odborov Stanislav Ľupták sedí v prenajatej kancelárii v areáli závodu, kde sa „varí“ všetko významné pre zamestnancov. Tam si prvý raz prečítal návrh kolektívnej zmluvy od firmy, ktorý, ako hovorí, predložil netradične zamestnávateľ, navyše neobvykle skoro. Zvyčajne rokovania otvárajú odbory. V tej istej kancelárii návrh analyzovali a po mesiacoch vyjednávaní aj definitívne rozhodli o ostrom štrajku.

Odborári z Detvy nie sú víkendová mariášová partia. Ako členovia Dozornej rady majú potrebné čísla a ekonomické rozbory. Majú za sebou množstvo psychologických, právnych a ekonomických tréningov zameraných na stratégie vyjednávania, tímy analytikov a právnikov z centrály odborového zväzu a niekoľko úspešných výstražných štrajkov.

Ľupták je na čele odborov od roku 1993, keď nastúpil, mal tridsať rokov. Okrem toho je aj vyjednávačom strojárskej kolektívnej zmluvy vyššieho stupňa. Taktike a stratégii nátlakových akcií sa učil v kolíske svetových odborov – vo Washingtone. Hoci Amerika je iný svet, odborár hovorí, že vo vzťahu zamestnanec a zamestnávateľ sa od Európy veľmi nelíši.

„Ukázali nám rôzne spôsoby nátlaku a ich manažovanie. Boli sme napríklad vo firme, kde štrajk trval siedmy rok. Fungovala, zamestnávateľ prijal nových pracovníkov. U nás by porušil zákon. Otázka je, aké by boli konzekvencie.“

Krajná možnosť

Akademici aj odborári sa zhodujú, že ostrý štrajk je až krajná možnosť, keď zlyhá všetko ostatné. Hroziace straty sú obvykle vyššie ako aspoň minimálne realistické požiadavky.

Ostrý štrajk je záverečná. Zabudnite na predošlé neúspešné rokovania, až teraz sa začína skutočné vyjednávanie. Ľupták sa večer pred štrajkom nemýlil, keď povedal zdanlivo banálnu vetu, že „ťažiskový pre ďalší vývoj bude prvý deň“. Vyjednávania trvali reálne ďalšie dva dni.

Brány do PPS Detva boli napokon zatvorené krátko. foto N - Daniel Vražda
Brány do PPS Detva boli napokon zatvorené krátko. foto N – Daniel Vražda

Prvý deň štrajku drvivá väčšina zamestnancov PPS Group nepracovala, ale na plné pochopenie situácie vo firme sa vráťme ešte o pol roka späť. Odborári v tom čase zvyčajne zisťujú názory zamestnancov, čo by sa malo objaviť v kolektívnej zmluve. Presnejšie – čo by sa ešte mohlo zapracovať, pretože rámcové požiadavky sú už v tom čase jasné.

Počas kampane, ako to nazývajú, sa odborári stretávajú so zamestnancami cez prestávky, hovoria o možnostiach, zisťujú názory a nálady alebo rozdajú dotazníky. Ich návratnosť sa pohybuje  okolo 50 percent. Spolu s ekonomickými ukazovateľmi firmy je to dostatok informácií na to, aby predložili návrh kolektívnej zmluvy.

Návrh väčšinou nie je absolútna novinka. V PPS Group už približne desať rokov vychádzajú zo základnej zmluvy, ktorú menia v detailoch.

Proces vyjednávania sa začína predložením návrhu. Zvyčajne ho predkladajú odbory, minimálne v PPS Group to tak fungovalo. Teraz ho predložil zamestnávateľ. Ľupták si takúto situáciu nepamätá.

„Predbehli nás. V auguste to nie je obvyklé. Rok predtým sme predložili návrh v septembri a povedali nám, že je to zavčasu, lebo ešte nevedeli, ako sa bude rok vyvíjať.“

Odborári tvrdia, že sedempercentné zvýšenie tarifných miezd (70 percent celkového platu), na ktorom trvali až do vyhlásenia ostrého štrajku, sa objavilo v návrhu manažmentu.

Vedenie firmy neskôr vysvetľovalo, že sedem percent vlastne nebolo sedem percent, ale v súvislosti s navrhovanými zmenami, okrem iného aj v systéme odmeňovania, to bolo vo výsledku jedenapolpercentné zvýšenie, na ktorom trvali až do štrajku. Rovnaké zvýšenie navrhol aj sprostredkovateľ.

Taktizovanie od začiatku do konca

Stanislav Ľupták je skúsený vyjednávač. V roku 2010 žiadali zvýšenie platov o 31 eur, o dva roky neskôr o 75, ale nakoniec im stačilo 50, o ďalšie dva roky o 25 eur. Neprekvapilo odborárov, že firma sama od seba navrhuje sedem percent?

„Do určitej miery áno, ale v predchádzajúcom roku boli zmrazené mzdy,“ reaguje šéf firemných odborov.

Keď to prepočítali, bolo to vlastne dva razy po tri a pol percenta. Vedeli, že prevádzkový zisk na tento rok bol plánovaný na jeden a pol milióna. Zvýšenie tarifných miezd o sedem percent znamenalo 800-tisíc eur a potom to už bola jednoduchá matematika.

„Zvýšenie musí kopírovať minimálne infláciu. Nešli sme za hranicu zisku, boli sme niekde za polovicou. Zamestnávateľ to mohol myslieť vážne,“ dodal.

To, či jeden z partnerov sociálneho dialógu myslí niečo vážne, alebo nie, je jednou z ťažiskových analýz pred rokovaním aj počas neho. Ľupták to krátko zhrnul.

„Prvá je identifikácia návrhov. Či to, čo napísali, myslia vážne a chcú to aj realizovať. Potom prichádza otázka, či si vie partner predstaviť, že by od spornej časti návrhu dokázal odstúpiť. Ak nie, rokovania pokračujú.“

Otázka, či to partner myslí vážne, sa možno zdá na prvý pohľad nelogická, ale nie je. Kolektívnu zmluvu sprevádza taktika od začiatku do konca. Obsahuje aj nadhodnotené, podhodnotené alebo úplne bezvýznamné návrhy, od ktorých môže jedna aj druhá strana bez problémov odstúpiť, aby vyvolala zdanie ústretovosti.

Spomínané zvýšenie miezd takým návrhom nebolo, minimálne do zastavenia výroby. Rokovania o kolektívnej zmluve sa zasekli. Ľupták hovorí, že klesnúť zo siedmich na jeden a pol percenta nemohli.

„Nedostal by som sa už do fabriky,“ zasmial sa.

Džentlmenská dohoda

Nasledovalo jedno bezvýsledné rokovanie za druhým, a keď nepomohla ani štrajková pohotovosť, odborári sa začali koncom roka pripravovať na ostrý štrajk. Ukážková, takmer stopercentná podpora im dávala veľké šance na úspech. Keďže štrajk je krajná možnosť, dá sa predpokladať, že obidve strany do konca verili, že sa tak nestane.

„Zrejme nepredpokladali, že zamestnanci naozaj prestanú pracovať. Každý rok sme sa dostávali do konfrontácie, ale zatiaľ vždy nám vyšli v ústrety. Návrhy sa zbližovali, ale v tomto roku sme zostali na barikádach. Potom musel prísť štrajk, aby si uvedomili, že 1,5 percenta je nepriechodný návrh,“ zauvažoval Ľupták.

Stanislav Ľupták. foto N - Daniel Vražda
Stanislav Ľupták. foto N – Daniel Vražda

Prvý deň ostrého štrajku definitívne vyriešil otázku, kto myslel čo vážne, a dostal zamestnávateľa a odborárov znovu za rokovací stôl. V pondelok si do neskorej noci vysvetľovali postoje k sporným bodom, k zlomu došlo až v utorok večer, keď manažment navrhol vyššie percentá zvýšenia tarifných platov a súhlasil s tým, že zaplatí zamestnancom aj preštrajkovaný čas ako prekážku na jeho strane.

Ľupták hovorí, že práve toto mu umožnilo ustúpiť z požiadavky siedmich percent a dohodnúť sa na nižšom zvýšení platov.

„Chvíľami to bolo napäté, obojstranný tlak, zvyšoval sa hlas, potom boli z toho neplánované prestávky. Napriek tomu sme sa v diskusii postupne dopracúvali k návrhu, ktorý by sme vedeli predložiť ľuďom,“ opísal rokovania šéf firemných odborov.

Žiadny zápis, džentlmenská dohoda. Návrh, s ktorým mal Ľupták predstúpiť pred zamestnancov, bol – kolektívna zmluva platí na tri roky, zvýšenie taríf o štyri a pol percenta v tomto a o ďalšie dve percentá v budúcom roku. V poslednom roku platnosti môžu odborári znovu otvoriť otázku platov. Pôvodný návrh to neumožňoval.

Odborári usúdili, že toto je pravdepodobne hranica, ktorú manažment už neprekročí, a návrh formálne prijali. Nič ešte nebolo isté. Situácia medzi zamestnancami bola napätá a práve štrajkujúci museli s dohodou súhlasiť. V stredu ráno dve tretiny z nich súhlasili  s kompromisom. Odborári podpísali vo štvrtok v noci kolektívnu zmluvu a v piatok všetci nastúpili do práce.

Kontrolovaný štrajk sa môže zmeniť na lavínu

Keď sa spýtate Stanislava Ľuptáka, či má po úspešnom štrajku pocit víťazstva, hovorí viac o zodpovednosti a obavách o osud firmy a zamestnancov. V prvom momente to pripomínalo skôr nie príliš presvedčivé prekvapenie víťaznej miss world po vyhlásení výsledkov. „Ja? Nie je možné, to som nečakala,“ hoci od začiatku do konca nemyslela na nič iné.

Skúsený odborár to myslel úplne vážne, pretože pravdepodobne nikto v Detve si neuvedomoval viac možné scenáre ostrého štrajku ako on.

„Ide o zodpovednosť až obavu. Na začiatku štrajku neviete celkom predpokladať, čo sa udeje na konci,“ vysvetľuje.

Odborári vyrokovali kompromis, ale museli s ním predstúpiť pred stovky zneistených a nervóznych zamestnancov. Ak by s ním väčšina nesúhlasila, museli by pokračovať v rokovaní, hoci vedeli, že partner by už viac neustúpil. Za takýchto okolností štrajk teoreticky mohol pokračovať dodnes.

„Človek má na začiatku obavu, ako sa to vyvinie. Počas štrajku už nemáte všetky nástroje v rukách. Môžete odporúčať, presviedčať, ale výsledok je v rukách štrajkujúcich ľudí. Stačí malá chyba, odmietnu kompromis a môžu sa diať rôzne veci,“ rozpráva Ľupták.

Bez súhlasu štrajkujúcich nič z dohodnutých kompromisov neplatí. Formálne síce ukončuje štrajk výbor, ale nemá to žiadny význam, ak ľudia pokračujú.

„Keby sme ukončili štrajk a nenastúpili by do práce, bolo by to nezákonné, ale my by sme to neurobili. Potom by už zostávalo len pozerať sa na lavínu a čakať, kde sa zastaví,“ definoval podstatu obáv odborársky predák.

Scenár sa nenaplnil, vyrokované kompromisy platia. Ľupták hovorí, že všetko sa vrátilo do normálu. Kolektívnu zmluvu podpisovali v napätej atmosfére, ale po týždni už rokovali vo firme o bežných veciach, odborári dokonca ponúkli v prípade potreby aj nadčasy na dobehnutie sklzov.

Teraz najčítanejšie