The Washington Post: Aj Slovensko malo vlastného Trumpa. Takto ho porazilo

Autor je výskumný pracovník v American Enterprise Institute

Autoritárske sklony prezidenta Trumpa, jeho výbuchy na Twitteri a agresívna rétorika musia znepokojovať každého nezaujatého pozorovateľa. Američania sa môžu utešovať, že Spojené štáty nie sú prvou krajinou, ktorá si zvolila takéhoto lídra.

Dva a pol roka po páde komunizmu v roku 1989 bol za predsedu vlády zvolený bezohľadný a charizmatický Vladimír Mečiar. Jeho výrazná osobnosť a bombastická rétorika, často sprevádzaná lžami a konšpiráciami, zaplnili veľkú časť mediálneho priestoru. Jeho odporcom, často bývalým disidentom, chýbali rečnícke kvality, charizma a politická prezieravosť, aby s ním mohli súperiť.

Mečiar bol notoricky labilný a pod tlakom na kritikov útočil. Odmietal odborníkov, ktorí podľa neho nechápali výnimočnosť Slovenska. Namiesto otvorenia krajiny medzinárodnému obchodu dovolil svojim spojencom počas privatizácie rozprávkovo zbohatnúť. Mečiar sa dostával do pravidelných a nevyprovokovaných sporov s predstaviteľmi susedných krajín a rozprával hlúpe vtipy o ich sexuálnom živote. Ešte vážnejšie bolo podozrenie zo zneužívania tajnej služby proti Mečiarovým politickým súperom. Nečudo, že americká ministerka zahraničia Madeleine Albrightová svojho času krajinu nazvala „čiernou dierou v srdci Európy“.

Lenže príbeh mojej krajiny mal šťastný koniec. Po voľbách v roku 1998 Mečiarovo HZDS nezískalo parlamentnú väčšinu a vystriedala ho široká koalícia stredopravých a stredoľavých strán.

Za Mečiarovým odchodom stáli tri faktory. Po prvé, jeho voličská základňa postupne slabla, pretože jeho voličmi často boli starší ľudia. V roku 1994 získala jeho strana v päťmiliónovej krajine vyše milión hlasov. O štyri roky neskôr to bolo približne 900-tisíc. Voličská účasť medzitým stúpla takmer o desať percentuálnych bodov zo 76 na 84 percent, pretože sa množstvo mladých a mestských voličov obávalo rozchodu so Západom. Aj keď HZDS voľby v roku 1998 vyhralo, Mečiar nedokázal zostaviť koalíciu s parlamentnou väčšinou. A hoci v parlamente zostal až do roku 2010, už nikdy nezastával vládnu funkciu.

Mečiar si ako prvé zabezpečil kontrolu nad verejnoprávnymi a inými médiami, čo mu pomáhalo mobilizovať svojich voličov, ale nič viac. Ostatných jeho časté výbuchy odrádzali. Dokonca aj apatické časti elektorátu znepokojilo, keď bola Mečiarova tajná služba podozrivá z únosu syna prezidenta Michala Kováča, ktorý bol Mečiarovým osudovým politickým rivalom. Kľúčový svedok zavlečenia neskôr zomrel pri výbuchu auta. Tieto zločiny neskôr Mečiar počas krátkeho výkonu prezidentských právomocí v roku 1998 amnestoval.

Po druhé, Mečiarov pád urýchlil vznik efektívnej opozície, ktorá sa zjednotila na najdôležitejších otázkach: vláde zákona a mieste Slovenska medzi európskymi demokraciami. Podobne ako Trump, aj Mečiar sa dostal k moci odstavením súperov vo vlastnej strane a vytvorením dojmu mediálnej senzácie, čo jeho oponentov paralyzovalo a rozdelilo. V tom čase malo Slovensko zástup malých, zväčša stredopravých strán, ktoré sa od seba odlišovali v dôraze, aký kládli na ekonomické reformy, rodinné hodnoty a ochranu životného prostredia. Mečiarova moc bola najväčšia, kým bola opozícia rozdrobená a zahrabaná v diskusiách o nepodstatných maličkostiach.

Zjednotenie opozície nebolo jednoduché a ublížilo mnohým egám. Zásluhu na ňom má prešibaný politik Mikuláš Dzurinda, ktorý spojil päť malých strán a vytvoril Slovenskú demokratickú koalíciu, ktorá sa neskôr stala základným stavebným kameňom pomečiarovskej reformnej vlády. Samozrejme, americký dvojstranícky systém priame porovnanie komplikuje. No ak má byť trumpizmus porazený, stredoľaví a stredopraví politici sa musia zhodnúť na kľúčových otázkach – obzvlášť na obrane liberálnodemokratického charakteru americkej vlády.

Po tretie, Mečiarov politický úpadok mal silný medzinárodný rozmer. Mečiarove brutálne maniere znepokojovali slovenských susedov, rovnako ako Brusel a Washington. V snahe o obranu sa snažil svojim voličom podsunúť grotesknú ideu medzinárodného protislovenského sprisahania. Aj jeho domáci kritici boli označovaní za platených agentov protislovenských zahraničných síl. Tento odkaz účinkoval na jadro Mečiarových voličov, ale čoraz viac Slovákov videlo, že rastúca izolácia ich krajiny bola výhradne dielom ich vlády.

Washington a Brusel vytrvalo odmietali Mečiarove prešľapy, obzvlášť pokiaľ išlo o vládu zákona a jeho zaobchádzanie s vlastnou maďarskou menšinou. Dôsledkom bolo vyradenie Slovenska z prvej vlny rozširovania NATO a hrozilo i riziko, že príde aj o členstvo v Európskej únii, čo bol zahanbujúci protiklad k jeho susedom Poľsku, Maďarsku a Česku.

Paradoxne, úpadok za Mečiara vyvolal pocit naliehavosti pri riešení ekonomických reforiem a medzinárodných vzťahov. Keď sa Dzurinda v októbri 1998 stal premiérom, krajina čelila menovej kríze a väčšina jej bánk bola insolventná. Dve Dzurindove vlády situáciu zvrátili. Slovensko v roku 2004 vstúpilo do NATO a dohnalo svojich susedov v prístupovom procese do Európskej únie. Vďaka odvážnym reformám si krajina vyslúžila označenie Tatranský tiger. Slovensko bolo zároveň prvou krajinou stredovýchodnej Európy, ktorá v roku 2009 vstúpila do eurozóny.

Napriek tomu Mečiarov útok na vznikajúcu vládu zákona z 90. rokov krajinu ďalej prenasleduje. Korupcia, ktorá dosiahla za Mečiara gigantické rozmery, nikdy nevymizla. Mečiar bol pyšný na svoju klientelistickú privatizáciu, ktorá vytvorila to, čo on nazýval „slovenská kapitálotvorná vrstva“, ktorá mu bola lojálna. Dnes firmy s politickými konexiami bohatnú na predražených verejných tendroch a daňových podvodoch.

Aj Mečiarove amnestie na skutky, ktoré boli všeobecne považované za akty politického násilia, zanechali traumatizujúce dedičstvo. Vytvorili skazonosný pocit bezpečnosti pre tých, čo sú pri moci. Jeho éra tiež zabetónovala generáciu sudcov z komunistickej éry, z ktorých mnohí sú spojení s politickou mocou. Podľa nedávneho prieskumu súdom dôveruje len tretina občanov.

Výsledkom je znepokojivý nárast politického extrémizmu a rastúca podpora antiestablišmentovským a konšpiračným hnutiam, čo otvorili cestu neonacistom. To všetko dokazuje, že na Slovensku i v Spojených štátoch si starostlivosť o inštitúcie liberálnej demokracie žiada oveľa viac než len držať potenciálnych autokratov na uzde. Vyžaduje si to, aby boli vlády vnímané ako legitímne a efektívne pri zabezpečovaní kľúčových verejných statkov vrátane spravodlivosti a bezpečnosti.

Slovenský príbeh je napriek tomu optimistický, pretože ukazuje, že plazivé autoritárstvo môže byť porazené. Dokonca aj v zraniteľnej spoločnosti. Na začiatku 90. rokov sa Slovensko práve prebudilo zo štyroch desaťročí komunistickej vlády. Jeho demokratické inštitúcie, vláda zákona a občianska spoločnosť boli slabé. Napriek tomu uspeli v zápase s Mečiarovým zneužívaním moci. Američania určite nedovolia zničiť svoju tradíciu demokracie a obmedzeného vládnutia hyperaktívnemu a labilnému televíznemu moderátorovi – aspoň nie bez boja.