Denník N

Choroba, veda a sloboda

Odmietnutie pomocnej liečby, o ktorej sa vyjadrili niektorí lekári ako o neetickej a v rozpore s poznatkami lekárskej vedy, je neuspokojivé.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Dnes trochu odbočím od politických tém, ale len zdanlivo. Zaujala ma diskusia okolo liečby rakoviny céčkom. DenníkN sporadicky uverejňuje príspevky posilňujúce vedeckosť a odborne overené prístupy a osvietensky odhovára od všetkých druhov šarlatánstva. To je chvályhodné. Lenže diskusia o céčku otvorila v slovenskej medicíne, ale aj v celom zdravotnom systéme nevyjasnený problém.

Väčšina lekárov v diskusii zaujala inštitucionálne-vedecký prístup k liečbe ochorenia. Čo je nepochybne správne, lekár je viazaný zákonmi a etikou, ktorú by sme mohli nazvať etikou dôkazu. Avšak prístup k liečbe ochorenia a prístup k pacientovi sú dve rozdielne veci. Ochorenie je medicínsko-vedecký problém, ale pacient je jedinečnou osobou, navyše občiansky aj ľudsky suverénnou. V chorobe a zvlášť v ohrození života sa dostáva do dilemy medzi pravdou medicíny a pravdou svojho individuálneho života, pravdou, ktorou je hroziaca smrť.

Iba céčko (alebo iba kyslá kapusta, alebo kozie mlieko a desiatky iných receptov, ktoré vraj podľa pacientov alebo príbuzných zabrali…), alebo chemoterapia je, samozrejme, dilema, ktorej by sa mal vyhnúť tak pacient, ako aj lekár. Tu totiž niet riešenia – to je existenciálna situácia, úzkosť, v ktorej chorý nerieši hodnotu inštitucionálne zabehanej a čiastočne vedecky podloženej metódy, ale záchranu života v úzkosti blížiacej sa smrti. Lebo aj použitie „inštitucionálne uznanej metódy“ vedie predvídateľne k smrti rovnako ako „alternatíva“.

Lenže alternatíva je lákavá práve svojou nepreskúmanosťou, nevieme, či „nezaberie“, a čo keď áno a čo keď práve mne? Ako vziať pacientovi túto možnosť za situácie, keď práve štatisticky potvrdená efektívnosť inštitucionálnej metódy je malá? Navyše, to, čo pokladajú lekári za vedecky dokázané, je pre znalca metodológie iba pravda závislá od diagnostickej techniky na jednej strane a od interpretácie výsledkov na druhej strane.

Mal som niečo po dvadsiatke a trápili ma rôzne ťažkosti, zdanlivo nesúvisiace, ale vo výsledku akýsi permanentný chorobný stav, neschopnosť sústredenia, pridávali sa ťažké únavy, podivné alergické reakcie… Prvý doktor, ktorého som navštívil, to máte asi boreliózu, všetky príznaky to hovoria. A tak som nasledujúce desaťročia absolvoval aspoň päť testov – a všetky negatívne. Až som skončil na špeciálnej klinike, to už v Bruseli, profesor mi hovorí: to máte chronickú boreliózu a to vám už žiaden test v tomto štádiu nepotvrdí.

Samozrejme, urobil mi kopu testov, či tam nie je aj niečo iné… Liečba nebude ľahká, hovorí, najmenej rok a pol viac druhov antibiotík. Chcete to absolvovať? A práve pre túto poslednú otázku som tento môj prípad opisoval. Dal mi na výber, rozhodnutie bolo na mne. A keď som súhlasil, spolurozhodovanie pokračovalo, napríklad vo výbere antibiotík – ale vždy po podrobnej konzultácii, po vysvetlení pozitív a negatív, v rozhovoroch a vyjasňovaní. Lebo neexistuje nikdy jediný postup liečby.

Kontroloval som tohto môjho odvážneho doktora, dnes sú na internete prístupné všetky protokoly. Mohol som porovnať slovenské skúsenosti aj s americkými. Po troch mesiacoch mi zmizli všetky príznaky, subjektívne som bol ako znovuzrodený. A to aj vďaka podpornej liečbe, a tu som pri vitamíne C.

Popri doslova kope rôznych minerálov, vitamínov a probiotík céčko hralo významnú rolu, aj keď nie v dávkach, v akých sa vyžaduje pri rakovinovej liečbe. To je vôbec dobrý zvyk, ktorý by si mali osvojiť aj slovenskí lekári: okrem liečby choroby je treba regenerovať aj celý organizmus. S takýmto prístupom som sa v Slovensku stretol zriedka.

Odmietnutie pomocnej liečby, o ktorej sa vyjadrili niektorí lekári ako o neetickej a v rozpore s poznatkami lekárskej vedy, je neuspokojivé: to je abstraktne-etický pohľad lekára, ktorý neberie do úvahy, že to, čo sa pokladá za súladné s poznatkami zdravotnej vedy dnes, zajtra nemusí byť pravda, ako nám to napokon dokazujú denné spory v medicíne.

A chorý sa rozhoduje o svojom živote teraz a fatálne, a nie v zrkadle a horizonte dlhodobých vedeckých diskusií. A ako vziať pacientovi možnosť aj pomocnej aj alternatívnej liečby za situácie, keď dosť všeobecne vládne presvedčenie, že sa lekár rozhoduje podľa toho, s ktorými farmakofirmami spolupracuje, či s akými dodávateľmi techniky má zmluvy?

Riešenie iste nie je ľahké a určite žiadne šarlatánstvo nesmieme do medicíny pripustiť. No to, aby lekár pristúpil k chorému ako k individualite, svojprávnej, schopnej a aj povinnej spolurozhodovať, je od šarlatánstva ďaleko. To si na strane lekára vyžaduje schopnosť komunikácie, zdieľania skúseností, ale aj štúdium pacienta a povinnosť poradiť aj v otázkach alternatívnych postupov. Lebo tie budú chorému, a zvlášť tomu fatálne, zaberať hodnú časť jeho myšlienok; a zo strany chorého otvorenosť, schopnosť sledovať sa, ale aj rozhodovať.

V prípade niektorých ochorení nemáte dilemu, pri srdcovocievnych problémoch máte možnosť kombinovať medicínu a životosprávu. V prípade rakoviny, ale aj mnohých iných chorôb je tu vždy dilema medzi inštitucionálne prípustným zomieraním a individuálnymi voľbami. Ale život patrí chorému človeku. Ba ani zdravému neberieme možnosť skonzumovať, koľkokoľvek céčka denne chce – ale odmietame ho podávať chorému intravenózne. Na túto dilemu medzi vedeckým založením medicíny a slobodou chorého by sme mali nájsť odpoveď. Sem iste patrí aj problém eutanázie.

Teraz najčítanejšie