Denník N

Bývala stará Bratislava naozaj trojjazyčná, ako sa traduje?

Snímku Smutné jazyky najbližšie premietnu v Dobšinej (12. 1), Handlovej (17.1.), Kľačne a Nitrianskom Pravne (18.1.), Banskej Štiavnici (20.1.), Trnave (23.1.) a Bratislave (7. 2.). Presné miesta premietania aj ďalšie termíny nájdete na facebookovom profile filmu. Foto N – Tomáš Benedikovič
Snímku Smutné jazyky najbližšie premietnu v Dobšinej (12. 1), Handlovej (17.1.), Kľačne a Nitrianskom Pravne (18.1.), Banskej Štiavnici (20.1.), Trnave (23.1.) a Bratislave (7. 2.). Presné miesta premietania aj ďalšie termíny nájdete na facebookovom profile filmu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Jozef Tancer pri skúmaní jazykov používaných v starej Bratislave pochopil, že všetci sme viacjazyční.

Keď germanista JOZEF TANCER začal skúmať, akými jazykmi rozprávali obyvatelia medzivojnovej Bratislavy, netušil, že mu rozhovory s pamätníkmi zaberú sedem rokov práce a zavedú ho do Argentíny či do Izraela. Výsledkom je kniha Rozviazané jazyky, ktorá sa stala takou populárnou, že ju čaká dotlač.

Kto je starý Prešpurák? Môžeme ho definovať?

Objektívne nemôžeme. Každý má právo definovať sám seba tak, ako sa cíti. Prešpurákom nemusí byť niekto, kto sa tu nevyhnutne narodil. Bratislavčanom, Žilinčanom ani Martinčanom sa človek nerodí, ale stáva sa ním, keď sa zžíva s prostredím.

K prešpuráckej identite sa dnes hlási veľa mladých ľudí, ktorí starú Bratislavu nezažili, príbeh mesta je však pre nich príťažlivý ako príbeh kultúrnej otvorenosti, tolerancie, viacjazyčnosti. Cítia sa starými Prešpurákmi – prečo nie?

Odkaz starej Bratislavy teda stále žije.

Žije v ďalších generáciách. Niektorým pamätníkom prináša aj pocit satisfakcie. Užívajú si záujem vnúčat, ktoré sú hrdé na starých rodičov a chcú vedieť, ako žili.

Prežíva z tej éry niečo v jazyku?

Dnešná hovorová slovenčina má veľa slov z maďarčiny, nemčiny alebo jidiš. Napríklad šrac (malý chlapec), šinter (lapaj), konc (celkom), viršle (párky), šitaméň (zákusok), nášup (dupla), puceraj (čistiareň), piglovať (žehliť), kunčaft (zákazník), néni, báči, hózentrógle (traky), krenkovať (trápiť sa)… Z jidiš sú výrazy ako gauner (zlodej), mešuge (šibnutý), kibic, mišpoche (rodina), chochmes (dôvtip, rozum).

Píšete, že trojjazyčná Bratislava bola mýtus a zároveň realita. Prečo mýtus?

Trojjazyčná Bratislava je akási nálepka, ktorú radi používame v turizme alebo pri nostalgických spomienkach na dávne časy. Zďaleka však nevystihuje všetky typy viacjazyčnej komunikácie v meste.

Nie všetci Bratislavčania totiž boli trojjazyční. Medzi Bratislavčanmi všetkých generácií v medzivojnovom období boli takí, ktorí rozprávali jedným, dvoma aj viac ako tromi jazykmi. Preto je trojjazyčnosť mýtus.

A zároveň skutočnosť.

Áno, lebo niektorí trojjazyční boli. Podľa mňa však jazyky nemá zmysel počítať.

Prečo nie?

Prvý problém je, že nevieme presne povedať, čo znamená ovládať nejaký jazyk. Znamená to hovoriť ním bez chyby? Vedieť sa ním dohovoriť? Niekto vie daným jazykom hovoriť, ale nevie ním písať ani ho čítať. Jednoznačné kritérium nám chýba.

Snažil som sa opisovať viacjazyčnosť inak: cez takzvaný jazykový repertoár, teda rôzne výrazy, formulácie a komunikačné praktiky, ktoré používame. V jazykovom repertoári každého človeka sú fragmenty rozličných jazykov, s ktorými sa stretáva.

Namiesto určovania toho, ako dobre daný jazyk ovláda, je podstatné to, že jazyk je súčasťou jeho reality, tak ako je súčasťou reality na Slovensku angličtina, ktorá nás dnes obklopuje takmer všade, bez ohľadu na to, ako a či vôbec angličtinu ovládame.

Dotiahnuté do krajnosti to znamená, že – keďže sme obklopení rôznymi jazykmi – či chceme, alebo nechceme, nikto z nás nie je jednojazyčný. Všetci sme viacjazyční, aj keď rôzne intenzívne a na rôznych úrovniach. Viacjazyčnosť je normálne prostredie a naopak, jednojazyčnosť je skôr niečo umelé, čo v skutočnosti možno ani nejestvuje.

Čím sa vyznačovala bratislavská nemčina?

Bratislavská nemčina je rakúsko-bavorský dialekt, veľmi podobný viedenskej nemčine. Mal svoj vlastný názov – kraxlhuberčina – a bol považovaný za jazyk s nízkym statusom. Zároveň v Bratislave jestvovala spisovná nemčina a obe tieto formy – spisovná aj hovorová – sa spájali s rozličnými situáciami.

V rodine, doma používali dialekt; na verejnosti, v škole a na úradoch spisovný jazyk. Dialekt sa od spisovného jazyka odlišoval, a to až do takej miery, že deti, ktoré doma odmalička rozprávali po nemecky, sa spisovnú nemčinu museli učiť ako cudzí jazyk. V knihe je príklad muža, ktorý spomína, že chodieval učiť deti nemeckého holiča po nemecky.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Jozef Tancer (1975)

Literárny vedec a historik. Je docentom na Katedre germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa nemeckojazyčnej literatúre a kultúre v Uhorsku a výskumu viacjazyčnosti.

Kraxlhuberčina mala povesť škaredého dialektu.

Súvisí to s postavou po nemecky hovoriaceho Bratislavčana, Kraxlhubera, ktorý bol vykresľovaný ako vulgárny, nevzdelaný človek s dlhým vedením. Táto figúrka bola už koncom 19. storočia obľúbená v rakúskych a maďarských humoristických časopisoch.

Samých seba Prešpuráci nevolali Kraxlhubermi?

Áno, ale až neskôr. Súvisí to s nostalgiou. Pred vojnou bola kraxlhuberčina negatívnym označením, ale v spomínaní, ktoré prišlo po roku 1989, sa typ Kraxlhubera rehabilitoval. Podobne ako iné lokálne typy nemeckého obyvateľstva v regiónoch. Na dolnom Spiši žili a žijú Mantáci, v Dobšinej Bulinéri. Tieto mená môžu pre niektorých fungovať ako negatívna nálepka, ale tiež sa nájdu ľudia, ktorí sa k nim hrdo hlásia.

Bola stará Bratislava až taká tolerantná a multi-kulti, ako si ju idealizujeme?

Ako sa to vezme. Z hľadiska zákonov za prvej republiky áno. Boli demokratické, menšinám umožňovali pestovať svoju kultúru, školy, spolky a noviny. Na druhej strane, prvá republika sa snažila kultúru čechoslovakizovať. Nastavila limity, kedy menšina smie svoj jazyk používať ako menšinový. Ten limit bol dvadsať percent.

Taký ako dnes.

Áno. Lenže ak to porovnáte s dneškom, bolo to veľmi málo, lebo vtedy bolo Nemcov a Maďarov v štáte viac. Takisto jestvoval československý nacionalizmus. Treba však rozlišovať každodenné, väčšinou skôr tolerantné vzťahy medzi susedmi a vzťahy medzi spolkami, stranami a športovými klubmi. Tam určite konkurencia bola.

Jedna vaša respondentka hovorí o bratislavských obchodoch, kde zákazníka neobslúžili, ak nevedel hovoriť po nemecky. To príliš na multi-kulti nevyzerá.

Áno, lenže to bol pohľad panej, ktorá jazyky a etniká Bratislavy nevnímala ako rovnocenné. Hoci sa v Bratislave narodila do česko-slovenskej rodiny, zo strany nemeckých a maďarských Bratislavčanov sa stretávala s pohŕdaním. Bratislava hneď po vzniku republiky nebola dominantne slovenská.

Slovakizovať sa začala postupne a dochádzalo aj ku konfrontačnej zrážke jazykov a kultúr. Nemcom a Maďarom sa Slováci javili ako prišelci a Slováci, ktorí sa tu necítili vítaní, sa uzatvárali do svojich vlastných komunít.

Napätie sa však po čase zmierňovalo. Dobre to vidno na školách, kam Bratislavčania posielali svoje deti. Hoci spočiatku to tak nebolo, postupne začali byť československé školy populárne aj medzi nemeckými a maďarskými rodinami.

Tancerova kniha bola úspešná, čaká sa na dotlač.
Tancerova kniha bola úspešná, čaká sa na dotlač.

Zlom nastal v roku 1945.

Prvý zlom prišiel už predtým, v roku 1918, ale vďaka demokratickým zákonom Československa sa multikultúrne podhubie mesta, ktoré tu predtým bolo, ešte viac rozvinulo.

Vidno to na periodickej tlači. V rokoch 1918 – 38 vychádzalo v Bratislave niekoľkonásobne viac nemeckých a maďarských novín než za monarchie. Tá slávna viacjazyčná, multi-kulti Bratislava je mesto z prvej republiky, nie pred rokom 1918.

Druhý zlom prišiel v rokoch 1938 – 39 s odchodom Čechov a začiatkom likvidácie Židov. S nimi z mesta definitívne odchádza jazyk ortodoxnej komunity – jidiš a aj hebrejčina. Po vojne premenu na jednojazyč­né mesto dokonalo vysídľovanie Maďarov a Nemcov.

Mohol niekto aj po vojne v Bratislave prežívať bez slovenčiny?

Záleží na generácii. Starší ľudia, ktorí nepotrebovali komunikovať s úradmi a v práci, slovenčinu nepotrebovali. Väčšina ostatných sa po slovensky naučiť musela.

Mnohí starí Prešpuráci mali dosť pohnuté osudy. Ktorý z nich vás najviac zasiahol?

Bolo ich množstvo, spomeniem však Eriku Blumgrund. Žila v Buenos Aires, v Argentíne, písala básne v nemčine, španielčine aj slovenčine. Najprv sme si písali, zaujal ma jej úžasný dar formulovať myšlienky cez detail. Keď som sa s ňou neskôr stretol, prekvapila ma jej výborná slovenčina.

Od niekoho, kto je v zahraničí od roku 1948, som to ani nečakal. Celý ten čas pestovala slovenčinu s manželom a s rodinou, pestovala kontakty. To ma utvrdilo v tom, že ak je jazyk pre človeka hodnota, súčasť jeho identity, tak sa dá zachovať aj v exile v nepriaznivých vonkajších podmienkach.

Ďalej ma fascinoval samotný jej príbytok. Akoby som zrazu bol v Bratislave. Obrazy mesta, v knižnici Masaryk, rakúski autori a maďarskí básnici… keby som sa v tom byte ráno zobudil, nezistím, že som v Argentíne. Ona, staršia dáma, i na inom kontinente žila ďalej život typickej stredoeurópskej intelektuálky, ktorá chodí do obľúbenej kaviarne písať básne a stretávať sa s ľuďmi… Vlasť si vybudovala nanovo v exile. Bratislava z jej života nezmizla, pretože ju odovzdala ďalej svojim deťom a vnúčatám.

Hlboko ma zasiahla výpoveď Miriam Adamcovej – dámy, ktorú obdivujem pre jej vitalitu a schopnosť po životnej katastrofe začínať od nuly. Tá mi však povedala, že je to len falošné zdanie, že tí, čo prežili katastrofy 20. storočia, z nich vyšli zocelení.

Čo tým chcela povedať?

Výskumník sa vždy rozpráva s tými, ktorí sú ochotní rozprávať; tí sú s traumami vyrovnaní. Omnoho viac je však tých mlčiacich, ktorým traumy zničili život. Celá spomienková literatúra, a nielen na holokaust, existuje vďaka tým pár jedincom, ktorí prežili a našli silu rozprávať. Ale to je len malý zlomok z tých, ktorých sa to dotklo.

Kedy ste zistili, že nepíšete tradičnú vedeckú knihu?

Dlho som mal predstavu veľkej systematickej knihy, kým som si neuvedomil, že ju budem písať ešte ďalších päť rokov a možno len tí najmladší z respondentov sa jej dožijú. Chcel som, aby knihu mali v rukách čím skôr.

Rýchlo som pripravil výber z rozhovorov a odniesol ho vydavateľovi. Tomu sa to páčilo a začal sa ma vypytovať ako teraz vy: koľko mi to trvalo, kde som hľadal ľudí a podobne… Povedal mi, nech do toho vpíšem svoj vlastný príbeh, príbeh tohto výskumu. Kniha tak nebola hotová za dva mesiace, ako som plánoval, ale vznikla netypická kombinácia žánrov – novinárske rozhovory, spomienkové aj vedecké texty, ktorá, zdá sa, veľmi dobre zafungovala.

Mimochodom, nie je to môj vynález. V etnografii jestvuje oblasť takzvanej autoetnografie, keď je človek sám súčasťou svojho výskumu, dokonca môže byť výlučne svojím objektom. Vedci, ktorí píšu sami o sebe – to znie trochu bláznivo, no nejde o sebaprezentáciu, ale o pochopenie toho, ako je môj osobný príbeh vpletený do príbehu spoločnosti, ktorý žijem. A o kom mám viac informácií ako o sebe samom?

Pri výskume ste zažili bizarné situácie. Čo ste cítili, keď vám pani po nemecky tvrdila, že neovláda nemčinu, alebo keď z dvoch bratov jeden na otázku, aký je jeho materinský jazyk, odpovedal, že nemčina, a druhý pokrčil plecom, že nevie?

To boli tie veľké objavy, z ktorých som sa tešil, pretože som vedel, že to sú presne tie momenty, ktoré nám umožňujú pochopiť viacjazyčnosť v celom spektre jej významov a podôb. Zrazu to narušovalo predstavu trojjazyčnej Bratislavy a všeobecnú predstavu, že viacjazyčný človek ovláda jazyky na rovnakej úrovni alebo že je takým od detstva.

Prišla za mnou pani, ktorá až po prečítaní mojej knižky pochopila, že je vlastne viacjazyčná. Napriek tomu, že mala českú matku a na vysokej škole vyštudovala nemčinu, dovtedy o sebe ako o viacjazyčnej nikdy neuvažovala, aj keď takou bola.

Veľa ľudí zaujíma, ako deti vychovávať, aby boli viacjazyč­né. Čo hovorí veda?

Sú dva typy viacjazyčnej výchovy detí. Prvá vyplýva z toho, keď má každý z rodičov iný dominantný jazyk. V takej rodine sa môžu vyskytovať až tri rôzne jazyky: otec je, povedzme, Egypťan, matka Češka, žijú spolu v Londýne. Matka hovorí po česky, otec po arabsky a spolu komunikujú v angličtine, lebo ani jeden neovláda jazyk toho druhého.

Druhý model sa volá intenčný bilingvizmus. Vtedy sa jeden alebo obaja rodičia rozhodnú, že budú hovoriť iným jazykom s dieťaťom, aby sa ho učilo. Je okolo toho veľa predsudkov. Ľudia namietajú: si Slovák, tak načo hovoríš s deťmi po nemecky?

Ak ide o pohľad vedy, nepoznám v súčasnosti vedecky akceptovanú teóriu, ktorá hovorí, že viacjazyčný človek má nižšiu inteligenciu, horšie vyjadrovacie schopnosti či psychické poruchy. Poznám prípady z praxe, najmä logopedickej, keď sa odporučí rodičom, ktorí rozprávajú viacerými jazykmi, aby s tým prestali a radšej sa sústredili na jeden jazyk, aby dieťa nepreťažovali. Preto sa k tomu ťažko dá všeobecne vyjadriť.

Faktom je, že viacjazyčnosť bola dlho zaznávaná.

Áno. V 19. a 20. storočí sa stávalo, že celý výskum viacjazyčnosti dokazoval nadradenosť jednej kultúry nad druhou. Napríklad v Írsku a vo Walese robili vedci výskumy, aby dokázali, že dvojjazyčné deti, ktoré v škole používajú angličtinu a doma hovoria po írsky či walesky, sú menej inteligentné ako tie, čo hovoria len po anglicky.

Ešte v 60. rokoch bol rozšírený názor, že jazyky sa treba učiť jeden po druhom.

Vy sám s deťmi hovoríte odmalička po nemecky. Aké máte skúsenosti?

Jednoznačne pozitívne. Samozrejme, ide o to, čo od toho očakávate. Nerobím to preto, že čakám, že moje deti budú vedieť po nemecky rovnako dobre ako po slovensky. To sa ani nedá dosiahnuť, veď žijeme na Slovensku, kde je dominantný jazyk slovenčina.

Niekedy sa stane, že mi deti na otázku v nemčine odpovedia po slovensky, to však ešte neznamená, že viacjazyčná výchova zlyhala. Podstatné je, že keď prídeme do Rakúska a naše deti sa stretnú s deťmi, ktoré hovoria po nemecky, spolu sa dohovoria po nemecky.

Takisto nemá zmysel učiť sa s deťmi po nemecky povedzme fyziku do školy. Som germanista, ale priznávam, že neviem, ako sa povie po nemecky „odmerný valec“. Ide o to, aby som ich učil nemčinu v normálnych komunikačných situáciách, aby ju vedeli správne používať. Keď raz budú v situácii, že sa im to zíde, tak jazyk sami rozvinú.

Ako také učenie sa vyzerá? Kedy prepínať jazyky?

V ideálnom prípade platí pravidlo, že jazyk je viazaný na osobu a osoby jazyk neprepínajú. Keď sa otec rozhodne hovoriť s dieťaťom po nemecky a matka po slovensky, tak sa toho treba držať pokiaľ možno stále, najmä zo začiatku, nech si osoby dieťa spojí s jazykom.

Samozrejme, že dieťa po čase uvidí, že osoby vedia hovoriť aj iným jazykom, ale neskôr by prepínanie nemalo spôsobovať problémy. Od istého momentu – ja som to zažil medzi druhým a tretím rokom našich detí – začne dieťa vyžadovať, aby ste s ním hovorili v tom jazyku, ktorý od vás očakáva. Aj keby ste chceli prestať, reaguje odmietavo.

To sa mi stalo u detskej lekárky, keď som syna kvôli lekárke upokojoval v slovenčine a on začal plakať: Nehovor so mnou ako mama! Akoby som si nasadil masku a nebol som jeho otcom v tej chvíli, keď ma potrebuje.

Teraz najčítanejšie