Denník N

Po mŕtvici dokáže pomôcť Michelangelo. Pacientov v Košiciach liečia aj umením

Keď sa ľudia ponoria do hry, zabudnú, že vlastne cvičia. Foto – Palko Matia
Keď sa ľudia ponoria do hry, zabudnú, že vlastne cvičia. Foto – Palko Matia

Umelec Boris Vaitovič vymyslel hru pre košickú nemocnicu. Pacienti na oddelení fyziatrie, balneológie a rehabilitácie sa zotavujú aj vďaka nej. Súčasťou hry sú slávne obrazy.

Titul Európske hlavné mesto kultúry pre Košice je dávno v zabudnutí, jeden z jeho projektov však ostal aktívny. Creative Industry Košice oslovuje rôzne spoločnosti v meste a ponúka im takúto možnosť: vezmite k sebe do tímu na nejaký čas výtvarníka, ktorý vám pomôže zmeniť sa k lepšiemu. Na výzvu už prikývli U. S. Steel Košice, spoločnosť Ryba aj košické letisko, teraz prišla na rad nemocnica. Na niekoľko týždňov tam prišiel maliar a mediálny umelec BORIS VAITOVIČ, vďaka ktorému sa povinná rehabilitácia pacientom zmenila napríklad na naháňanie motýľov v obrazoch Henriho Rousseaua.

Oslovili vás, aby ste spolupracovali s nemocnicou. Ako došlo až k výberu oddelenia fyziatrie a balneológie?

Našla sa milá primárka Miriam Dziaková, ktorá povedala o. k., vyskúšajme to. Nemali predstavu, čo by som tam robil. Pripravil som krátku prezentáciu, aké sú možnosti súčasného umenia a aj moje, a vysvetlil som, čo by sa dalo. Keď to videli, postupne začali hľadať pacientov, s ktorými by sa dalo spolupracovať. Pri ležiacich pacientoch boli technické problémy. Vybrali sme teda čiastočne mobilných alebo mobilných, gro tvoria ľudia po mozgovej príhode, u ktorých je vždy postihnutá minimálne jedna končatina, väčšinou dve – na pravej alebo ľavej strane. To definovalo, že prístroj, ktorý vyrobím, musí byť obojstranný. A od toho sa začalo všetko odvíjať.

A kam to dospelo?

Najjednoduchšie bolo začať joystickom, tak som zohnal špeciálny, na ktorom sa dá nastavovať odpor páky, ľahšia a ťažšia prevádzka, lebo bežný joystick je veľmi citlivý a jemný. Potom som vyrobil jednu hru, videli sme, že má pozitívnu odozvu, ľudí to bavilo, tak som začal vyrábať ďalší súbor. Fyzioterapeuti mi vysvetlili, ktoré svalové partie majú pacienti postihnuté, aké pohyby by tie končatiny mali vykonávať, aby sa začali trénovať. Postupne sa to kryštalizovalo, stále som rozširoval kód, ladil. Niektorí pacienti sa nevládali zaoberať hrou dlho, iní ju zase zvládli veľmi rýchlo. Musel som vymyslieť systém kalibrácie, aby fyzioterapeuti vedeli nastaviť hru podľa toho, aký šikovný je konkrétny pacient, aby mu to sťažili alebo zjednodušili.

Povedzme, že príde pacient s nehybnou pravou rukou. Čo presne robí?

Hra je vymyslená tak, že používa slávne svetové obrazy. Keď sa pacienti hrajú, nerobia abstraktné skladačky, kde sa presúva modrá do červenej – tak vyzerajú bežné terapeutické prostredia. Ale majú napríklad obraz od Henriho Rousseaua, insitnú krajinu, zeleň, kde lieta motýľ. Pacient vidí guľôčku a tou musí prejsť stredom motýľa. Motýľ má naprogramovanú náhodnú trajektóriu, lieta v rousseauovskom svete a človek ho naháňa. Keď prejde stredom motýľa, chňapne po ňom ručička a započíta mu bod. Do hry je vložený aj generický zvuk, lebo veľa pacientov je starších a často majú horší zrak. Obvykle majú šesťdesiat – sedemdesiat rokov. Zvuk reaguje, keď pacient prejde stredom motýľa, píska to. Urobil som algoritmus, ktorý zvuk náhodne generuje, aby nebol monotónny a otravný, stokrát ten istý.

Za projektom stojí Creative Industry Košice a jeho program Creativity for Business. Vyzýva košické firmy, aby si k sebe na pár týždňov či mesiacov zobrali jedného umelca. Prikývla aj nemocnica. Foto - CIKE
Za projektom stojí Creative Industry Košice a jeho program Creativity for Business. Vyzýva košické firmy, aby si k sebe na pár týždňov či mesiacov zobrali jedného umelca. Na ponuku pristala aj nemocnica. Foto – Palko Matia

Hra, ktorú vymyslel Boris Vaitovič, zapája postihnutú nohu aj ruku a vťahuje človeka do hry, ktorej súčasťou sú diela svetových umelcov. Foto - CIKE
Hra, ktorú vymyslel Boris Vaitovič, zapája postihnutú nohu aj ruku a vťahuje človeka do hry, ktorej súčasťou sú diela svetových umelcov. Foto – Palko Matia

Líšia sa postupy pre nohy?

Tlakový senzor na nohu je prerobený do bubeníckeho hi-hat stojana, kde sa pohybom nohy pritláčajú o seba dva činely. Pacient zošľapuje nohou, stláča senzor a ja z toho načítam údaje. Mám ich prepočítané na rozsah plochy obrazovky. Obraz sa skladá z pásov, ktoré sa pohybujú hore-dole podľa toho, ako pacient tlačí. Funguje to na logickom súvise medzi vizuálom a pohybom nohy. Človek cíti, že tlakom usporadúva obraz. Taktiež je tam generický zvuk, ktorý ho navádza. Vo chvíli, keď sa blíži do pozície, keď sú pásy uložené správne, hrá mu to a on v tej polohe musí chvíľu zotrvať.

Aký to má význam?

Všetko sme kalibrovali s fyzioterapeutmi, lebo oni potrebujú nielen to, aby pacient klikal, ale aj to, aby urobil nejaký konkrétny pohyb. Za normálnych okolností, keď pacient cvičí, nevedia, či dal nohu o centimeter vyššie alebo nižšie. Ale pri tejto hre sú zapojené všetky zmysly, hráč vidí, počuje, prestáva si uvedomovať, že cvičí, a popritom robí nohou presne ten pohyb, ktorý mu nejde. Tak sa mení nezaujímavý pohyb na cvičenie, ktoré vlastne ani nevníma.

Programovali ste všetko sám?

To, čo som opísal, áno. Potreboval som však pomoc s vyhodnocovaním výsledkov cvičenia. Všetky zapisujem. Vyrobil som databázu, ktorá slúži na to, že po týždni vidíme, či sa pacient zlepšuje, zhoršuje alebo stagnuje. Potreboval som softvér, ktorý vizualizuje databázu. S tým mi pomáhal Zoltán Tomori zo Slovenskej akadémie vied. Urobil jednoduché vizuálne rozhranie, v ktorom sa dajú načítať hodnoty z databázy a zobrazí sa graf podľa zadefinovaných parametrov. Potreboval som pomôcť aj s Linuxom, za čo som veľmi vďačný Jakubovi Pišekovi.

Je teda zmerané, že pacienti sa zlepšujú?

V skutočnosti sa pacient zlepšuje každým cvičením, nielen týmto. Ale efekt inej terapie sa dá zmerať len veľmi neurčito: No vidíte, nožička je už na tom lepšie… Terapeuti to vedia posúdiť pohľadom, skúsenosťou alebo pocitovo, ale pri tejto hre je výkon definovaný v číslach. Táto stanica teda meria zlepšenie, ktoré pacient dosahuje aj inými terapiami.

Boris Vaitovič pracoval na hre približne osem mesiacov, nejde totiž iba o samotnú hru, program zbiera dáta, dá sa individuálne prispôsobiť a vyhodnocuje výsledky. Foto - CIKE
Boris Vaitovič pracoval na hre približne osem mesiacov, nejde totiž iba o samotnú hru, program zbiera dáta, dá sa individuálne prispôsobiť pacientom a vyhodnocuje ich výsledky. Foto – Palko Matia

Bolo dôležité, ktoré obrazy v hre použijete?

Vyberal som rôzne, ale niektoré sa po čase ukázali ako príliš zložité. Musel som sa orientovať na výrazné, kontrastné, kde sú tvary, ktoré evidentne patria k sebe. Mám tam Michelangela, Van Gogha, Giorgia de Chirica, Magritta… Od Michelangela som použil konkrétne Adama a Boha zo Sixtíny. Adam naťahuje ruku k Bohu a v mieste dotyku je obraz rezaný. Keď človek šliape na senzor, Boh levituje, on triafa do Adama. Snažil som sa do hry vložiť trochu humoru.

Naplnil výsledok vaše autorské – umelecké ambície?

Pôvodne som do projektu šiel s úplne inými predstavami. Chcel som vytvoriť interaktívne dielo, pričom pacienti mali byť respondenti. Nemal som jasnú predstavu, ale po čase som zistil, že sú to ľudia, ktorí potrebujú pomoc. Málo ich zaujíma súčasné umenie, im prekáža, že si nevedia zapnúť gombík alebo si netrafia lyžicou do úst. A mnohí sú skeptickí, smutní, mali svoj život, zrazu ich musí obliekať sestrička, niekto im musí po jedle utierať fúzy. Perfektné je, že keď sa hrajú, opadáva z nich stres z neradostnej situácie. Takto sú konfrontovaní s umením, aj keď si to vlastne neuvedomujú.

Nadviazali ste s pacientmi aj osobné vzťahy?

Personál ma pozná, urobil som im aj manuál, vážili si to, boli ústretoví. Ale pacienti sa na oddelení zdržia tak sedem dní, nebolo veľa priestoru na zbližovanie. Keď však polhodinu sedíte s ujkom, ktorý je mrzutý, nechce sa ani rozprávať, je nervózny, lebo má spastickú ruku, ledva mu vložíte joystick do dlane, také má zovreté prsty, a zrazu začne hovoriť o ženách vo svojom živote, to je veľmi pekné. Alebo jedna pani sa vyjadrila, že svojim vnukom stále vypínala počítač, ale teraz už chápe, aká to je sranda, a bude sa hrať s nimi.

Boris Vaitovič: 2D in 3D, 2014.
Boris Vaitovič: 2D in 3D, 2014.

Boris Vaitovič: Melt in Peace, 2016.
Boris Vaitovič: Melt in Peace, 2016.

V porovnaní s týmto vyslovene altruistickým počinom je maľba, ktorej sa venujete, priam sebecká. Alebo pri maľovaní taktiež myslíte aj na okolie?

Pri maľovaní sa nesnažím výsledok, obraz, podkladať publiku. Vôbec. Cítim práve zodpovednosť nepodkladať sa. Vnímam potrebu urobiť nejakú kompozíciu zámerne vychýlenú, tmavú alebo nezrozumiteľnú. Nerobím to preto, že by som mal nejaký psychický problém a maľovanie by bolo formou relaxácie, určite tvorím pre obecenstvo, verím, že mám čo povedať, a aj cítim povinnosť dotiahnuť to do konca. Venoval som maľovaniu veľa rokov života a stalo sa mojou súčasťou. Ale nie som pod tlakom, nepotrebujem altruisticky maľovať, aby mali ľudia prvoplánový estetický zážitok. Skôr mi ide o to, aby bol obraz výzvou na myšlienkové pochody. Aby človeka nenechal ľahostajným, aby mal chuť sa na chvíľu zastaviť, zamyslieť.

Je to ťažká práca…

V podstate je to stres po celý čas. Dosť veľa pracujem s autonómnymi procesmi a to je možno podobné tej nemocnici. Niečo nechám stekať po ploche a v istej chvíli to zastavím a začnem riešiť. Obraz nemá na začiatku skicu, nechávam sa viesť tým, čo vzniká na plátne, vkladám do toho racionálne zásahy, ktoré hmýrivý svet nejako obmedzujú, a tam hľadám paralely s realitou. Mávame pocit, to je údel tvorstva, že všetko okolo nás funguje a všetky umelé zásahy sú zlé. Základným princípom je akási nedôvera v realitu. V tomto je možno moje maľovanie podobné projektu v nemocnici – zánik autora a podvolenie sa potrebe autonómnej estetiky. Vždy to však robím s racionálnym zámerom, nie je to na úrovni ezoterického rozpíjania. Skôr je to výskum medzi reflexívnou a autonómnou činnosťou, ktoré sa prelínajú. Hľadám ideálnu formu pre obsah a zároveň obsah, ktorý sa dá formálne natoľko uchopiť, že je zrozumiteľný mimo verbálneho rozsahu. Možno aj preto sú moje veci často jednoduché, bez ambície nejakej epickej výpovede.

Boris Vaitovič: Shadow Source II, 2016.
Boris Vaitovič: Shadow Source II, 2016.

Boris Vaitovič: Broken Flat, 2016.
Boris Vaitovič: Broken Flat, 2016.

Pohybujete sa na pomerne širokej výrazovej škále – od zátiší s jablkami po abstraktné kompozície.

Nemám potrebu používať autorskú štruktúru alebo rukopis, aby každý, kto sa na moje obrazy pozrie, povedal, že je to jasné vaitovičovské gesto. Štítim sa takých viet. Je mi proti srsti presadzovať v umení ego. Bol by som radšej, keby to bolo tak, že nech už je forma akákoľvek, dielo drží pokope v ideovej rovine. Forma sa má len podieľať na tom, aby som dokázal ukotviť ideovú hodnotu diela. A to, že forma má možnosť očariť diváka na emočnej úrovni, je super, ale predstavuje to asi tak päťdesiat percent dôvodu aj výsledku. Že je niečo pekné? Aj západ slnka je pekný, aj dúha je pekná, ale keď to namaľuješ, stráca sa sila okamihu. Chcel by som, aby obraz nebol imitáciou. Rovnaké čaro ako pri západe slnka ťa môže prestúpiť, keď vidíš obraz, ktorý je o niečom úplne inom. Západ slnka je predobrazom všetkých možných pekností. Keď obraz nenamaľujem, nikdy nebude existovať. Otázka je, či je to nejakým spôsobom potrebné a pre koho. Takže je to taká fiktívna zodpovednosť, zároveň nejaká interná potreba, nejde o presadzovanie sa, skôr o nejaké dopĺňanie reality.

Vlani ste mali veľkú výstavu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach so záhadným názvom 2 + 2 = 3. Čo sú to za počty?

Snažím sa maľovať veci, ktoré predo mnou nikto nemaľoval. Je mi strašne nepríjemné epigónstvo alebo imitácia, alebo vysoká miera príbuznosti. Niektorí kolegovia hovoria, že moje veci sú málo abstraktné, že tam nechávam veľa predmetnosti. Používam naraz aj čistú plochu, aj organickú vec, to sa nerobí. Väčšinou keď je niečo čisté, tak je to superčisté. Ale práve to chvenie, keď máš trochu predmetnosti aj priestorové sploštenie, ten pocit neurčitosti v čiastočne pochopenej realite, je pre mňa to najvzácnejšie. Nevieš, či to prichádza alebo odchádza, nevieš, či sa to zabára alebo stúpa. Neurčitosť, neistota alebo porušovanie hraníc. Nahodím na plátne nejaký stav, zrazu dôjde k niečomu, čo tam nepatrí. Budujem 3D priestor a zrazu v ňom pracujem s plochou, ktorá ním prechádza bez toho, aby sa lámala. To sú moje iritujúce zásahy. Nútia ťa zamyslieť sa, a keď sa zamyslíš, povieš si, že je to hlúposť. Preto sa aj moja výstava volala 2 + 2 = 3. Nebudem teda čakať, kým niekto príde a povie mi, že je to hlúposť, rovno ho na tú hlúposť pozývam.

Boris Vaitovič: Gravity Off I, 2012
Boris Vaitovič: Gravity Off I, 2012

Boris Vaitovič: Unfinished I, 2015.
Boris Vaitovič: Unfinished I, 2015.

Vlastne práve to spájanie nespojiteľného možno nazvať vaším rukopisom.

Samozrejme, bolo by trúfalé myslieť si, že dokážem prekročiť svoj tieň. S odstupom času vidím, že sa vyvíjam viac ideovo ako formálne. Napríklad spôsob vnímania ťažiska v obraze. Horizontály, vertikály, jemné vychýlenia, už s tým pracujem v takej miere, že je to, ako keď zaťahujem po východniarsky. Bolo by super, keby som nezaťahoval, ale už sa nenaučím rozprávať krajšie. Tak je to aj v maľbe. Veľa ľudí však bojuje o rukopis, ja sa ho stránim. Každý ukončený obraz ma vedie k ďalšiemu dvoma spôsobmi. Buď popri práci na jednom objavím niečo, z čoho sa dá urobiť samostatná kompozícia, alebo sa dostanem do polohy, keď si poviem, že toto už nie, už som zašiel priďaleko, ďalší musí byť iný. Aj pozitívna, aj negatívna introspekcia ma posúva ďalej.

Hráte v kapele. Dá sa povedať, že podobné chvenie ako v maľbe hľadáte aj v hudbe?

V hudbe som nedozrel do takej miery ako vo výtvarnom umení. Tam nikdy nevystupujem ako skladateľ, tam som interpret, spoluhráč.

Praktická, remeselná vec?

Hej. Ale všimol som si, stretol som sa s tým veľakrát, že špičkoví inštrumentalisti sa nevedia naladiť na úroveň hudby mimo nôt. My v kapele hráme spolu dlho a rozumieme si. Povieme si: počúvaj, tu urobíme ťažší spodok, natiahneme pauzu… Keď medzi nás príde niekto, kto je zvyknutý na listovú hru, nevie sa identifikovať s týmto rozmerom, s dohodou. Pre nás sú to normálne záležitosti, ani o nich neuvažujeme. A človek, ktorý v pohode zahrá Turecký pochod, nedá obyčajnú vec, ktorú potrebuješ na zachovanie emócie v kompozícii. Cítim, že jeho výkon, technicky určite mnohokrát lepší ako môj, nejakým spôsobom nezapadne. Nesedí to na emočnej úrovni. V hudbe sa cítim ako amatér, od slova amare – milovať, mám to rád. Vlastne tam všetko riešim len cez vzťah k hudbe a k spoluhráčom. Je to úplne iné ako byť v ateliéri. V ateliéri sa trápiš, si sám, skúšaš. Kapela je tímová vec, aj v dobrom, aj v zlom. Jeden niečo pokazí a robota všetkých vyjde navnivoč, na druhej strane, keď sa vec podarí, tak je to neopísateľná miera spoločnej satisfakcie.

Na stránke máte motto „Ani deň bez práce“, a ako vás poznám, aj sa podľa toho správate. Nepotrebujete niekedy vypnúť? Kde prichádzate na nové veci?

Mám tam ani deň bez čiarky, je to výrok od Ghirlandaia, nedodržiavam to. Energiou ma nabíja hlavne to, že čítam. Snažím sa čítať každý deň aspoň pár strán. Teraz dočítavam Sørena Kierkegaarda a jednu analýzu hebrejčiny, kde sú fragmenty zo židovských midrašov, spomienky púštnych otcov, našiel som tam zaujímavé veci, to ma celkom teší. Nikdy som nebol dobrý žiak a nesmierne ma otravovalo čítať povinnú literatúru, ale teraz úprimne cítim, že čítanie potrebujem. S odstupom času dočítavam knihy, ktoré mám poznačené z minulosti.

Teda nečinnosť na kontempláciu nepotrebujete?

Šesť hodín spánku mi obvykle stačí. Nečinnosť ma neuspokojuje, som z nej nervózny, ale v postate ju nezažívam, len občas v čakárni u lekára a sem-tam na úradoch. Sú chvíle, keď som fakt unavený, vtedy rád pozorujem svoje deti, ako sa hrajú. To sú fajn okamihy. Nastane noc, ticho, idem so psom, sledujem, ako rieši svoje veci. Mám rád momenty, keď len pozorujem svet, to mi poskytuje dostatočný priestor na kontempláciu.

Košice trpia údelom druhého najväčšieho. Považujete mesto, v ktorom žijete, tvoríte a učíte, kde je možné realizovať projekt, o akom sme hovorili na začiatku, za dostatočne živé alebo tam skapal pes?

Košice sú mesto ako každé iné. Sú dostatočne veľké na to, aby v nich bola raz za čas dobrá výstava a špičkový koncert, zároveň sú dosť malé na to, aby som bol za 15 minút z centra niekde v lese. Žije tu kopa ľudí, ktorí robia úžasné veci, aj keď možno o nich príliš nepočuť. Čo mi veľmi vyhovuje, je, že je to kozmopolitné a tolerantné prostredie. Precestoval som zopár veľkomiest, žil som v Prahe a v Edinburghu a čo ma veľmi teší na Košiciach, je pocit, že nie všetko je o biznise. Je tu silná mladá komunita, ktorá nie je ľahostajná k veciam verejným, a veľa dobrého sa v meste deje vďaka kultúrnemu undergroundu. Mám ich rád.

Boris Vaitovič.
Boris Vaitovič.

Boris Vaitovič

Vzišiel z košického výtvarného zázemia. Po ukončení umeleckej priemyslovky pokračoval v štú­diách na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, neskôr na Fakulte umení TU v Košiciach, Akadémiu výtvarných umení v Prahe a post­graduálne štúdium ukončil na Akadémii umení v Banskej Bystrici. V posledných rokoch pôsobí aj ako pedagóg na Fakulte umení TU v Košiciach. Okrem dlhodobo rozvíjaného maliarskeho programu sa venuje najmä tvorbe intermediálnych inštalácií. Spolu s Jurajom Vajóom a Atilom Tverďákom je členom hudobného zoskupenia Urban Hudák. Projekt pre nemocnicu vznikol z iniciatívy organizácie Creative Industry Košice a jej programu Creativity for Business.

Teraz najčítanejšie