Denník N

Ako som bol na Ukrajine: Nepredstaviteľne veľká krajina podceňovaná celou Európou

Foto – AP
Foto – AP

Keby sa dnes dalo do všetkých televízorov, rádií a prehrávačov pustiť slovo Ukrajina, pri pohľade zo satelitu by bolo vidno, ako občanom prudko vyletia ruky k ušiam.

Je teraz v móde taká hláška – európska politika sa teraz robí na Ukrajine. Pitie kávy bola vždy politika. Pozývam vás preto na kávu do Ľvova. Neviete napochytre, kde to je? Neviete, prečo na kávu práve sem? Nič to, na cestovateľských blogoch sa to dozviete. Ale veď je to na Ukrajine, zvolala moja mama, keď sa dozvedela, že tam idem. A na Ukrajine je vojna! A bola tam revolúcia! A umierajú tam ľudia! To nemôžeš ísť inam?! Neupokojilo ju ani to, že Ľvov je od Donecka tak ďaleko ako moja rodná dedina od Paríža. Mentálne určite.

Nie som dobrý syn. Neposlúcham. A tak som teda tu, v meste, ktoré vzniklo pred deväťsto rokmi ako centrum Haliče a už bolo aj poľské, aj rakúske, aj sovietske a teraz je ukrajinské a robí všetko pre to, aby vytvorilo zdanie, že to nikdy inak nebolo. Toľko pamätníkov a pamätných dosiek na jedného obyvateľa nemajú ani v Tisovci. A tam ich je viac, než občanov s trvalým bydliskom. Bývam tu na Ulici Stepana Banderu a priatelia z literárnych kruhov mi blahoželajú k tomu, že som sa ocitol v meste, kde ulice majú názvy po literárnych postavách. Mýlia si Stepana Banderu a Ostapa Bendera a ja to nikomu z nich nemôžem ani povedať, lebo by som sa zamotal do naozaj zložitého vysvetľovania. Ostap Bender je zľudovená literárna postava z novely Iľfa a Petrova. Vedel od ľudí vylákať peniaze a sľuby na štyristo spôsobov a nespotiť sa pri tom. Jednoducho taký sovietsky Igor Matovič. Ale k tomu sa ešte vrátime. A k Stepanovi Banderovi tiež.

Vždy podceňovaná

V týchto dňoch si Ukrajinci pripomínajú tretie výročie udalostí na Majdane. Na tom poslednom. Zatiaľ. Udalostí, počas ktorých sa prakticky z večera na ráno zrodila stovka mýtických postáv. Nebeskaja sotňa. Sto mladých mužov umrelo strelami snajperov umiestnených na okolitých strechách. Bol som sa tam pozrieť. Pred týždňom. Vybavil sa mi obraz, ktorý k tomuto novodobému mýtu patrí ako nejaký zatiaľ nekodifikovaný, ale zato naozaj vážny rituál. V jednom zo stanov je kempingový stolík. Za ním sedí mladá žena. Na stolíku ležia mobilné telefóny. Mlčia. Zakrvavení chlapi prinášajú ďalšie. Televízie zverejňujú prvé správy o zabitých mladých mužoch. Telefóny začínajú zvoniť. Najskôr jeden po druhom, potom temer všetky odrazu. Nežije. Zabili ho, musí tá novodobá Antigona povedať do každého z nich.

Poliaci z Volyne a Haliče svojich ukrajinských spoluobčanov nazývali hajdamákmi. Rusi im za zatvorenými dverami inak ako chocholi nepovedia dodnes. Etymológiou týchto, už na prvé počutie nelichotivých označení, sa teraz nebudeme zdržiavať. Hoci mnohé vysvetľuje. Ukrajina bola vždy kýmsi podceňovaná. Poliakmi, Litovcami, Rusmi, Rakúšanmi, Maďarmi, Čechmi. Dokonca aj Slovákmi. Najnovšie je podceňovaná celou Európou. Predtým Európa Ukrajinu nepodceňovala. Vôbec ju nevnímala. Priznám sa, môj vlastný postoj nebol ďaleko od tejto prezieravosti.

Keď som sem šiel, doma sa ma pýtali, či viem po ukrajinsky. Neviem, ale viem po rusky, dohovorím sa po anglicky. Nevadí? pýtal som sa na univerzite, keď som si chýbajúce anglické slovíčko chcel nahradiť ruským. Nie, usmiali sa na mňa zdvorilo. Bol to úsmev, akým odmeníme dieťa, ktorému zabudli vysvetliť, že v kuracincoch sa netreba paprať. Aj pre nás je to nové, povedali mi kolegyne a kolegovia, ktorí tam učia češtinu, poľštinu, chorvátčinu, bulharčinu, slovinčinu. A slovenčina? Učili sme, ale slovenské ministerstvo školstva stratilo záujem, odvetili mi. A pokiaľ ide o ruštinu a po rusky hovoriacich Ukrajincov – nuž, postačí hádam, ak poviem, že ich vnímajú tak, ako my vnímame po česky, či maďarsky hovoriacich spoluobčanov. Niekto lepšie, iný horšie, no skutočný problém to nie je.

Na seminári o literárnej prevádzke v strednej Európe sa zišla plná poslucháreň. S úžasom som zistil, že okrem budúcich prekladateľov, umenovedcov a divadelníkov sú medzi prítomnými aj budúci veterinári, patológovia, zubári, dokonca aj politológovia. Nás to, čo sa deje v Európe, zaujíma, odpovedajú mi zanietene, keď sa ich pýtam, prečo, preboha, prišli. Aj to, čo sa deje na Slovensku? Odpoveďou je mi ukrajinský preklad Rankovovho románu v rukách drobnej slečny, o ktorej sa dozviem, že Slobodu čítala v originále. Áno, ukrajinský jazyk je slovenčine veľmi blízky. A mentalitou my im, vraj. Aspoň tak viacerí hovoria.

Všetci fašisti?

Myšlienka samostatnej Ukrajiny, nezávislej od Moskvy, nie je v novodobých dejinách až taká nová. Už v roku 1925, po Leninovej smrti, sa v Charkove konali zhromaždenia, na ktorých sa o tejto požiadavke hovorilo. A hovorili o nich komunisti. Ukrajinskí komunisti. Nie ruskí boľševici. Lebo hoci komunistov nemá rozumný človek v 21. storočí mať prečo rád, je rozdiel byť komunistom a boľševikom. Obrovský rozdiel. Mykola Chvylovy vydal vtedy manifest, v ktorom vyhlásil, že Ukrajina mentálne patrí do Európy a mala by teda utekať preč od Moskvy. Potom sa dostal k moci Stalin, na Ukrajine vypukol hladomor a Mykola musel spáchať samovraždu. To je jeden z rozdielov medzi komunistom a boľševikom – komunista zahubí seba, boľševik všetkých ostatných.

Dnes Ukrajinci intenzívne riešia to, ako byť Ukrajincom a vyhnúť sa nálepke nacionalista a fašista. Súvisí to so Stepanom Banderom – veliteľom Ukrajinskej povstaleckej armády. Banderovci po ústupe wehrmachtu v tyle oslobodených území kynožili červenoarmejcov aj poľských partizánov, lebo kynožili boľševikov. Práve tak, ako GPU a NKVD kynožilo všetkých, ktorí o vedúcej úlohe Strany pochybovali. Aj u nás to robili. Veliteľ UPA mal rovnako ďaleko od humanistu ako Hitler a Stalin, no ako to už v dejinách býva, stal sa symbolom. Symbolom nezávislosti Ukrajiny od Sovietskeho zväzu. Pripomína nám to niečo? Ak nie dnes, 14. marca si na to možno opäť raz spomenieme. Sme preto hneď všetci fašisti?

Veľká krajina

Ukrajina je na naše pomery nepredstaviteľne veľká krajina. Uvedomil som si to, keď som zašiel na železničnú stanicu. Reku, že keď som už tu, bola by škoda nezabehnúť do Odesy. Posedieť na najslávnejších filmových schodoch. Tých z Ezejnštejnovho Krížnika Potemkin. O Moskve som kedysi napísal, že jej architektúra má dehumanizujúce rozmery. Kľučky na palácoch tam majú veľké ako konské hlavy a sú umiestnené tak vysoko, že aj pri svojich stodeväťdesiatich centimetroch som sa musel poriadne natiahnuť, aby som dočiahol. Kyjev je tiež obrovský. Dokonca aj Ľvov, o ktorom Kyjevčania hovoria, že je provinčným mestom. Toto centrum Haliče má sedemstotisíc obyvateľov oficiálne a po udalostiach na Donbase a Kryme, vraj milión. Jeho historické centrum, plné výstavných palácov spred sto a viac rokov je také veľké, že keby som mal použiť bratislavskú mierku, siaha od Lafranconi po Mladú gardu a Ľvovčan sa v kontexte ostatnej zástavby tvári celkom nevzrušene pri zmienke o budove riaditeľstva oblastných železníc. Sídli v „budynku“ takom veľkom, že palác našej hlavy štátu by sa do jeho vestibulu zmestil aj s kusom prezidentskej záhrady.

Pokiaľ ide o tú Odesu, fakt nereálne. Napriek tomu, že tam ide nočný expres, z Ľvova by som len tam cestoval jeden a pol dňa. Aký bol víkend? opýtal som sa v pondelok jedného zo študentov. Fajn, bola tu mama. Odkiaľ ste? Z Chersonu. Vysvitlo, že ten mladý muž s mamou strávil dve hodiny v sobotu popoludní, lebo večer už musela sadať na spiatočný vlak, aby v pondelok mohla ísť na večernú zmenu, keďže si ju už preložiť nemôže, lebo si prekladala zmenu vo štvrtok, veď sa ponáhľala na vlak vezúci ju za synom. Priniesla zaváraniny, domáce údeniny, troška dobrého chersonského koňaku a urobila mi na čelo krížik, zreferoval mladík a nalial. Mamy sú všade rovnaké.

Kde sú obvinení?

Nie je však len jedna Ukrajina. O tom netreba ani začať pochybovať. Čo sa však nepodarilo Stepanovi Banderovi, podarilo sa Vladimírovi Vladimírovičovi Putinovi. Áno, to je on – skutočný zjednotiteľ Ukrajiny. Je to jedna z mála vecí, na ktorej sa dnešná verejná debata na Ukrajine ako tak zhodne. Diskurz tej neokupovanej časti a teda debaty nemoderovanej z Kremľa. Samozrejme, čím ďalej na východ, tým je predstava jej ľudí o Európe naivnejšia. Intoxikovanejšia ruskou propagandou. Darmo, trénujú to od roku 1917. A ruská propaganda má silný tromf – obvinenie Ukrajincov z fašizmu. To zaberá, na rozdiel od našich pomerov. Možno nám pomôže uvedomiť si, že už od Stalingradu boli v prvých líniách ČA ukrajinské oddiely veľmi frekventované. Preto ich to zakaždým zabolí, až na chvíľu strácajú dych.

Od neúprosne zvoniacich telefónov z Majdanu sme sa zatúlali ďaleko. Niektorému čitateľovi možno aj odľahlo. Lebo príkladov, ako bol ten spomínaný, sa do kolektívneho vedomia Ukrajincov, ktorí už majú Moskvy naozaj plné zuby, zapísalo veľa. Bola to naskrze archetypálna situácia, napísal ukrajinský spisovateľ Jurij Andruchovyč o udalostiach spred troch rokov. Muži stáli na barikádach, v rukách zbrane, ženy im nosili jedlo, plnili vrecia snehom a polievali ich vodou, aby tie barikády mohli rásť a odolávať teroru organizovanému ich vlastnou vládou. Len pre poriadok si pripomeňme, že celé to začalo preto, lebo vtedajší prezident Janukovyč, hanebný poskok Moskvy, mafián z Donbasu a patafyzik kadiaci do zlatého hajzla, odmietol podpísať už pripravenú asociačnú dohodu medzi Ukrajinou a Európskou úniou.

Tento týždeň sa pripomínanie tretieho výročia tých udalostí dostáva do svojho kulminačného bodu. Spravodajský kanál verejnoprávnej televízie hlavné správy otvára rozhovormi na témy súvisiacimi s nimi. Investigatívni reportéri sa zodpovedných pýtajú, kto z veliteľov zásahových jednotiek Berkutu bol za tie tri roky postihnutý. A ako. Padlo tridsať obvinení…, vykrúcajú sa zodpovední pred kamerami. A kde sú obvinení? Naposledy ich videli v Moskve… Po skončení správ sa do vysielania dostáva séria medailónov venovaných obetiam Majdanu spred troch rokov. Áno, je ich sto a táto miniséria sa volá Sto chvilin tišiny. Chvilina je po ukrajinsky minúta. Čo je tišina, prekladať netreba, ja však stále počujem zvoniť tých sto mobilov.

Nebeská stotina v prime time

Na východe krajiny sa opäť bojuje. V mestách jej zvyšku sa chystajú veľké pochody a zhromaždenia na podporu požiadaviek adresovaných Moskve. Sú také samozrejmé – prestaňte strieľať, stiahnite armádu, nechajte nás žiť, sme suverénny štát. Tí mladí ľudia, ktorí vtedy stáli na námestiach celé mesiace, nielen v Kyjeve, svoje majdany mali aj Ivano-Frankivsk, Charkov, Odesa, Dnipro, Ľvov…, sa dnes len neradi púšťajú do rozhovorov na túto tému. Úprimne povedané, majú jej takisto plné zuby. Ja nechcem čakať so svojím životom až na deň, keď sa všetci títo smradi niekam stratia, povedala mladá herečka, keď sme sa na skúške dostali k tejto téme. Vonku svieti slnko a ja chcem tancovať, nie zase hrať a rozmýšľať o vojne. Dohnala ma v živote, našla si ma už v troch inscenáciách, rozčuľovala sa. Úprimne, nie tak po herecky. Pravdaže, na jeden z tých mobilov volala a volala, až kým sa nevybil.

Tie tváre, ktoré v televízii hovoria o tom, ako robia všetko pre to, aby boli páchatelia štátom nariadeného teroru potrestaní, vyzerajú naozaj neúprimne. Medailóny venované hrdinom z Nebeskej stotiny bežia v televízii podčiarkované hneď tromi riadkami hotlines. Jeden nás informuje o kurze hrivny, druhý o počasí a v treťom beží reklama na lieky proti nachladnutiu. Nič sa nedá robiť. Prime time je prime time. Mladí ľudia sa tu, v Ľvove, prechádzajú aj uprostred zimy vo svojich zbytočne elegantných topánkach a trúfalo ľahkej športovej obuvi po stopäťdesiatročných mačacích hlavách z červenej a šedej žuly, tu a tam zaplátaných sovietskymi dlaždicami zo šedého betónu. Sústavne komusi telefonujú a sú odhodlaní takto dokráčať konečne raz do Európy. Ak nie spolu, tak po jednom. Lekári a IT špecialisti už vyrazili.

Štamgasti

Je aj iná Ukrajina. Ani tá nemá veľa pochopenia pre pátos novodobých mýtov. V krčmách, ktoré sa tu volajú Seli-Pojeli (voľne – poseďme a dajme si do nosa, ale zároveň si aj zajedzme), vysedávajú miestni štamgasti. Predstavovať ich netreba. Štamgasti sú tiež všade rovnakí. Stelesnením ich primitívneho oportunizmu je v súčasnej slovenskej politike napríklad poslanec Igor Matovič. Jeho schopnosť parazitovať na verejnom živote je jednoducho obludná. Dokáže pošpiniť a znechutiť každého, kto jeho hypnotizujúcim rečiam o tom, že na každého niečo má, načúva. Pritom len využíva tie najtemnejšie pudy vo svojich voličoch i nevoličoch. Keby bol imelom, vyžil by aj zo starého dreveného plota a keby sa aj ten vycicaný a spráchnivený zrútil, preskočil by na prvého okoloidúceho prašivého psa. Kam sa na neho hrabe Ostap Bender so svojimi štyrmi stovkami podlých trikov.

Igora Matoviča som si na účely tohto zamyslenia adresovaného slovenskému, nie ukrajinskému čitateľovi, zobral na paškál preto, lebo je pre mňa stelesnením toho najodpornejšieho druhu štamgasta knajpy, v ktorej sa ľudská dôstojnosť umýva tou istou handrou ako podlaha. U nás po Novembri so založenými rukami vykrikovali – no kde máte ten svoj blahobyt? Nezamestnaným sa vyškierali do tvárí a jačali – tu máte ten svoj kapitalizmus! No čo budete robiť s tou svojou slobodou, keď nemáte za čo cestovať? podpichovali mládež. Nevymreli. Volia Matoviča, volia Kotlebu. Medzi nimi je taký malý rozdiel, že sa neoplatí hľadať ho. Ukrajinci majú svojich Matovičov, Kollárov, Ficov aj Sulíkov dosť. Kradnú, klamú, sľubujú, znova sľubujú, prekrúcajú, vedia zošalieť z večera na ráno a na priame otázky odpovedajú vyhrážkou, alebo zvolaním – ale veď aj iní to robia! Tu bolo vznesených aspoň tridsať obvinení, na rozdiel od Slovenska. A téma odlišovania vlastenectva a národnej hrdosti nám vďaka domácim nacionalistom a fašistom už takisto párkrát zhorkla v ústach. Ale prerod z liberála na slovenského nacionalistu je niečo ako pokus o trápnučké harakiri, z ktorého sa nakoniec vyvinie transgendrová plastika sekundárnych pohlavných znakov, však, pán Sulík? A nech ma pokojne žaluje, rád mu to poviem do očí, povedal som včera pri káve tak nahlas, až som sa aj sám začudoval.

Cieľ a vášeň

Ozaj, kde sa tu vzala taká skvelá káva? Koho to naozaj zaujíma, nech si do vyhľadávača zadá heslo Kuľčický. Zistí, že práve on naučil Viedeň piť kávu, popritom ju zachránil pred musulmanmi a s týmto skvelým biznisom prišiel – z Ľvova. Vyzerá to ako nejaká presladená rozprávka, ale je to historický fakt. Ukrajinu vždy všetci podceňovali. Dokonca aj my, na trpasličom Slovensku máme taký čudný zvyk. Ak sa chceme pozrieť dopredu a do diaľky zároveň, vždy sa pristihneme pri tom, že zasnene hľadíme na Západ. Lenže naša realita zvyčajne prichádza z Východu. Príklady? Džingischán, Osmani, boľševizmus, August ´68. Ešte aj ten November má rodný list podpísaný Gorbačovom. Veru, náš osud sa rovnako ako naše extrémne počasie rodí v pustatinách Ázie. A zvyšok Európy? Myslím, že keby sa dnes dalo do všetkých televízorov, rádií a prehrávačov odrazu pustiť slovo Ukrajina, pri pohľade zo satelitu by bolo vidno, ako jej občanom prudko vyletia ruky k ušiam.

Ak by som sa po svoje dojmy z Ukrajiny, pripomínajúcej si tretie výročie zatiaľ posledného výrazného odmietnutia podriadenosti sa Moskve, mal vrátiť na ulicu, potom by som ju možno prirovnal k atraktívnej slečne, ktorá práve objavuje silu svojich ženských zbraní, no bezradne sa obzerá dookola, či ich už smie použiť. Tá výbušná zmes tratiacej sa nevinnosti a tušenej vypočítavosti, ktorú pred skazenosťou dokáže zachrániť len ušľachtilý cieľ a nepredstieraná vášeň, je tu, kde sa teraz pohybujem, vo vzduchu. Znie to nadnesene, ale aj to je Ukrajina. Stihol som tu obrady odchádzajúcich Vianoc, viem teda, odkiaľ ten pátos a romantizujúca obradnosť pramenia.

Budúca európska politika sa dnes naozaj rodí na Ukrajine. Nie je to len módna hláška. A pitie kávy bolo vždy politikum. Kedysi, v samotných začiatkoch pitia tohto nápoja, ktorý práve odtiaľto, z Ľvova, vyrazil na cestu do Európy, bolo pitie kávy trestané smrťou. Vraj zbožného moslima konzumácia tohto mlieka mudrcov a filozofov, odvádzalo od pravej zbožnosti. A Vatikán ju spočiatku takisto považoval za diablov nápoj. Rusko je dnes zrejme jedinou krajinou, ktorá Ukrajincov prestala podceňovať. Nedajme mu ju opäť uchmatnúť. Poďte na kávu sem. Robia ju tu vynikajúco a na stovky spôsobov. Majú, napríklad, aj takú, ktorá sa pije, keď prší. Voľakedy som pila čaj, priznala sa jedna staršia kolegyňa, ale pred tromi rokmi som prešla na kávu. Nič sa nedá robiť. Pitie kávy bola vždy politika.

Autor je spisovateľ

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie