Denník N

Zvučil Krstného otca aj Exorcistu: Vyrobiť hlas diabla trvalo pol roka

Christopher Newman (75) – americký filmový zvukár a režisér. Pečať jeho päťdesiatročnej práce nesie vyše deväťdesiat filmov. Spolupracoval so svetoznámymi filmármi ako Francis Ford Coppola, William Friedkin, Miloš Forman či Alan Parker. Dostal osem nominácií na Oscara, tri premenil na víťazstvo: za filmy Exorcista (1973), Amadeus (1984) a Anglický pacient (1993). Na Slovensko prišiel na podujatie Visegrad Film Forum. Foto N – Tomáš Benedikovič
Christopher Newman (75) – americký filmový zvukár a režisér. Pečať jeho päťdesiatročnej práce nesie vyše deväťdesiat filmov. Spolupracoval so svetoznámymi filmármi ako Francis Ford Coppola, William Friedkin, Miloš Forman či Alan Parker. Dostal osem nominácií na Oscara, tri premenil na víťazstvo: za filmy Exorcista (1973), Amadeus (1984) a Anglický pacient (1993). Na Slovensko prišiel na podujatie Visegrad Film Forum. Foto N – Tomáš Benedikovič

„V piatok sme dokončili Francúzsku spojku a v pondelok som utekal pracovať na Krstnom otcovi,“ spomína oscarový zvukár.

Krstný otec, Amadeus, Exorcista, Mlčanie jahniat – tieto a ďalších vyše osem desiatok filmov ozvučil CHRIS NEWMAN. „Pre zvukára je najhoršie, keď máte skvelú nahrávku a omylom ju zmažete. Komu sa to nestalo, nevie, čo je život,“ vtipkuje majiteľ troch Oscarov a pamätník slávnej éry v americkom filme.

Ako si spomínate na Prahu v roku 1983? Milošovi Formanovi vtedy po rokoch emigrácie komunisti povolili prísť nakrútiť Amadea, bolo to však veľmi zložité.

Pamätám si veľa tajných policajtov, dokonca sa vmiešali do štábu, aby nás mohli lepšie sledovať. Miloš Forman mal jedno zvláštne gesto (dvíha ruku do vzduchu a krúti pravým ukazovákom) – to bol pre nás signál, že si máme dávať pozor na ústa, pretože nás nahrávajú.

Jedného večera, keď sme šli na hotel, výťah sa nečakane zastavil na nesprávnom poschodí. Dvere sa otvorili a my sme hľadeli na poschodie celé zapratané technikou na odpočúvanie. Vzápätí sa dvere zatvorili a výťah šiel hore, ako keby nič – ako zo zlej detektívky. Viackrát sa to nestalo.

Odhliadnuc od policajtov, v krajine sa vám páčilo?

Samozrejme, mali sme sa výborne. Úprimne, nás politika nezaujímala. Boli sme len partia ľudí, ktorá chcela robiť film.

Poznali ste nejaké československé filmy?

Poznal som Jiřího Menzela a Formanove filmy Černý Petr, Hoří, má panenko. Boli to fascinujúce diela, ale viac som o českých filmoch nevedel. Ani dodnes veľa neviem.

V roku 1972 ste pracovali na horore Exorcista. Asi viete, aká bude otázka.

Áno, chcete vedieť, ako sme urobili hlas tej satanom posadnutej dievčiny. Ale to vám neprezradím. Naposledy som o tom hovoril pri reedícii filmu, bol tam húf novinárov a všetci sa pýtali len na diabolský hlas. Povedal som dvanásť rôznych historiek, ani jednu pravdivú.

Jediné, čo môžem prezradiť, je to, že to bolo šialené, nesmierne náročné, trvalo to pol roka, na skúšku sme nahrávali hlasy mnohých ľudí. Keby vás zaujímala postava kňaza, tomu svoj hlas prepožičal sám režisér Friedkin. O dievčine vám však toho viac nepoviem.

Je to niečo tajné?

Skôr je to vec, čo je príliš súkromná.

Existuje teória, že Exorcista je príbeh, ktorý hovorí o mužskom strachu zo žien. Čo si o tom myslíte?

Neviem, lebo mužov straší veľa vecí, a to isté musí platiť o ženách. Viete, pravda je, že ľudia, čo na filmoch priamo pracujú, netrávia toľko času premýšľaním o niečom, na čom robia každý deň a čo býva založené na riešení problémov.

Keď sa na filmy pozeráte zvonku ako divák, môžete ich intelektuálne analyzovať. Ale to my nerobíme, ani sa to v tej rýchlosti nedá. Dokonca neriešime, či robíme umenie. Pre nás je to remeslo, kumšt na vysokej úrovni.

Zostaňme v roku 1972, keď filmári Francis Ford Coppola a William Friedkin súťažili, kto nakrútil najlepší film: bol to Krstný otec alebo Francúzska spojka? Vy ste robili na oboch.

Boli to také časy, keď vo filme padal jeden rekord za druhým. Napríklad – prisahal som Friedkinovi, že neexistuje, aby bol Vyháňač diabla úspešnejší film ako Krstný otec. Ako som sa mýlil! Veril som, že diváka viac zaujmú mafiáni ako kňazi, no dodnes je to jeden z piatich najlepšie zarábajúcich titulov všetkých čias.

Súťaživosť tam určite bola, na druhej strane, ja som ju až tak veľmi nevnímal. Nebol na to čas. Predstavte si situáciu, že v piatok sme dokončili Francúzsku spojku a už v pondelok som utekal pracovať na Krstnom otcovi.

Ktorý z filmov máte osobne radšej?

Mám súkromný rebríček: najvyššie je Krstný otec, potom Mlčanie jahniat a tretí je Amadeus. Čas je najlepším testom kvality. V Krstnom otcovi aj po rokoch objavujem nuansy, ktoré som si nikdy predtým nevšimol. Tie filmy sú stále dobré, zrejú ako víno.

Producenti pritom mali obavy, že režisér Coppola nakrúcanie Krstného otca nezvláda a chceli ho vymeniť.

Viete, keby bolo podľa štúdia, tak klasika nikdy nevznikne. Boli úplne príšerní – odmietali angažovať Al Pacina aj Marlona Branda, nechceli nakrúcať v New Yorku, ale v Saint Louis.

Francis sa dozvedel, že ho chcú vyhodiť práve pri slávnej scéne v reštaurácii. On zase chcel vyhodiť kameramana. Zvláštne, že z tých konfliktov a hádok vzišiel taký fantastický film.

Christopher Newman (75) Americký filmový zvukár a režisér. Pečať jeho päťdesiatročnej práce nesie vyše deväťdesiat filmov. Spolupracoval so svetoznámymi filmármi ako Francis Ford Coppola, William Friedkin, Miloš Forman či Alan Parker. Dostal osem nominácií na Oscara, tri premenil na víťazstvo: za filmy Exorcista (1973), Amadeus (1984) a Anglický pacient (1993). Na Slovensko prišiel na podujatie Visegrad Film Forum. Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pôvodne ste študovali techniku na prestížnom inštitúte MIT. Čím vás zlákal film?

Na školu som šiel trochu nezrelý v šestnástich. Rýchlo sa mi zunovala, neboli tam dobrí učitelia, akademické prostredie bolo dosť rigidné. Cítil som strašnú vinu, že som zbytočne minul školné od rodičov.

Odišiel som do New Yorku s tým, že sa domov nikdy nevrátim a budem sa pretĺkať, ako viem. Robil som kadečo, väčšinou tri zamestnania naraz. Kamaráti vtedy začali robiť filmy. Bol rok 1959 a všetkých okúzlila francúzska nová vlna. Začal som im pomáhať a postupne som zistil, že ma fascinuje zvuk, hoci som o tom vedel veľmi málo.

Pre mňa to bolo kúzlo – stlačíte gombík, niečo sa nahrá. Stlačíte iný a niečo sa prehrá. Učil som sa metódou pokus – omyl. Márne som hľadal prácu v nahrávacom priemysle, napokon som našiel štúdio, kde som umýval podlahy. Takto som sa vypracoval.

Denný plat bol 25 dolárov a New York bol vtedy ešte také lacné mesto, že som mohol vyplatiť nájomné na mesiace dopredu. Dostal som sa do Vietnamu ako spravodajca, robil som dokumenty, reklamy. Tak sa začala moja kariéra.

Čo je pre zvukára nočná mora?

Je veľmi zlé, ak niečo nahráte a potom zistíte, že na zázname nič nie je. Ale ešte horšie je mať úžasné nahrávky a omylom ich vymazať. Kto toto nezažil, nevie, čo je život.

Zmenili to digitálne technológie?

Ako v čom. Niekedy to prirovnávam k vareniu. Analóg je niečo, ako keď dobrý kuchár vyčaruje jediný tanier výborného jedla z jednoduchých surovín a je to lahôdka. Digitál na druhej strane je varenie zo štyridsiatich surovín naraz s výsledkom, ktorý je niekedy fajn a inokedy presolený.

Problém digitálnej techniky je, že ponúka príliš veľa možností a nájsť tú správnu konfiguráciu je ťažké. Ale s tým sa treba zmieriť. Analóg je preč a nikdy sa nevráti.

V hudbe sa však predsa vracia.

Áno, vždy sú ľudia ako Neil Young, ktorí budú bojovať za nahrávanie muziky starým spôsobom. V hudbe sa to môže vracať, lenže hudba nie je film. Filmový zvuk zachytáva dialógy pohybujúcich sa hercov, čo je oblasť, kde sa už bez digitálnej techniky nepohnete.

Keď ste v kine, počujete, kde spravili kolegovia chyby?

Nie, v kine som vždy ponorený do príbehu. Možno si to všimnem na druhý, tretí raz. Počúvanie cez slúchadlá je totiž úplne odlišný druh počúvania zvuku ako bez nich. To je naše jediné šťastie a záchrana pred šialenstvom, že si môžeme slúchadlá dať dole z uší a ukončiť prácu. Zvuk je veľká posadnutosť.

Čo je trochu nepríjemné, ľuďom zväčša chýba jazyk, ktorým by ho opísali. Vlastne sa nečudujem, že našej práci nerozumejú. Naše remeslo je neviditeľné. Režisér chce iba jedno: nech to znie perfektne. A iné ho nezaujíma. My máme k dispozícii dosť obmedzené nástroje – veľký, stredný, malý mikrofón –, s ktorými to treba všetko vyčarovať.

Sedemdesiate roky v americkom filme boli plodné, divoké a fascinujúce. Nebýva vám za starými časmi ľúto?

Chýbajú mi ľudia, čo nás opustili. Keď vlani zomrel môj kamarát režisér Mike Nichols, dosť to na mňa doľahlo. Som trochu smutný, keď počúvam od priateľov, ako sa zmenila atmosféra vo filmovom priemysle.

Ľudia sa už nebavia a nežartujú. To je škoda, lebo my sme sa bavili neustále. Tvrdo sme pracovali osem – deväť hodín a potom padla, víkendy sme mali voľné. To dnes mladí nemajú. Film bol odjakživa biznisom, ale teraz je to iba biznis. Jediný spôsob, ako zarobiť viac peňazí, je pracovať osemnásť hodín denne.

Úprimne, toto by som nechcel a nepoznám nikoho, kto by to tak chcel. Existuje starý vtip: Prečo si filmári robia prestávku na jedlo každých šesť hodín? Lebo musia. Vidíte, to je taký ten československý spôsob humoru.

Teraz najčítanejšie