Mala 24, keď prišla z Ameriky na Slovensko. Už sa nevrátila

Svoj album vydala nenápadne koncom minulého roka, do života ho však uvedie koncertom vo veľkom štýle. Bude tento piatok v bratislavskom MMC klube, na pódiu sa prestrieda niekoľko známych muzikantov a ďalších špeciálnych hostí. „Mám z toho trochu nervy,“ hovorí s pôvabným americkým prízvukom KATKA KORCEK. Stala sa známou v 90. rokoch so skupinou Made 2 Mate, ktorú pre túto príležitosť oživila, ale predstaví najmä svoj nový album 21st Century Movie.

 

Počet mien na vašom koncerte sľubuje trojhodinový večer, akými bol povestný Prince. Bude to tak?

Princovský večer to určite nebude. Ale bola by som veľmi rada, keby ešte žil. On a David Bowie boli moji dvaja najväčší hudobní miláčikovia a obaja vlani odišli. Základ koncertu bude moja kapela plus traja hráči na dychové nástroje zo Swing Society Orchestra, kde som stály hosť. Už sme spolu robili aj v minulosti, keď som vystupovala s kapelou Lady Kazoo. Okrem toho príde blok skupiny Made 2 Mate, ktorú sme dali dokopy pre túto príležitosť po 17 rokoch, vystúpia aj Silvia Josifoska, Robo Roth, Jerguš Oravec a niečo si ešte nechám ako prekvapenie. Organizovať toľko ľudí na skúšky bolo peklo, každý má svoje vlastné projekty a rodiny. Ale verím, že výsledok bude stáť za to.

Čo vlastne zaznie?

Zahráme kompletne môj nový album 21st Century Movie, potom tri pesničky Made 2 Mate a priestor samozrejme dostanú aj hostia. Ten album je prierezom celej mojej tvorby. Niektoré pesničky už majú možno aj desať rokov, ale ich podoba sa časom menila. Hrali a nahrávali ich rôzni muzikanti. Ide o akýsi soundtrack k môjmu osobnému filmu, preto ten názov.

Jedným z najočakávanejších momentov večera je reunion skupiny Made 2 Mate. Aké to bolo stretnúť sa po takom dlhom čase znovu v skúšobni?

Keď sme začali hrať, hneď to tam všetko bolo. Až sme sa nechápavo pozerali na seba, ako je možné, že tá symbióza stále funguje. Aj vokály ladili ako víno. Ja som aj chcela vytiahnuť viac starých vecí, ale ťažko sa to dalo časovo zladiť takémuto veľkému ansámblu. Keby sme chceli hrať aj niečo iné okrem najväčších hitov, museli by sme viac spolu cvičiť. Radšej dať tri pesničky, ale vymakane.

Staré problémy zostali v minulosti?

My sme sa rozišli v dobrom. Chcela som, aby sa teraz dala dokopy úplne prvá zostava. Takže sme to ja a Vrabec na vokály a gitaru, Martin Wittgruber klávesy, Martin Gašpar basa a Robo Rist bicie. Na pódiu bude chýbať perkusionista Marcel Benko, pretože vystúpi na afterpárty s DJom Matthewom Saxom ako Marcello, čo je jeho umelecké meno (vtom z rádia začne hrať Princova skladba Purple Rain). Ježiš, to čo je? Teraz sme sa o ňom bavili. Toto je úplná haluz, až mám slzy v očiach. Jaj… Keď zomrel, bolo to hrozne nečakané a smutné, paradoxne vo výťahu. Mal to už v pesničke Let´s Go Crazy: Tell me are we gonna let the elevator bring us down? Ale toto je dobré znamenie pred koncertom. Prince na mňa myslí. Videla som ho naživo v Amerike aj v rámci turné Musicology. Uprostred obrovskej športovej haly bolo pódium v tvare kríža, pod ním výťah, ktorý vyviezol muzikantov. Najskôr spustili hity, potom sa vrátil len sám Prince so španielkou a dal 45-minútový set s pesničkami ako Little Red Corvette. Vyzval ľudí, aby spievali s ním, no po jednej skladbe zahlásil: Okej, toto boli pravdepodobne belosi, teraz nech to skúsia černosi. Prince ma očaril odkedy som po prvýkrát počula jeho hudbu a vždy keď bola príležitosť, išla som na jeho koncert. V Amerike aj v Európe. Bol to veľký muzikant, mal aj veľký zmysel pre humor.

Na našej hudobnej scéne ste sa prvýkrát vynorili v kapele Accidents Happen. Ako ste sa k nej dostali?

Na Slovensko som prišla učiť angličtinu. Ešte som tu nebola ani rok, keď som sa náhodne spriatelila s muzikantmi okolo Marcela Palondera, ktorý dal dokopy skupinu Accidents Happen. Požiadal ma, či by som im napísala anglické texty, a ja som súhlasila, i keď som to predtým ešte nerobila. V Amerike som pracovala ako copywriterka v reklamnej agentúre, ale nikdy som nepísala pesničky. V skupine Accidents Happen sa objavili budúci členovia Made2Mate aj známe mená ako Andrej Šeban alebo Marek Minárik. Raz sme pred koncertom na beánii architektov sedeli v šatni, začali popíjať a Marcel začal so španielkou spievať Beatles. Keď som sa pridala, prestal a hovorí: Ty by si mala spievať. Najskôr som si myslela, že sa zbláznil – dovtedy som si spievala iba v sprche alebo v aute. Ale on trval na svojom a v ten večer ma nečakane vytiahol aj na pódium spievať vokály. Marcel je ten, kto ma naštartoval ako speváčku a textárku.

Prečo vlastne tá kapela fungovala tak krátko?

Ten názov – Nehody sa stávajú – nebol náhodný, úplne sedel. Marcel je neskutočný spevák a skladateľ, ale bol to typický umelec a bol v tom období dosť vyťažený. Bohužiaľ sa ukázalo, že bez kapelníka a zodpovedného skúšania kapela dlho nevydrží. V rozhlase sme stihli nahrať päť alebo šesť vecí, existuje také napálené cédečko, ktoré mali vo Fun rádiu a v Rock Fm.

V roku 1994 ste vyhrali súťaž Marlboro rock s novou skupinou Made 2 Mate, s výrazným kapelníkom Radovanom Orthom prezývaným Vrabec. Kde ste sa dali dokopy?

Skúšali sme v klube Rock&Pop&Jazz na Jakubovom námestí, kde mal skúšobňu aj Vrabec, so skupinou Isabelle. Keď nás počul, občas sa pribehol pozrieť a spolu sme si zahrali. Raz mi Robo Rist povedal: Čo keby sme spravili novú kapelu, kde budeš frontmanka ty? Keď som povedala, či mu nešibe, stále mu to nedalo a vraví: A čo ten Vrabec? On je síce rocker, ale mohlo by to dokopy zafungovať. Tak sme sa stretli, začali spolu robiť a spomínam si, že jedna z prvých piesní, ktorú sme pripravili bola hitovka Dream On.

Na Slovensku ste sa stali pomerne známou speváčkou, no váš rodinný príbeh veľa ľudí nepozná. Skúste ho stručne zhrnúť.

Obaja moji rodičia sú vedci, otec pochádza z Trnavy, mama zo Slovenského Grobu. Ja som sa narodila ešte na Slovensku, v Bratislave. Keď sa po auguste ´68 naši rozhodli emigrovať, mala som dva roky. Najprv sme prišli do Kanady, v Ottawe sme boli päť rokov a keď otec dostal ponuku pracovať pre Ford v Detroite, presťahovali sme sa do USA. Rodičia sa rozprávali po slovensky, ale angličtina je môj first language, lebo som ňou rozprávala už od škôlky. Mám o šesť rokov mladšieho brata, on sa narodil v Amerike, ale tiež vie aj po slovensky. Už od 90. rokov ma chodí navštevovať a tu si našiel babu, Slovenku, s ktorou žijú v Chicagu. Ich deti hovoria po anglicky aj po slovensky.

Prečo sa mladá Američanka rozhodne prísť na Slovensko?

Na Michiganskej univerzite som začala študovať chémiu, matematiku, fyziku. Aj mi to išlo, ale príliš ma to nebavilo. Tak som prešla na francúzštinu, dejiny umenia a reklamu, s ktorými som školu aj dokončila. Bola to inak dosť ťažká škola, hovorilo sa jej Harvard on the Highway. Tam ste nemohli mať inú známku než dvojku, lebo vás vyhodili a dali miesto niekomu inému. Kto sa tam chce udržať, musí naozaj makať. Tak som študovala a študovala. Keď som doštudovala, ešte som hneď nechcela naozajstnú prácu, rozhodla som sa oddýchnuť si. Vtedy mi otec povedal: Čo keby si šla zistiť, odkiaľ vlastne si? A tak som sem začiatkom 90. rokov prišla aj s frajerom Arthurom, ktorý bol kúzelníkom. Chodili sme aj do Prahy na Karlov most, kde mu turisti dávali peniaze, lebo bol naozaj dobrý. Vydržal tu asi deväť mesiacov, ja som však medzitým spoznala muzikantov a hrozne ma to začalo baviť. S Arthurom sme zostali priatelia, ale ja som sa do Ameriky vrátila až po dvoch rokoch. Vtedy už existoval Accidents Happen a pomaly prichádzali Made2Mate. Rýchlo som zistila, že Slovensko mi veľmi chýba. Otec to na mne videl a vraví: Keď chceš ísť naspäť do Európy, choď. No a vtedy som sa usadila v Bratislave.

Nikdy ste to neoľutovali?

Keby som ľutovala, vrátim sa do Ameriky. Polovicu života som prežila tam, druhú na Slovensku. Naši stále žijú v Detroite. Otec už je osemdesiatnik, mama je o jedenásť rokov mladšia, ale pravidelne a radi sa vracajú aj na Slovensko. Stále tu majú veľa priateľov. Tým, že emigrovali, komunisti otca nepustili ani na pohreb jeho rodičov, čo mu bolo vždy veľmi ľúto. Po roku 1989 sem mama chodila viackrát do roka, aby mohla byť čo najviac so svojimi rodičmi.

Keď v Amerike vyhral voľby Trump, nelákalo rodičov vrátiť sa natrvalo?

Rodičia aktuálne žijú aj v USA aj na Slovensku a k tomu cestujú po celom svete. Čiže ani mne nie je úplne jasné, kde je ich hlavný stan. Možno všade, kde sú spolu (úsmev).

Ako sa im žije v Detroite, ktorý zbankrotoval a dostal prezývku mesto duchov?

Sú tam časti, kde to naozaj tak je, ale teraz sa to zlepšuje, lebo prišiel nový starosta. Ale naši bývajú na predmestí Bloomfield Hills, 45 minút od downtownu. Do centra chodievali len vtedy, keď ešte pracovali pre automobilku a za kultúrou. Inak to bola sranda, pretože otec je vynálezca, robil s olejmi a lubrikantmi a mama zase s gumou. Dobrý rodinný podnik, že? (smiech).

Aký je najväčší rozdiel medzi Američanmi a Slovákmi?

Myslím, že je to počuť, keď každý z nich otvorí ústa a niečo povie. Američana spoznáte podľa american english, Slováka podľa slovenčiny (úsmev)… Nevnímam nejaké konkrétne rozdiely, dobrí ľudia aj tí menej dobrí sú všade. Vyrastala som v mestách, kde žilo mnoho národov a rodičia ma viedli k láske a porozumeniu ku všetkým ľuďom. Po príchode do Kanady nám pomohli úplne cudzí ľudia – Íri, Kanaďania , Walesania aj slovenskí emigranti . V USA nám pomohli napríklad Dáni, Ukrajinci aj jeden skvelý Jamajčan… Bolo jedno, či sú kresťania, evanjelici, baptisti, židia či presbyteriáni. Rodičia doteraz s nimi udržiavajú kontakty, zostali priateľmi. Som zvyknutá, že mám odjakživa okolo seba veľa pestrých a kreatívnych ľudí. To ma obohacuje a baví, nech som kdekoľvek. A teraz som tu.