Denník N

Trollovať o sankciách voči Rusku nestačí, treba povedať, čo namiesto nich

Kritici sankcií neponúkajú žiadnu alternatívu, čo by ich malo nahradiť a aký ústupok by malo Rusko za ich zrušenie ponúknuť.

Autor je poradca prezidenta SR

V nedávnych dňoch a znovu vo vyššej frekvencii predseda vlády Robert Fico opakuje, ako by rád zrušiť európske sankcie voči Rusku. Predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker sa pred pár dňami vyslovil proti zvyšovaniu obranných rozpočtov krajín Európskej únie, čo sa vlastne netýka jeho portfólia, ale reagoval tým na naliehanie USA dodržiavať dohodnuté výkony v NATO.

Dnes sa politika robí cez verejné vyhlásenia: akú politiku teda ponúkajú obaja európski politici a čo majú tieto dve „politiky“ spoločné?

V prvom rade treba povedať, že pán Fico nie je jediným politikom vo vrcholovej funkcii v niektorej európskej krajine, ktorému sa sankcie proti Rusku nepáčia. V samej podstate – teda nesympatizovať s nástrojom sankcií samotným – nejde o nič nelegitímne alebo poburujúce. Problém horekovania zo strany niektorých európskych politikov nad existujúcimi a nimi odsúhlasenými sankciami spočíva v inom. Že žiaden z týchto agitátorov ich zrušenia (respektíve najbližšieho nepredĺženia) nehovorí o tom, čo by mala vlastne Únia chcieť zrušením sankcií dosiahnuť. Akú politiku s akými konkrétnymi politickými cieľmi bude Únia viesť.

Ekonomické sankcie sú vždy politické rozhodnutie, ale ide o právny mechanizmus s presnými pravidlami a rámcami. V tomto prípade ide – aj formálne – o reakciu na porušenie medzinárodného práva na európskom teritóriu zo strany Ruskej federácie.

Problém osobnej integrity každého jedného politika, predstaviteľa krajiny Európskej únie, ktorý hlasoval za sankcie a dnes by ich zrušil z dôvodu ich „nezmyselnosti“, teda spočíva v otázke, či vtedy nepovažoval konanie Ruska za porušenia medzinárodného práva. A napriek tomu za sankcie hlasoval. Alebo vtedy hlasoval s presvedčením, že Rusko medzinárodné právo porušilo, ale preto je dnes za ich zrušenie, lebo medzičasom došlo k náprave.

Je tu, samozrejme, aj tretí dôvod: sankcie boli neúčinné. Teda politické hľadisko. Vo svete alternatívnych faktov sa dá s pomerne slušným úspechom vyhlasovať, že sankcie nepriniesli vôbec nijaký efekt a nemali vôbec žiaden vplyv na konanie Ruska. Vo svete alternatívnych faktov sa nedá polemizovať s každou nepodloženosťou. Ale, samozrejme, všetci vidíme, že vrátenie Krymu Ukrajine ani zásadná korekcia ruskej angažovanosti na území Ukrajiny, na jej podľa medzinárodného práva suverénnom území, sa naozaj nedosiahli.

Lenže toto je úzky pohľad a sankcie v skutočnosti neboli jedinou európskou politikou voči Rusku. Európa viedla v tejto veci dve paralelné politiky: politiku sankcií a politiku dialógu (prostredníctvom tzv. Normandského formátu). Kombináciou týchto dvoch politík – a nikto neodváži ich pomerný zástoj – Európa istý čas vystupovala jednotne a akčne (na prekvapenie Ruska), zvýšila svoju prestíž, autoritu a sprostredkovateľské možnosti v udalostiach okolo Ukrajiny, zdržiavala apetít Ruska, viedla rokovania a prinajmenšom sa dosiahla záchrana životov na východnej Ukrajine aj deeskalácia ozbrojeného konfliktu – konvenčnej vojny dvoch susedov.

Dajme bokom právny rámec. Pripusťme, že na sprísnenie ekonomických sankcií nemá nikto chuť a ani predlžovanie súčasného rozsahu nemôže priniesť žiadne dodatočné bezprostredné efekty. A skúsme rozumieť bez predsudkov, že niektorí politici chcú nejakú inú, nejakú efektívnejšiu európsku politiku voči Rusku.

Problémom európskeho politického rozmýšľania o sankciách však nie je otázka, či sankcie zrušiť, alebo nie. Otázkou je, čo má nahradiť politiku sankcií. Otázkou – a problémom uvažovania o ukončení sankcií – je absencia akejkoľvek cieľavedomosti, rezignácia na definovanie konkrétneho politického cieľa takejto novej politiky. Politiky, ktorá zo svojich dvoch nôh – sankcií a dialógu – prestúpi na jednu: výlučne na dialóg. A na nej – tej jednej namiesto dvoch – sa má pokúsiť doskákať ďalej. V slovenskom preklade sa dá opýtať, akú hodnotu si v Európe predstavujeme za peniaze, ktoré sa získajú z obnovenia obchodu prerušeného ekonomickými sankciami (a ich ruskou odvetou).

A toto je vlastne problém pozície agitátorov za zrušenie sankcií. Nie že by ich chceli zrušiť, ale že nevedia definovať akékoľvek podmienky a okolnosti ich zrušenia. Tvrdia, že sankcie sú „nezmyselné“ a že doterajšia politika sankcií nepriniesla efekt. No nevedia presvedčivo vysvetliť, čo sa má stať po ich zrušení.

Tvrdia, že kombinácia politiky sankcií a dialógu neviedla k výsledku. Odmietajú však jasne definovať, k akému konkrétnemu výsledku má viesť politika dialógu – a prečo bude efektívnejšia, ako bola politika kombinovaná. A tiež – a to je osobitne podstatné – zatiaľ nikto nepovedal, čo by sme si mali v Únii predstavovať od Ruska ako prvotný akt dobrej vôle po prípadnom zrušení sankcií v tomto konflikte, v ktorom je agresorom, a to bez ohľadu na náš názor na vnútropolitické pomery na Ukrajine.

Samozrejme, nič netreba vymýšľať, ak niektorým európskym politikom ku šťastiu stačí, že pomohli Rusku vyhrať prvú hybridnú vojnu 21. storočia bez významnejších vlastných strát a že doma budú môcť povedať „ja som vám o sankciách vždy hovoril, že sú blbosť“. A, samozrejme, ak nám nebude prekážať uznanie konca medzinárodného práva v Európe, ďalší zamrznutý konflikt bezprostredne za našou východnou hranicou a v našom susedstve doráňaný štát s veľkými územnými stratami, tisícmi mŕtvych a osobitne podstatné v celej veci: frustrovaný ukrajinský národ s pocitom, že ho všetci opustili.

To si azda nikto súdny v Európe neželá. Preto dnes nie sú európskym problémom politici, ktorí agitujú za zrušenie sankcií. Problém z ich strany je v inom. Že k tomu nevedia povedať nič, čo by aspoň náznakom pripomínalo nejakú zrozumiteľnú európsku politiku voči Rusku. Čo by definovalo politické okolnosti prípadného zrušenia sankcií. Čo by dalo na stôl kontúry takého plánu, ktorý neponíži Ukrajinu a nakoniec ani Úniu a jej zahraničnú a bezpečnostnú politiku.

Teraz pár poznámok k vyhláseniu predsedu Európskej komisie Jeana-Clauda Junckera, že európske krajiny by nemuseli zvyšovať svoje obranné rozpočty, pretože tieto krajiny veľmi prispievajú na rozvojovú pomoc a aj to je investícia do bezpečnejšieho sveta.

V prvom rade je pozoruhodné načasovanie. Prišlo z Európy od šéfa Európskej komisie v čase, keď nová americká administratíva množí vyhlásenia potvrdzujúce význam NATO pre USA a trvácnosť záväzkov USA voči európskym členom NATO. Samozrejme, tieto vyhlásenia sú sprevádzané pripomínaním, že svoje záväzky majú aj ostatné členské krajiny, osobitne v Európe. Lenže forma tohto pripomínania nemá žiadnu ultimatívnu povahu (ako sa to občas nepravdivo objaví v čo-si-hovorí-médiá). A zorientovaná politická verejnosť si je dobre vedomá, že rovnaké akcenty by vyzdvihovala každá nová americká administratíva a iba s nástojčivejším naliehaním, ako to robili doterajšie (netvárme sa, akoby sme to počuli prvýkrát).

Dá sa to povedať aj inak. Len čo sa predstavitelia nového vedenia USA prihlásili k platnosti čohosi, čo existuje ako politická fikcia a čoho podstatná obranná odstrašujúca sila spočíva v bezpodmienečnej viere v platnosť tejto fikcie (všetci za jedného, jeden za všetkých), tak vrcholný predstaviteľ európskej administratívy principiálne verejne spochybní podstatnú súčasť tejto dohody: princíp rovného spolufinancovania spoločnej obrany.

Aj tu treba, samozrejme, spomenúť, že len niekoľko európskych krajín financuje svoje ozbrojené sily na dohodnutej aliančnej úrovni. Lenže s výnimkou občasných šplechov určených pre domáce publikum (‚radšej na mlieko ako na zbrane‘) doteraz nikto neotvoril všeobecnú verejnú konceptuálnu diskusiu o zrušení dvojpercentného záväzku. Po odznení finančnej krízy a po vojenskej intervencii Ruska na Ukrajine sa viaceré aliančné krajiny už vrátili ku kredibilnému zvyšovaniu výdavkov na obranu. A formálne si svoj záväzok potvrdili na samite vo Walese všetky spolu, aj každá z neplničov osobitne.

Verejné vyhlásenie pána Junckera je však mätúce osobitne preto, lebo prišlo v období, keď viacerí európski politici prichádzajú k názoru, že silnejšie obranné kapacity a viac obrany Made in EU je najlepšia perspektíva a súčasťou najlepšej odpovede na vývoj vo svete, na vnútropolitický vývoj v USA, aj na odchod jedného členského štátu a jeho najsilnejšej armády z Únie.

A tu nám zrazu predseda Európskej komisie, inokedy propagátor European Defence Union, tvrdí, že toto všetko sa dá aj bez zvyšovania vojenských výdavkov. Že napríklad na Slovensku zaobstaranie nových stíhačiek alebo prevybavenie poväčšinou kritického stavu v našich ozbrojených silách rádovo v mnohých stovkách miliónov eur by sa dalo vyvážiť vyššou rozvojovou pomocou rádovo v státisícoch eur (v našom slovenskom prípade).

Čo majú spoločné dve pozície dvoch významných, ale svojím profilom rozdielnych európskych politikov? Že v Európe cítime, že by sme chceli a mali hrať významnejšiu geopolitickú úlohu aspoň v našej časti sveta. Ale v období, keď sa politika definuje a tvorí verejnými vyhláseniami, u nás v Európe za verejnými vyhláseniami ešte stále a veľmi často žiadna seriózna reálna politika v skutočnosti nie je.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie