Denník N

Fyziku spojiť s chémiou, dejepis s geografiou a náboženstvo zrušiť, hovorí pedagóg Mistrík

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Výlety do Osvienčimu a viac hodín dejepisu nepomôžu v boji proti extrémizmu, myslí si Erich Mistrík z Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského. O reforme školstva má jasnú predstavu: treba zmeniť spôsob výučby a vyškrtať veľkú časť učiva. Ministrovi v reforme neverí.

Erich Mistrík (1954) sa narodil v Bratislave. Vyštudoval estetiku a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Absolvoval študijné pobyty v Indii, USA, Anglicku, Holandsku, Škótsku, Fínsku, Francúzsku, Česku a v bývalom Sovietskom zväze. Bol prodekanom Pedagogickej fakulty UK, dnes je na nej riaditeľom Ústavu humanitných štúdií. V roku 2002 bol vymenovaný za profesora v odbore systematická filozofia, prednášal na univerzitách a iných inštitúciách vo Fínsku, v USA, Česku, Rakúsku, Švédsku, Nemecku a Holandsku. Napísal množstvo odborných prác a učebníc. Je ženatý, má dvoch synov, žije v Bratislave.

Napísali ste blog Naše školstvo prehráva súboj s extrémizmom. Naozaj ho prehráva?

Ešte ani nezačalo poriadne bojovať. Ak už hovoríme o nejakom zápase, škola ťahá za kratší koniec a vždy bude, lebo má proti sebe veľmi ťažkých súperov – atmosféru v spoločnosti, médiá, rodinu, priateľov. Ak si myslím, že prehráva ten zápas, chcem povedať, že robí omnoho menej, ako by mohla. Ak už tu extrémizmus raz je, škola nad ním nevyhrá. Môže robiť prevenciu. Škola je prevencia pred tým, aby sa mládež dostala do „pazúrov extrémizmu“.

Prečo toľko mladých volilo alebo chce voliť fašistickú stranu Mariána Kotlebu?

Prieskumy sú hrôzostrašné a nezačalo sa to príchodom Kotlebu. Prieskumy o rasistickom zmýšľaní detí na základných školách tu boli ešte predtým. Kotleba a jeho strana je pre mňa len metafora. Je to jedna z mnohých podôb extrémizmu. Ten tu bol oveľa skôr, je to súčasť príklonu západoeurópskej civilizácie ku konzervativizmu. K vyhľadávaniu istých, konzervatívnych, tradičných a jednoduchých hodnôt.

Prečo sa k tomu prikláňa mládež?

Nikdy tam nie je len jedna príčina. Mladí sa často prikláňajú k jednoduchým riešeniam – je to normálne a pochopiteľné. Okrem toho tam pôsobia médiá a sociálne siete. Ale najvážnejšia je podľa mňa atmosféra v spoločnosti. Mnohí mladí a aj iní ľudia majú pocit, že sa im spoločnosť odcudzila. Nevedia to ovládať. Potom hľadajú jednoduchšie a lacnejšie riešenia. To je jedna z hlavných príčin, prečo sa mládež prikláňa k extrémistom. Klasická ukážka extrémizmu je vzťah k Rómom. To pretrváva desaťročia. Prečo ľudia hovoria o sterilizácii, prečo sa stavajú múry? Lebo je to rýchle a jednoduché. Téma ako celok je veľmi komplikovaná a nevieme sa s ňou vyrovnať, tak hľadáme jednoduché riešenia.

Takže ich Kotleba láka, lebo ponúka ľahké riešenia?

Myslím si, že áno. Ale Kotleba nie je jediná podoba extrémizmu. Napríklad klasická ukážka extrémizmu je Pochod za život. To je podľa mňa extrémizmus ako hrom, respektíve dogmatizmus. Ide o to, aby sme sa rešpektovali.

Mnohí iní politici si osvojujú Kotlebovú rétoriku, útočia na utečencov aj Rómov, premiér Robert Fico o nich hovorí ako o cigánoch, predseda SaS zas útočí na migrantov. Čo to môže spôsobiť?

Veľké zhoršenie atmosféry na Slovensku. Pocit, že to je dovolené. Ak sa niekto v politickej funkcii (stačí, ak je starosta) vyjadrí o Rómoch, Maďaroch, islame hanlivým spôsobom, do ktorého zahrnie celú skupinu ľudí, nie jednotlivcov na základe ich konania, tak ľudia pochopia, že to smú robiť a je to legitímne.

Ako si vysvetľujete takéto vyjadrenia, keď opozícia aj koalícia hovoria, že treba s extrémizmom bojovať?

Pre bežného politika sú najdôležitejšie voličské hlasy, a keď vidí, že voliči sa prikláňajú k radikálnym riešeniam a rétorike, tak to nasledujú. Je to veľmi jednoduché riešenie, ktoré situáciu iba zhorší. Z pozície ktoréhokoľvek politika, nemyslím len premiéra, ale aj jedného z najsilnejších politikov v opozícii aj iných. Je to klasická podoba naháňania politických hlasov.

Nie je to nezodpovedné?

Áno. Je im úplne jedno, v akom stave krajinu nechajú. Preto stále hovorím o školstve, lebo môže mať dlhodobé účinky. Ale ak v školstve niečo zanedbáme, zanedbáme dlhodobé efekty.

Dokáže dnes škola formovať postoje a názory študentov?

Škola je strašne slabá. Najsilnejšia je podľa mňa rodina, od desiatich rokov dieťaťa túto úlohu preberajú partnerské a priateľské skupiny. Tie majú oveľa väčšiu silu ako škola. Potom prichádzajú médiá, najmä sociálne siete. Ale napriek tomu škola má šance deti formovať, lebo sú v nej pol dňa desať rokov v kuse.

Využíva tieto šance?

Škola dnes vôbec alebo len veľmi málo využíva svoje možnosti. Školstvo je všade na svete v nejakom stave, ale naše je v katastrofálnom. Žijeme vo svete, kde sa škola považuje za nalievareň poznatkov. Mnohí učitelia majú ambíciu niečo v žiakoch formovať. Škola, ako celok, podľa mňa nie. Materiály ministerstva školstva síce hovoria o rozvoji a ovplyvňovaní, ale je to veľmi abstraktné a nie je sa o čo oprieť.

Ak by školy chceli, mohli by si upraviť osnovy a materiály bez pomoci ministerstva.

Majú veľkú voľnosť, ale nevyužívajú ju. Učitelia a riaditelia sa jej boja, lebo idú do rizika a musia samostatne tvoriť, čo nie je jednoduché. Učitelia sú u nás desaťročia zvyknutí nasledovať štátom dané osnovy, štandardy či programy. Aj keď štátny vzdelávací program je postavený tak, že škola si má z neho vytvoriť školský program podľa seba, svojho regiónu, žiakov.

Minister školstva Peter Plavčan povedal, ako chce bojovať s extrémizmom – exkurziami do Osvienčimu a väčším počtom hodín dejepisu. Vy to kritizujete. Naozaj to nepomôže?

Nech deti do Osvienčimu idú. Vidieť to je veľký zážitok. Ale pre minimálne polovicu z nich to nebude nič znamenať. Aj keby to bol šok, tak je to jednorazový zážitok. Extrémizmus sa nerovná nacizmus, a to sa nerovná Osvienčim. Osvienčim bol špičkou ľadovca. Výlet do Osvienčimu možno pomôže, no na druhej strane môže u nezodpovedne mysliaceho mladého človeka posilniť vieru, že tí Židia si to zaslúžili – že, chvalabohu, niekto to urobil.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo by mala byť ich reakcia takáto?

Sú psychologicko-pedagogické výskumy o tom, že postoje sa nevytvárajú tak, že sa človek niečo dozvie. Ale tak, že sa dostane do určitej situácie a má z nej zážitok. Osvienčim môže byť silný zážitok, ale väčšinou sa tam dozvedia, koľko Židov zomrelo, aké komory tam boli. Sú to informácie a tie ešte žiadny postoj nezmenili. Informácie sú dôležité pre formovanie postojov, ale po informáciách musí prísť práca s človekom – skúsenosť, zážitok, diskusia, rozmýšľanie, riešenie problémov. A to isté je prípad dejepisu. Aj keby sa učilo o desať hodín dejepisu viac ako dnes, nič sa nezmení, kým sa bude učiť tak ako dnes.

Ako by mala vyzerať výučba, ktorá by mohla pomôcť?

Mám predstavu, že na to, aby škola na hodinách dejepisu a na iných hodinách vedela niečo urobiť, musí postaviť inak obsah týchto hodín a spôsob výučby. Musia tam byť informácie, musia vedieť, kto bol Hitler, Stalin, čo sa stalo v roku 1939 a 1945, ale informácií môže byť aj o 80 percent menej. Stačí, aby vedeli kľúčové veci, a na nich majú stavať príbehy, zážitky, ľudské rozprávanie a najmä vztiahnuť problematiku k situáciám konkrétnych žiakov.

Ako by to mohlo vyzerať?

Napríklad dať žiakom riešiť úlohu: Predstav si, že tvoj kamarát nemôže ísť s tebou do kina a McDonaldu, čo je dnešná podoba toho, čo sa dialo so Židmi. Odsťahovali ho a nemôžeš sa s ním stretnúť. Môžeš mu nejako pomôcť, mohol si tomu nejak predísť? Takto by sa malo postupovať aj pri iných témach. Napríklad sa deti v puberte nikdy nenaučia pracovať so svojimi financiami, ak sa budú učiť, čo je ročná priemerná sadzba a aké funkcie má Národná banka. Ale ak si v triede založia imaginárnu banku a budú si tam vkladať imaginárne peniaze a získavať imaginárne úroky, tak si v imaginárnej praxi vyskúšajú, ako to funguje.

O tom sa hovorí dlho, aby boli hodiny zážitkové. Ale nemení sa to.

Individuálni učitelia niečo robia – zážitkové hodiny a materiály. Niečo sa deje v našom školstve, ale nejde o systematickú zmenu. Tieto aktivity sa robia niekedy s podporou riaditeľa, inokedy potichu, aby o tom riaditeľ nevedel.

Ak sa má na školách učiť menej, čo by ste vyhodili napríklad z občianskej výchovy?

V občianskej výchove je dnes veľmi silná filozofia, čo je v poriadku. Ale dejiny filozofie nemajú podľa mňa zmysel. Vyrábam si takto nepriateľov, ale dôležité je, aby žiaci rozmýšľali filozoficky. A nie, aby vedeli, čo povedal Kant. To je tiež dôležité, ale ak by chceli, tak si to nájdu v mobile. Musia pochopiť, že existujú v živote človeka veci, ktoré sa nedajú riešiť len tým, že si nájdem pár faktov a urobím si názor, ale že sú veci hodnotové, svetonázorové, medziľudské, základné otázky života, sebareflexia – tak si viem predstaviť filozofiu.

A čo dejepis?

Napríklad si viem predstaviť, že by sa na dejepise takmer neučilo o Napoleonovi. Teraz sa dejepisári veľmi nahnevajú. Ak žiaci pochopia na Hitlerovi a Stalinovi, čo znamená totalitný režim a obsadzovanie Európy, tak si stačí doplniť, že aj Napoleon bol podobný. Ak budú chcieť, tak si fakty nájdu. Dôležité je, aby pochopili princíp. Venujem sa estetike a viem si predstaviť, že pri rozprávaní o umení by deti nikdy nepočuli meno Michelangelo. Je to absolútne kacírstvo u človeka, ktorý sa venuje umeniu. Všetky deti poznajú da Vinciho, bol da Vinciho kód, Mona Lisa a bol autorom rôznych vynálezov, a ak na ňom pochopia, čo je renesančný umelec, keď sa stretnú s Michelangelom, tak im zaklapne, že to je podobné. Načo im to je, že namaľoval Sixtínsku kaplnku, ktorá je úžasná, keď nepochopia, čo to znamená maľovať kaplnku s nahými postavami?

Vedia sa učitelia zhodnúť na tom, čo treba vyhodiť?

Každý by povedal zrejme niečo iné a najmä iný predmet. Kľúčová chyba je, že pre každého je jeho predmet najdôležitejší. Je to pochopiteľné, je to boj o život, úväzky, viera vo svoj predmet. Ale škodí to školstvu. Napríklad z hodiny dejepisu navyše sa dejepisári tešia. Je to však dvojnásobok toho, čo sa učí dnes. Ale nevidel som plány, ako ho treba učiť. Videl som, že treba učiť viac o extrémizme. Tak nacizmus sa natiahne o dva mesiace, ale stále ostane osem mesiacov, ktoré treba naplniť. A tam sa začnú pchať nové témy a sme tam, kde sme boli.

Dejepis pribudne na základných školách okrem deviatky, kde sa práve o druhej svetovej učí. Nie je to chyba?

Ak sa dá niečo robiť s extrémizmom, treba to robiť na druhom stupni základných škôl. Tam sa to formuje, tam sa deti prvýkrát začínajú výrazne vymedzovať voči rodičom a zaužívaným hodnotám a tam partnerské a priateľské skupiny dostávajú väčšiu váhu. Ja by som začal už na prvom stupni, kde o extrémizme nemusí padnúť ani slovo, ale kritické myslenie a schopnosť rozoznať dezinformáciu, zaujať vlastný názor, rozmýšľať o tom, o čom počúvajú, by sa tam už mali začať učiť.

Problematické časti našich dejín – vojnový slovenský štát či komunizmus – sa u nás často učia sterilne, lebo učitelia na to nemajú vyhranený názor alebo sa ho boja povedať.

To je fakt, niektorí sú natoľko vyhranení, že to radšej učia sterilne. S tým si však asi nepomôžeme. Treba systematicky podporovať učiteľov. Treba im pomáhať, aby si našli vlastnú cestu. Nie ukazovať im, ako to majú robiť.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Veľa sa diskutuje o projekte Slovenského národného divadla Natálka. Môže toto pomôcť v boji s extrémizmom?

Nevidel som ho, ale divadlo je veľmi dobrý spôsob. Venujem sa umeniu a viem, že má veľkú silu. Ešte efektívnejšie by bolo, ak by sa z toho stala dramatická výchova na škole a žiaci by si niečo podobné zahrali sami. Museli by sa do tej roly dostať a zažiť si to.

Keď hrali Natálku na bratislavskom gymnáziu, pri diskusii sa prejavili veľmi rasistické názory študentov, ktorí sa pravdepodobne s Rómami ani nestretli. Čím to je?

Práve preto, že nevedia, že sú to normálni ľudia. Videl som pred asi 20 rokmi výskum, kde na jednom gymnáziu chceli budovať toleranciu voči Židom – hovorili o holokauste, druhej svetovej vojne. A potom zistili, že v jednej časti študentov rástli antisemitské nálady. Hoci cieľ experimentu bol pravý opak.

Prečo to tak bolo?

Napríklad sa žiak dozvie o nekvasenom chlebe, ochutná ho, nechutí mu. A tak si človek, ktorý má voči Židom predsudky, povie, či sú normálni, že to jedia. Jedna informácia vytrhnutá z kontextu môže podporiť stereotypy a predsudky. Len ukázať, že rómske dievčatko je v hlavnej úlohe, môže podporiť aj to, čomu sa chceme brániť. Preto o tom treba diskutovať. Keby ste počuli, čo mne niekedy odpovedali študenti vysokej školy a budúci učitelia! To sú veľmi silné rasistické postoje.

Ako na to reagujete?

Treba to nechať ventilovať, nech vybuchnú, nech to z nich vyletí a potom o tom hovoríme.

Čo to spúšťa?

Niekedy stačí slovo Róm, niekedy otázka a potom to z nich vyletí.

Sú to individuálne prípady alebo je ich viac?

Individuálne prípady. Len ma z toho chytá hrôza, keďže ide o budúceho učiteľa. A zmeniť postoj dospelého človeka na vysokej škole už veľmi nejde. Diskutujem s nimi. Snažím sa nájsť spojencov v skupine. Snažím sa hovoriť o dôsledkoch, kam takýto postoj vedie. Veľmi rýchlo pochopia, že to vedie k holokaustu. Alebo aspoň že tie kroky sú podobné. Nemôžem jednoducho vyvracať ich postoj. Lebo je to tvrdenie proti tvrdeniu. Vždy majú dosť argumentov, lebo rasizmus má vždy dosť argumentov. Často sú falošné, ale sú.

Kandidát na ombudsmana Kotlebovej strany a asistent poslankyne Natálie Grausovej Anton Čulen je učiteľ. Ak takýmto ľuďom dáme väčšiu slobodu v učení, nie je to nebezpečné?

Je. Každý systém sa dá zneužiť, ale nato je školská inšpekcia. Nie aby kontrolovala, či sa 20. novembra učí to, čo je v pláne. Ale aby overovala, aké hodnoty sa na hodine prezentujú, aké zručnosti žiakov sa rozvíjajú. Každá sloboda potrebuje kontrolu. Dá sa vybudovať kontrola aj medzi učiteľmi. Napríklad: ak potrebujete publikovať knihu, potrebujete dva posudky, ktoré urobia odborníci vo vašom odbore. Keď si škola spraví svoj vzdelávací program, nie je nik, kto by mal urobiť oponentský posudok. Prečo by to nemohla urobiť iná škola z inej časti Slovenska? Prečo by na hodine geografie nemohli byť dvaja učitelia geografie z iných škôl, aby dali spätnú väzbu? Toto v školstve vôbec nefunguje.

Učitelia by vám na to povedali, že musia pripravovať hodiny, opravovať písomky, mať dozor na chodbách a potom dostanú 600 eur. Prečo by mali mať ďalšie úlohy?

O platoch nehovorím, lebo to je kapitola sama osebe. Nemyslím si, že situáciu vyriešia vyššie platy. Nemuseli by to byť úlohy navyše, ak by ich inde odbremenili. Majú strašne veľa zbytočných úloh, nemyslím len vypisovanie triednych kníh. Na to, aby mohli rozbehnúť školský rok, musia napísať veľa papierov. Keď príde inšpekcia, tak často musia poskytovať veľa podkladov. Kreditový systém, ktorý zaviedol minister Mikolaj, vyžaduje veľa papierov a prác, ktoré často nemajú úroveň.

V blogu ste napísali, že nik nemal odvahu na naozaj veľké zmeny v školstve. Minister Peter Plavčan teraz oznamuje najväčšiu reformu za 25 rokov. Neveríte, že ju pripraví?

Nie, tomu neverím, lebo o chvíľu začneme uvažovať o voľbách a už nik nebude nič väčšie robiť. Po druhé, osobne neverím tomuto ministrovi, že niečo zmení. A po tretie táto vláda, ako doteraz všetky vlády od roku 1993, o školstve len rozpráva. Čítal som si vládne programy, skoro všetky mali školstvo ako prioritu, ale vždy to boli všeobecné nekonkrétne slová. Okrem jednej reformy ministra Mikolaja, ktorá bola nedotiahnutá, žiadna vláda neurobila nič. Neverím, že táto vláda urobí niečo zásadné, ak to minister neurobil hneď po nástupe k moci.

Prečo neveríte Plavčanovi?

Toto nie je o jeho osobnosti, k tomu sa verejne vyjadrovať nemôžem, aj keď na to mám svoj názor. Ale vo vzťahu k funkcii bol pridlho na ministerstve školstva, aby tam niečo teraz zmenil. Myslím si, že človek, ktorý je vyše 20 rokov v jednej inštitúcii a stane sa jej šéfom, by ju mal dôkladne poznať, ale neverím, že by ju po toľkých rokoch zmenil.

Ale na reformu si zavolal veľa ľudí z prostredia mimo ministerstva.

Skupina, ktorú si vybral, podľa mňa rozumie školstvu, aj keď sem-tam mi niektoré meno nesedí, ale to je osobný názor. Nie je to zlá cesta, aj keď nechápem, prečo nevyužíva svoje rezortné možnosti, má ich dosť – na ministerstve aj v priamo riadených organizáciách. V tej expertnej skupine sú priveľkí idealisti alebo sú už veľmi dlho v školstve, ale vízia, ktorú predstavili, je jedna veľmi ideálna predstava školstva. A aj preto si myslím, že sa nič nezmení, lebo tie materiály sú príliš vzdialené od reality. Sú také dobré, že tam ani nie je s čím nesúhlasiť, pretože sú veľmi všeobecné a ideálne. Naše školstvo potrebuje konkrétne kroky, fázy – nie veľké veci, ale kľúčové dve či tri zmeny. Začať s veľkou reformou sa dnes podľa mňa nedá. To sa dalo v 90. rokoch, ale nie dnes.

Čo by mali byť kľúčové zmeny?

Teraz budem hovoriť o svojich osobných názoroch. Treba dať omnoho väčšiu slobodu učiteľom. Dôverujem im, aj keď sú ustráchaní a mnohí z nich nie sú motivovaní, ale sú to podľa mňa ľudia, ktorí tomu rozumejú.

Ale pred chvíľou ste hovorili, že majú dosť voľnosti, ktorú nevyužívajú.

Nechcú ju, ale keby dostali veľkú slobodu, museli by ju využiť. Dnes máme štátny a školský vzdelávací program. Keď sa to zaviedlo, väčšina škôl len odpísala štátny program. Viem si predstaviť štátny vzdelávací program na piatich stranách, kde by boli kľúčové hodnoty, a všetko ostatné by si mala spraviť škola. Musela by si sadnúť a z vlastnej hlavy na základe skúseností by to museli vymyslieť. Nato by však potrebovali aj podporný mechanizmus z ministerstva – školenia, kurzy.

Aké sú ďalšie kľúčové zmeny?

Toto je veľmi idealistické – ale treba zmierniť veľmi tvrdý predmetový systém, ktorý máme. Dávno hovorím a narobil som si tým nepriateľov, že dejepis a geografia by sa mali zlúčiť do jedného predmetu ako činnosť človeka v čase a priestore. Keď Napoleon išiel do Ruska či Afriky, povedal si, že Európa je krtinec a nedajú sa tu zakladať veľké ríše. Napoleon vedel, že ho priestor nepustí. Prečo Rusi neboli nikdy porazení? Lebo Rusko je priveľké a Rusov je priveľa. Každá armáda, kým sa dostane z Európy po Moskvu, musí skrachovať – a Napoleon a Hitler sú krásne ukážky.

Viete si predstaviť spojenie aj iných predmetov?

Napríklad aj fyzika a chémia. To sú len dva pohľady na jedno a to isté fungovanie prírodných zákonov. Možno by sa to dalo spojiť aj s matematikou. K dejepisu a geografii by som pridal aj občiansku náuku, zlikvidoval by som náboženskú výchovu, na verejných školách nemá čo robiť. Má čo hľadať na cirkevných školách. Na štátnych by mala byť len etická výchova, možno spojená s občianskou výchovou. To je predstava o tom, že nie je dôležité striktne oddeliť predmet, ale pochopiť to ako tému. Činnosť človeka v čase a priestore je téma, dejepis je vedná disciplína.

A tretia zmena?

Mala by sa výrazne zmeniť akreditácia učiteľských fakúlt vysokých škôl, aby sa hodnotilo to, ako pripravujú učiteľov a nie aký majú výskum a koľko papiera popísali. A treba radikálne zmeniť prax študentov učiteľstva. Dnes chodia na mesiac na prax, za ten mesiac majú odučiť celý predmet, ale reálne sa stáva, že sa študent dostane k skutočnému učeniu – teda stojí za katedrou a učí deti – dve až tri hodiny. A s tým ide do praxe. Videl som univerzity v zahraničí, kde bol študent celý semester v škole. Vyskúšal si zmätky na začiatku školského roka, prípravu rozvrhu, vypisovanie triednej knihy, naháňanie detí na obed, skúsil si všetko. Bez toho sa dobrým učiteľom nestane. V praxi to získa, ale je to neskoro.

Ak by spájali predmety tak, ako ste to opísali, bolo by to s dnešnými učiteľmi veľmi komplikované.

Áno, ale nemôžeme čakať, kým pripravíme nových učiteľov. Preto sa podľa mňa nedá celý systém zmeniť naraz. Preto som spomenul semináre a podporu učiteľov, aby boli schopní to zvládnuť.

Ak niekto učí chémiu a dejepis a mal by učiť spojenú hodinu chémiu a fyziku, ako by to zvládol?

Mohol by spolupracovať s fyzikárom a zvládali by to spolu. Na jednej hodine by tak boli dvaja učitelia.

Bolo by to drahšie.

Nemuselo by to tak byť. Lebo ak by dnes učil jeden učiteľ hodinu chémie a druhý hodinu fyziky a spolu by mali dvojhodinovku fyziko-chémie, tak by to nebolo až tak drahšie. Mnohí učitelia a školy zápasia s úväzkami, a preto mnoho predmetov učia učitelia bez kvalifikácie na ten predmet, lebo sa na jeden predmet neoplatí zamestnať učiteľa.

Poľsko a Česko už začalo s reformami. Prečo sa to nedeje u nás?

Poliaci urobili niečo, s čím súhlasilo niekoľko vlád. Na Slovensku máme pocit, že s nástupom novej vlády sa začne nový letopočet a všetko, čo robila predošlá, sa zruší.

Nedáva to veľmi zmysel, keď za posledných desať rokov osem je pri vláde Smer.

Ale aj tá strana rátala stále len so štyrmi rokmi. Je to o krátkozrakosti. V našom školstve vzniklo niekoľko koncepcií školstva, lepších aj horších, vrátane takých šialených myšlienok, aby sme zaviedli do škôl jogu a učenie sa preambuly ústavy. Všetky koncepcie zahynuli, ani nie odchodom vlády, ale odchodom ministra. Keď odišiel Čaplovič, jeho matematika na maturitách sa stratila. To nechápem. Ja nehovorím, že to bolo dobré riešenie, ale nik sa tým už nezaoberal.

Teraz najčítanejšie