Denník N

Dominika Morávková zo šou Zem spieva: Nie je príjemné, keď o mne bulvár píše ako o milenke

Dominika Zeleníková-Morávková. Foto N – Tomáš Benedikovič
Dominika Zeleníková-Morávková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dominika Zeleníková-Morávková je súčasťou tria S hudbou vesmírnou, ktoré so svojimi pesničkami uspelo najprv na YouTube. Koľko videní to bude mať, je na divákoch, nerobíme každú pesničku tak, aby to bol hit, vraví v rozhovore.

Dominika Zeleníková-Morávková v rozhovore pre Denník N hovorí:

  • ako sa dostala k moderovaniu šou Zem spieva,
  • prečo ľudí baví pozerať program o foklóre,
  • prečo si v triu S hudbou vesmírnou za svoje pesničky nepýtajú peniaze,
  • aké úlohy si vyberá, a aké nie,
  • ale aj kedy sa rozhodla stať mamičkou.

Ste slávna?

Ja si myslím, že nie.

A ako sa to pozná, či človek slávny je, alebo nie?

Asi podľa toho, čo preňho slovo „sláva“ znamená. Ja to mám ešte také nezodpovedané, čo to tá sláva je. Človek môže byť verejnosti známy, z televízie alebo z toho, čo robí, ale nemyslím si, že to má niečo spoločné so slávou. Každopádne, necítim sa slávnou. Vôbec nie.

Zmenila váš život televízna šou Zem spieva?

Nezmenila, aspoň nie rapídne. Možno ma teraz tí, ktorí pozerajú Zem spieva, spoznávajú na ulici, ale ja mám stále príjemný život, tak ako doteraz. Nič podstatné sa v ňom nezmenilo.

Vnímate, že táto šou je fenoménom, a možno aj to, že jej úspech je tak trochu prekvapivý?

Je to prekvapivé, myslím si, že by s tým súhlasili aj tvorcovia. Ani ja som nevedela, čo od toho očakávať. Podľa mňa boli ľudia zvedaví, čo s folklórom spravíme, lebo niečo podobné tu ešte nebolo. Niekto to asi pozerá aj preto, že je zvedavý. Ja by som to tiež pozerala, keby som aj nebola súčasťou šou.

A čo ľudí môže priťahovať na takomto programe? Porota podobná tej zo Superstar? Moderátori z YouTubu? Či niečo iné?

Hlavne ide o to, že folklór tkvie v každom z nás, či už je to vedomé, alebo podvedomé. Doba sa posunula k tomu, že sa vraciame k svojim koreňom, alebo ich aspoň hľadáme. To je podľa mňa najpríťažlivejšie. Robiť niečo, čo je pre Slovákov prirodzené. Čo je naše, alebo by malo byť, a ešte do toho nikto nenazrel.

Vy osobne ste mali pred touto šou k folklóru blízko?

Mala som k nemu veľmi ďaleko. Mala som síce ľudový a charakterový tanec na škole, nikdy som však netancovala ani nespievala v žiadnom súbore. Len kolega Marek Koleno z našej skupiny S hudbou vesmírnou vo folklórnom súbore hral.

Zem spieva nemá typických moderátorov: ste trio, a nie klasická dvojka, predtým ste v televízii spolu nemoderovali, RTVS si vás pozvala ako hudobné zoskupenie. Ako si vás našli?

Spúšťačom boli naše videá a pesničky na YouTube. Neboli sme na konkurze, objavil nás režisér Peter Núňez, respektíve možno jeho deti. Väčšinou je to totiž tak, že nás počúvajú deti, a tie potom o nás povedia svojim rodičom. Peter Núňez v nás zrejme videl potenciál, dúfal, že sa vďaka nám podarí k folklóru priviesť aj mladých.

Skupina S hudbou vermírnou: Daniel "Sorizzo" Kis, Dominika Zeleníková - Morávková a Marek Koleno. Foto - RTVS
Skupina S hudbou vermírnou: Daniel „Sorizzo“ Kis, Dominika Zeleníková-Morávková a Marek Koleno. Foto – RTVS

Dominika Zeleníková-Morávková (26)

Pochádza z Bánoviec nad Bebravou, študovala na konzervatóriu v Nitre a bratislavskej VŠMU. Hrala v seriáloch Aféry, Dr. Dokonalý či Divoké kone, aj vo filmoch Kandidát, Pirko či v rozprávke Johankino tajomstvo.

Spolu s Danielom Kisom a Marekom Kolenom tvoria zoskupenie S hudbou vesmírnou, ktoré si tento rok RTVS vybrala na moderovanie foklórnej šou Zem spieva.

Váhali ste, či na ponuku kývnete?

Váhali sme. Mali sme rešpekt aj trému, hlavne sme boli veľmi prekvapení. Nám sa ponuka moderovať Zem spieva páčila od začiatku, len sme sa nikomu nechceli motať do jeho oblasti. Naozaj nie sme folkloristi. No potom sme si sadli s režisérom, pobavili sme sa o tom, ako vieme pracovať, a on nám vysvetlil, prečo práve my. Dal nám slobodu zostať takí, akí sme, a nehrať sa na znalcov folklóru. Zastupujeme ľudí, ktorí sa o folklóre chcú dozvedieť, nie tých, ktorí sa v ňom vyznajú.

Slovenský divák už videl všeličo, myslím, že si môžeme priznať, že televízie mu v rámci zábavy naservírovali aj úplné dno. Čo hovorí o nás Slovákoch, že zrazu chceme pozerať niečo, čo sa spája s tradičnou kultúrou, a nechýbajú nám VyVolení?

Je to dobrá správa. Poviem za seba, že ak pozerám televíziu, je to už len Jednotka a Dvojka. Na iné veci v televízii nie som ochotná míňať čas. Na Jednotke a Dvojke dávajú programy, ktoré si pozriem rada. Už nepotrebujem pozerať niečo, čo som sledovala pred desiatimi rokmi. Divák sa lacnej zábavy presýtil a, chvalabohu, vracia sa k príjemnejším témam, ktoré mu televízia ponúka.

Čo si vy zapnete v telke?

Rada si pozriem šport, doma sledujeme futbal, tenis aj športové noviny. Čiastočne aj preto, že to pozerá manžel, ale aj ja som futbalový fanúšik. Príležitostne aj hokejový. Okrem toho mám rada filmy. Mnohé nepoznám, rada si preto rozširujem obzory. Televízia nie je zlo. Ak človek od nej nie je závislý, vie byť na úžitok.

Video: Dominika zo Zem spieva: K folklóru mám ďaleko
autorka: Martina Koník

„S hudbou vesmírnou“ bola kedysi jedna pesnička inej kapely, vaša kapela vznikla neskôr. Zrejme rozprávate túto históriu často, ale ako to teda vlastne bolo?

Chalani mali kedysi kapelu Hidden Road a ich posledná pesnička, ktorú spravili, sa volala práve „S hudbou vesmírnou“. Vtedy si ma vybrali aj do klipu, lebo sme sa poznali zo školy. Výstižné je, že každý koniec je nový začiatok, lebo práve táto ich posledná pieseň stála za zrodom novej skupiny „S hudbou vesmírnou“. Aj keď sa Hidden Road rozpadli – nie úplne, ešte občas s nami hrajú staré skladby –, Marek a Sorizzo stále potrebovali niekam dávať energiu, ktorá sa im každý týždeň nahromadila. Povedali si, že založia niečo nové, a neviem prečo, oslovili aj mňa. Bolo to práve vo chvíli, keď som čakala na niečo, čo by posúvalo moju tvorivosť. Pridala som sa k nim a ako prvú pesničku sme spravili „Šírime mladosť“. Na Facebooku sme vtedy mali asi stovku fanúšikov, možno to boli len naši známi.

Krátko nato prišla pesnička „Je nám teplo“, ktorá už mala na YouTube niekoľko miliónov videní. To bol pomerne veľký skok, nie?

Áno, bol. Boli sme prekvapení.

Čo ste? Hudobníci? Komici? Youtuberi?

V prvom rade komici. Baví nás tvoriť a naše nápady pretaviť do hudobnej podoby. Nie sme muzikanti. I keď všetku hudbu skladá Sorizzo, takže talentovaný je. Nepovažujeme sa však za hudobníkov.

S hudbou vesmírnou: Je nám teplo

Vravíte, že nie ste hudobníčka, ale hráte na saxofóne. To je ťažký nástroj, nie?

Áno, ale som taký samouk. K saxofónu som sa dostala vtedy, keď sme sa do jedného predstavenia mali naučiť hrať na nejakom orchestrálnom nástroji. Vybrala som si saxofón a trochu som sa mu venovala. Ja som taká, že všetkému sa venujem chvíľu alebo trochu. Možno sa raz v živote vyhecujem a začnem sa niečomu venovať poriadne. Zatiaľ sa to nestalo (smiech).

Ako vznikajú vaše hity? Ako to miešate, aby vaše pesničky mali niekoľko miliónov videní?

Koľko videní to bude mať, je na divákoch. Nerobíme každú pesničku tak, aby to bol hit. Stretneme sa, niekto príde s nápadom a od toho sa odpichneme. Máme miesta, na ktorých tvoríme. V lese, na nejakom výhľade, alebo len na káve v kaviarni. Tam dávame dokopy text. Niekedy príde prvá hudba, niekedy nás inšpiruje téma. Nič nás neohraničuje a tak sme si naučili aj našich poslucháčov. Nedávame pesničku každý mesiac. Keď to príde, niečo dáme, ak to nepríde, nedáme.

Prečo sú všetky vaše piesne zadarmo na stiahnutie na webe a na svojom YouTube kanáli nemáte reklamu? Pri tých miliónoch videní to už by mohol byť celkom slušný biznis, nie?

Hudba má byť zadarmo. Kým je to možné, neotravujeme ľudí reklamou a neryžujeme na tom, že si to pozerajú. Aj ja by som sa potešila, keby to niekto robil takto. My všetci nemáme problém vypýtať si peniaze za to, čo nám berie čas a energiu, to je úplne normálne. Ale to, že si nás niekto stiahne, nám čas a energiu neberie.

Na Vianoce 2016 ste obišli rodiny, ale myslím, že aj detské domovy, a ľuďom ste zahrali naživo u nich doma…

… boli sme v jednom detskom domove.

A neuvažujete o takej riadnej koncertnej šnúre?

Zopár koncertov sme mali, konkrétne asi tri. Ale hej, plánujeme v tejto šnúre pokračovať.

Dominika Zeleníková- Morávková. Foto N - Tomáš Benedikovič
Dominika Zeleníková-Morávková. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čiže pokojne dáte aj šesť koncertov?

Pokojne aj šesť, v rámci možností, predsa len mám teraz malú dcérku. To vianočné hranie bolo obrovským zážitkom. Hrať ľuďom zadarmo, pre radosť, v ich vlastných obývačkách. Keď som bola malá, bola mojím vzorom Miška Pašteková. Keby taká Miška Pašteková vtedy prišla ku mne domov, tak by som odpadla. Kontakt s obľúbeným spevákom je pre dieťa obohacujúci a inšpirujúci. Tie deti boli veľmi rady, že nás videli, a dospelí vlastne tiež.

Ako to fungovalo? Napísali vám ľudia a vy ste si vyžrebovali, kam pôjdete?

Spravili sme si mapku, kadiaľ by sme počas troch dní mohli ísť. Bola som aj s bábätkom, takže to bolo cestovateľsky trochu náročnejšie. Prišlo nám asi 160 emailov s pozvaniami, my sme vybrali asi pätnásť a nakoniec sme to okresali na desať miest, kam sme prišli zahrať naživo. Určite to nebol posledný ročník, chceli by sme si takto zahrať zase.

Keď hovoríte o svojich poslucháčoch, hovoríte o deckách. Naozaj vás počúvajú skôr mladší pod dvadsať rokov, lebo tak tá komunita na YouTube vyzerá?

Niekedy si robím žarty, že nás počúvajú skôr deti pod desať rokov. Viem o tom, že nás na YouTube objavujú deti, ktoré potom na naše videá upozorňujú svojich rodičov. Aspoň to dedukujem z odkazov, ktoré nám posielajú – moje dieťa tancuje na vašu hudbu a podobne. Preto hovorím, že sme taká detská kapela, ale samozrejme, že nás počúvajú aj dospelí.

Hrávajú vás aj v rádiách?

Hrali nás, keď bola aktuálna pesnička „Je nám teplo“. Ale hrali nás aj v nejakom francúzskom rádiu, kde púšťali vianočné piesne z rôznych krajín. Ako slovenskú použili náš „Predvianočný predpríbeh“. Teraz len dúfam, že si nemyslia, že je to tradičná slovenská ľudovka.

S hudbou vesmírnou: Nový svet

Ako sa dievča z Bánoviec dostalo na VŠMU?

Už na strednú školu som išla na konzervatórium do Nitry. Vtedy ma ešte rodičia nechceli pustiť „až“ do Bratislavy. Tam som bola veľmi spokojná, Nitra je veľmi pekné mesto. Potom to už išlo prirodzene. Dostala som sa na VŠMU, rodičia ma podporovali v herectve a vďaka nim som ho mohla študovať.

Čiže žiadne väčšie prekvapenia – vyzeralo to na dráhu herečky a tak to aj dopadlo?

Presne tak. I keď môj pedagóg Peter Mankovecký ma najskôr nechcel prijať do ročníka. Povedal: „Čo tá skriňa môže hrať? Je pekná, ale prázdna.“ Vtedy ho presvedčila pani Vášáryová. A neskôr mi povedal, že sa mýlil a je tomu rád. Veľmi sme ho mali radi, bol to najlepší pedagóg a s Petrom Šimunom boli najdokonalejšia pedagogická dvojica. Až sa mi cnie za tým obdobím.

Ponuky na prvé seriály ako Aféry či Dr. Dokonalý, ktoré nakrúcala televízia Joj, prišli tiež takto, akoby samy?

Áno. Bolo to také jednoduché, sama som zvedavá, kedy ma čaká v živote nejaké zemetrasenie. Zatiaľ je môj život hladký a pekný. Raz mi jeden pán povedal: „Váš život bude jednoduchý, ale nebude to ľahké.“ Presne tak to je.

Akú kvalitu má podľa vás slovenská seriálová produkcia? V zahraničí prudko stúpa, pre hercov sa rola v seriáli rovná s filmovou, u nás seriály dlho dobrú povesť nemali. Mení sa to?

Myslím si, že sa slovenské seriály snažia posúvať. Ale ťažšie sa mi to hodnotí, lebo ja ich nepozerám, preto by som nerada hodnotila či škatuľkovala niečo, čo som nevidela.

Ako vnímate seriálové úlohy ako herečka? Pomysleli by ste si pri ponuke účinkovať v slovenskom seriáli: Aha, tak tuto by som si rada zahrala?

Teraz som dlhšie netočila, ale viem napríklad, že televízia Joj nakrúcala na Betliari historický seriál 1890, a kolegovia si veľmi chválili prácu, réžiu, lokácie aj scenár. Môj momentálny status je materská dovolenka. Nezažívam toľko aktuálnych trendov v televízii, kolegovia mi však vravia, že už existujú seriály, ktoré sa oplatí točiť, aj vidieť.

Je niečo, v čom by ste nikdy nehrali?

Nikdy nepoviem nikdy.

Šou Zem spieva. Foto - RTVS
Šou Zem spieva. Foto – RTVS

Tak sa spýtam inak – je niečo, v čom ste hrali, a už by ste v tom nehrali, lebo ste videli finálny výsledok?

Nejde o finálny výsledok, skôr by som také niečo momentálne netočila, pretože s dieťaťom prišla aj precitlivenosť. A točenie takých ťažkých scén by ma teraz položilo. Snažím sa obklopovať pozitívnym, lebo to potom prenášam na svoje dieťa.

Hovoríte o filme Pirko? Príbeh dievčaťa z detského domova, ktoré sa musí pretĺcť na ulici?

Presne.

Je pre herečku na Slovensku teraz dostatok príležitostí?

Myslím si, že pre každého je na svete všetkého dostatok.

To je veľmi optimistický pohľad.

Ja to tak mám. Nebojím sa, že by som nemala prácu. Ak by som nedostávala herecké ponuky, asi by to bolo znamenie, že sa mám venovať niečomu inému, napríklad rodine. Nesúperím s nikým o úlohy, kolegyne herečky považujem za kamarátky, nie za konkurentky.

Sláva prináša záujem médií, aj bulvárnych. Už ste mali nejakú zlú skúsenosť?

Zatiaľ nie. Troška sa toho bojím, že sa do mňa obúvať začnú, ale stále dúfam, že sa tomu vyhnem. Také niečo by som v živote nechcela zažívať.

Dobre, ale keď si človek dá do Google vaše meno, ako prvý titulok mu to vyhodí: „Jojkárska milenka sa vydala“. Ako sa vám číta takéto škatuľkovanie cez seriálové úlohy?

Je pravda, že keď si s manželom otvoríme doma časopis a prečítame si takýto titulok, tak nám to, samozrejme, nie je príjemné. Zamýšľam sa nad tým, prečo ma musia škatuľkovať takto, veď ja som predtým hrala v iných seriáloch, kde som hrala napríklad asistentku rozvodového právnika, alebo princeznú v rozprávke. Nedávno som sa odhodlala a jednej bulvárnej novinárky som sa spýtala, či by mohla namiesto „jojkárska milenka“ napísať „asistentka Šušoreného“, alebo niečo príjemnejšie. Napríklad „herečka Dominika“.

Ako tá novinárka zareagovala?

Zobrala to. Nepýtala sa ma, prečo a tak, spracovala to a pochopila. Ale neviem, či to vezmú aj iní novinári.

Už v dvadsiatich piatich rokoch ste sa stali mamičkou. To je vek, v ktorom väčšina vašich rovesníkov v dnešnej dobe o ničom podobnom ani neuvažuje, kolegyne herečky asi už vôbec. Prečo tak skoro?

Existuje viacero ciest v živote ženy. Dve najkontrastnejšie sú, že buď má dievča bábo v mladom veku, a kariéru si rieši neskôr, alebo naopak, že sa najprv venuje kariére, a potom má dieťa po tridsiatke. Alebo vôbec. Ja som si to zariadila po svojom. Som človek, ktorý ide do vecí pocitovo, až tak veľmi nepremýšľa. Nedelím rozhodnutia na dobré a zlé, sú len rozhodnutia, ktoré potom človek lepšie či horšie znáša. Mohla som si vybrať aj inú cestu…

S hudbou vesmírnou: Šírime mladosť

25-ročný človek veľmi často nemá odkiaľ vedieť, ako vyzerajú slovenské nemocnice. Aký bol pre vás kontakt so slovenským zdravotníctvom počas pôrodu?

Mala som dobrú skúsenosť. Rodila som v štátnej nemocnici na Kramároch, zažila som veľmi dobrý personál, bola som spokojná so službami. No myslím si, že je to aj o tom, ako to má človek nastavené v hlave, či má podporu rodiny a podobne. Skôr som riešila otázku, či dieťa očkovať, alebo nie a podobne. Pôrod bol hladký, s tým nebol problém.

Premýšľali ste nad tým, či ísť do štátnej nemocnice, alebo súkromnej kliniky?

To áno. Zvíťazila štátna nemocnica, z viacerých dôvodov. Hovorili mi, že ak by sa náhodou niečo stalo, aj tak by ma previezli do štátnej nemocnice, lebo súkromné kliniky nie sú vybavené na väčšie komplikácie. Ale to bol len okrajový dôvod, pretože ja ako človek nepremýšľam spôsobom „keď sa niečo stane“. Takémuto strachu sa vyhýbam. Skôr som si povedala – a čo? Veď ako rodila moja mama či babka? Nemali taký výber a ani ja nepotrebujem extra servis. Na Kramároch bolo čisto a všetko bolo v poriadku.

Spomenuli ste očkovanie. Nakoniec ste očkovali?

Nakoniec áno. Kedysi som mala také, nazývajme to prírodné obdobie, keď by som očkovať nedala, čiže mala som istú dilemu. No rozhodla som sa, že svoje experimenty nebudem prenášať na dieťa. Napríklad som vegetariánka. Ale to neznamená, že teraz odopriem mäso svojmu dieťaťu. Nech sa ono rozhodne v budúcnosti samo. Postarám sa, aby dcérka jedla čo najdomáckejšiu stravu, čiže mäso z domácich chovov a podobne, ale budem jej ho normálne dávať.

Zdravotníctvo patrí k oblastiam, s ktorými má táto krajina stále istý problém. Vy sledujete politiku? Čo považujete za najväčší problém Slovenska?

To je ťažká otázka, ktorú som si ja sama vlastne ešte nepoložila. Nevylučujem, že už čoskoro si ju budem musieť položiť. Politiku síce sledujem, nie som však taká sčítaná ani taká kompetentná, že by som svoj názor, ktorý, samozrejme, mám, potrebovala verejne hlásať.

Na takúto výhradu vždy poviem, že každý z nás je kompetentný hovoriť o politike už preto, že chodí voliť.

S tým, samozrejme, súhlasím.

Veľa vašich kolegov sa verejne angažuje. Napríklad počas minuloročných protestov proti Bašternákovi sa na pódiu objavilo niekoľko hercov. Čo by vás priviedlo k tomu, aby ste sa politicky angažovali? Je nejaká hranica?

Určite áno. I keď nemám rada slovo „boj“, podporujem boj proti fašizmu. To, že fašizmus preniká až do divadla, irituje aj mňa.

Váš kolega zo skupiny Marek Koleno hrá aj v predstavení Natálka. Videli ste to predstavenie?

Nevidela, sledovala som až tie posledné udalosti, keď sa situácia okolo tohto predstavenia zbytočne nafúkla. Marek má toto predstavenie veľmi rád a rád o ňom hovoril, je to čestný človek, ktorého tešilo robiť niečo pre mládež a spoločnosť. Navyše, tu po samotnej hre nasledovala aj diskusia. Čo môže byť lepšie, ako s mladými o takýchto veciach diskutovať? Myslím si, že by žiadna politická strana nemala zasahovať do divadelného predstavenia. Také niečo je v dnešnej dobe nemysliteľné. Právo na slobodné myslenie by malo v divadle zostať.

Teraz najčítanejšie