Denník N

Herečka Bárdos: Keď videli bratislavskí študenti hru Natálka, reagovali rasisticky až nihilisticky

Judit Bárdos. Foto N – Vladimír Šimíček

Judit Bárdos hrá hlavnú úlohu v inscenácii Natálka o rodine, ktorej neonacisti hodia do domu zápalné fľaše. Hrá matku Natálky, dievčatka, ktoré má veľmi vážne popáleniny. Takto chce divadlo bojovať proti extrémizmu, hru hrajú na školách. Na divadlo už podali trestné oznámenia, narušiť sa ho snažila aj Kotlebova poslankyňa a jej asistent.

Judit Bárdos v rozhovore hovorí aj o tom,

  • prečo sa nechcela stretnúť s Natálkinou rodinou,
  • ako vníma fašizmus,
  • aké to je, keď na mladú Maďarku na ulici pokrikujú „Maďari za Dunaj!“,
  • a aj o Oldřichovi Novom či Vlastovi Burianovi, o ktorých je seriál Bohéma, v ktorom hrá.

Nebáli ste sa prijať hlavnú úlohu v hre Natálka? Je to inscenácia, ktorá chce na školách bojovať proti extrémizmu, asi sa dalo čakať, že to bude konfliktné.

Nie. Vôbec som nevedela, že to bude mať nejaký mediálny ohlas. Nechceli sme to ani propagovať.

Hra chce bojovať voči extrémizmu v čase, keď fašistická strana sedí v parlamente. Nečakali ste takéto reakcie?

Nie. Toto je inscenácia, ktorá sa hrá na školách a po ktorej je diskusia, nešli sme s tým do parlamentu. Nevedela som, že z toho bude niečo také veľké.

V pondelok sa bude hrať Natálka v Slovenskom národnom divadle pre verejnosť. Je teda možné, že prídu aj poslanci z Kotlebovej strany. Rozmýšľate o tom?

Budem sa snažiť podať čo najlepší výkon ako všade. Nejde o to, či hráme prvé alebo 36. predstavenie, musí to mať pre nás stále rovnakú váhu. Mojou úlohou je zahrať to vierohodne a o ostatné veci sa vôbec nestarám.

Aj ministerka spravodlivosti Lucia Žitňanská (Most-Híd) ohlásila, že sa príde pozrieť. Ovplyvňuje vás to, kto sedí v hľadisku? Zaujímate sa o to?

Vôbec neviem, kto tam príde. Priznám sa, že som nikdy nehrala predstavenie, ktoré by malo taký politický ohlas. Že by sa o tom tak písalo v novinách. Som z toho veľmi prekvapená, prečo je zrazu zakázané hrať o niečom divadlo.

Predstavenie Natálka. Foto N – Tomáš Benedikovič
Predstavenie Natálka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako si to vysvetľujete?

Mediálny ohlas to začalo mať najmä po tom, ako vytiahli fotku z predstavenia, kde je soška Panny Márie pred hákovým krížom. Niektorí si povedali, že to je nevhodné a hanobíme náboženstvo. Ale to predstavenie nevideli. Celé to vzniklo ako nedorozumenie alebo provokácia. Neviem, ktoré z toho. Keď sme Natálku hrali v škole, pýtali sme sa študentov, či mali pocit, že hanobíme sochu Panny Márie alebo či ich to urážalo.

Čo povedali?

Že práve naopak. Viera ženy, ktorú hrám, podľa nich bola taká silná, že zachránila Natálku. Že to nebolo len v rukách lekára, ale že jej pomohlo, ako sa o ňu matka nonstop starala.

Pre túto sošku podali aj trestné oznámenie. Vnímate, čo všetko sa okolo inscenácie deje?

Už to všetko nečítam, som uprostred veľmi náročného skúšobného procesu a snažím sa na to sústrediť. Každý pondelok toto predstavenie hráme a rozprávame sa o tom. Viem, že vznikli videá, a aj som si jedno pustila, ale nemala som energiu to dopozerať celé. Prišlo mi to smiešne. Ide o ľudí, ktorí tú inscenáciu nevideli.

Video: Na predstavenie Natálka sa dobýjali kotlebovci
autorka: Martina Koník

Na jednom gymnáziu bola počas predstavenia aj polícia. Ako sa pri tom cítite?

To som tiež nevedela. Keď sme odchádzali z tej školy, videli sme policajné auto a ešte jeden z hercov povedal: „Snáď tu nie sú kvôli nám.“ Išli sme domov a potom sme čítali, že teda boli na škole kvôli nám. Ale je dobre, že sme to nevedeli.

Judit Bárdos (28)

Je slovenská filmová a divadelná herečka maďarského pôvodu. Je dcérou novinárky Ágnes Bárdos a Gyulu Bárdosa, podpredsedu SMK.

Skôr ako začala s herectvom, štyri roky študovala na konzervatóriu hru na klavíri. Študovala herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave.

Hrá v Jókaiho divadle v Komárne či v Slovenskom národnom divadle. Filmovo debutovala v roku 2011 v celovečernom filme Dom režisérky Zuzany Liovej, kde stvárnila postavu Evy, za ktorú získala na Art Film Fest 2011 ocenenie Modrý anjel za najlepší ženský herecký výkon, ďalej cenu Igric a napokon významné ocenenie Slnko v sieti. Za úlohu vo filme Fair play bola nominovaná na Českého leva.

Účinkuje v seriáli RTVS Tajné životy či v projektoch Českej televízie Bohéma a Svet pod hlavou. Hrá hlavnú úlohu v hre Natálka, ktorá bojuje proti extrémizmu.

Na predstavenie sa snažili dostať aj poslankyňa Kotlebovej strany Natália Grausová a jej asistent Anton Čulen.

To sme tiež nevedeli. Konflikt tam vznikol, až keď sme hrali. A je to dobre, že sa to nestalo pred tým predstavením, takto sme to nehrali so žiadnym čudným pocitom. Je to divné. Snažím sa to pochopiť. Hráme niečo, čo má podľa mňa zmysel, takisto hrám aj iné veci, ktoré majú tiež podľa mňa zmysel. Aj keď v tejto chvíli asi má Natálka väčšiu váhu, ako keď hrám napríklad Knihu džunglí. Musím zahrať rovnako dobre, nech sa deje hocičo v politike či v mojom súkromí. Nemôže to ovplyvniť moje hranie. Tak ma to učili. Takže sa to snažím hrať tak ako na premiére, keď som nevedela, že to bude mať takýto nafúknutý mediálny obraz.

Kandidát na ombudsmana za ĽSNS Anton Čulen a Kotlebova poslankyňa Natália Grausová chceli vidieť predstavenie pre študentov. Župan Frešo ich do triedy nepustil. Foto N - Tomáš Benedikovič
Kandidát na ombudsmana za ĽSNS Anton Čulen a Kotlebova poslankyňa Natália Grausová chceli vidieť predstavenie pre študentov. Župan Frešo ich do triedy nepustil. Foto N – Tomáš Benedikovič

Bolo dobre, že poslankyňu s jej asistentom na hru nepustili?

Neviem, či by boli takí nepríjemní, že by to zastavili alebo niečo do toho hovorili. Možno by prišli, pozreli sa na to a neskôr diskutovali. Ale aj keby ich pustili, prišli neskoro. Nevideli by to celé. Celkovo, keď niekto príde neskoro do divadla, tak by už nemal ísť dnu. Ak by ich však pustili, asi by sme to nevnímali a hrali by sme ďalej. Takéto veci ako herec počas predstavenia nevnímate.

Čo očakávate od pondelkového predstavenia pre verejnosť?

Vôbec neviem, aké to bude. Človek vždy vníma energiu a to, ako to diváci vnímajú. Zatiaľ som mala vždy pocit, že to vnímali veľmi intenzívne. Dúfam, že to budú vnímať aj dospelí v pondelok, že nebudú rušiť, nebude im zvoniť telefón. (smiech) Bude to zaujímavé dobrodružstvo. Ešte sme to nehrali pred publikom, kde sú len dospelí. Bude to taká zvláštna premiéra.

Na internete zverejnili fotku dramaturgičky inscenácie Natálka aj s telefónnym číslom a menom, že jej ľudia majú telefonovať a vysvetľovať ich názor na to, čo to je hanobenie. Stretli ste sa vy s vyhrážkami alebo ste mali pre Natálku nejaké nepríjemnosti?

Ozvali sa mi len bulvárne médiá, nech sa k tomu vyjadrím. Bola som vtedy na skúške a nechcela som sa k tomu vyjadrovať. Ale bežní ľudia sa mi neozývali ani sa mi nič také nestalo. Nemám však Facebook, možno by mali väčší problém na mňa nájsť kontakt. Len ľudia v divadle sa ma pýtali, ako sa mi hrá, lebo o tom čítali a nechápali, prečo je z divadla škandál.

Aký ste z mali pocit z príbehu Natálkinej rodiny?

Musím sa priznať, že som tento príbeh predtým nepoznala. Bolo to pre mňa šokujúce. Nedávno som videla film Je to jen vítr. Režíroval ho maďarský režisér Benedek Fliegauf. Neonacisti v ňom vystrieľali rodinu. Prišli do domu a začali strieľať po rómskej rodine a vyvraždili ich. Bola to tiež obyčajná slušná rómska rodina. V Maďarsku bolo viac takýchto prípadov. Keď sa pripravovala Natálka, uvažovali o rôznych prípadoch – napríklad aj o Hedvige Malinovej, len to nie je plne doriešené a toto je vlastne uzatvorený prípad. Padlo tam aj súdne rozhodnutie. Tí ľudia sú vo väzení a nie je to len v štádiu vyšetrovania. Preto to bolo podľa nich vhodné.

Judit Bárdos. Foto N - Vladimír Šimíček
Judit Bárdos. Foto N – Vladimír Šimíček

Je divadlo na školách dobrý spôsob, ako bojovať s extrémizmom?

Áno. Na diskusiách vidieť, akoby si niektoré deti ani neuvedomovali, prečo sa to, čo sa stalo Natálke, môže vôbec udiať. Iní to zas vedeli veľmi dobre. Mnohí z nich však mlčia. Majú svoj názor, ale nepovedia ho. Snažíme sa ukázať, že extrémizmus môže prerásť do totality. Ja som sa síce narodila v roku 1988, totalitu som nezažila v takom veku, že by som to vnímala. A tieto deti takisto. Demokracia, ktorú máme, je fajn a mali by sme si uvedomiť, že to nemusí byť večné. Mali by sme si vážiť slobodu, ktorú máme, a robiť niečo pre to, aby sme ju mali. Nedať sa nachytať na prvé, čo nám znie ako jasná idea.

Aká napríklad?

Napríklad, že Cigáni sú problém, tak by sme ich mali zabiť. Toto hovorím veľmi primitívne, ale v podstate toto je základná myšlienka fašizmu a tých jednoduchých riešení, ktoré ponúka. Delenie ľudí na skupiny vzbudzuje strach alebo nenávisť. A to vzbudzuje v ľuďoch neľudskosť. Keď už má človek v sebe neľudskosť, tak má v sebe schopnosť tomu druhému ublížiť. Nemáme právo ublížiť niekomu, lebo je inej farby pleti. Napríklad neonacisti, ktorí podpálili dom Natálkinej rodiny, hovorili, že si mysleli, že to bol sklad. Vyšetrovalo sa to a prišli na to, že v tom dome bolo svetlo, mali zapnutý televízor. Oni vedia, ako to bolo, ale aj keby to bol sklad, prečo by sme mali hádzať zapálené fľaše, aby nejaký sklad zhorel? Aký to má zmysel? Na toto sa snažíme cez predstavenie poukázať – čo vie stvoriť, ak niekto vytvára strach alebo nenávisť voči nejakej skupine.

Rozumejú tomu študenti, pre ktorých to hráte?

Myslím, že hej. Mnohí z nich nevedeli, že sa takýto prípad v roku 2009 stal. Pýtajú sa, prečo a ako to bolo. Mám pocit, že to intenzívne vnímajú.

Keď ste Natálku hrali prvýkrát, bolo to pred bratislavskými gymnazistami, po skončení prebehla ostrá diskusia, kde mali viacerí študenti rasistické otázky či poznámky.

Bola to elita študentov. Vnímala som tie rasistické poznámky. Na iných školách sa už takéto deti neozvali alebo tam neboli. Z tej diskusie vyplynulo niečo zvláštne, negatívne, nihilistické. Na jednej strane je dobré, že ich to vyprovokovalo sa pýtať, že mali odvahu povedať svoje názory, ale na druhej to bolo veľmi negatívne.

V čom konkrétne?

Pýtali sa, načo nám je Únia. Hovorili, že tu je korupcia. Všetko bolo, je a bude zlé. Snažili sme sa im dohovoriť, že je to na nich, čo s tým zlom urobia.

Fedor Gál napísal o nej v blogu: „Divadlo, ktoré sme im zahrali, bolo podľa nich: Obyčajná propaganda. Demokracia nefunguje. Kapitalizmus je sviňa. EÚ nám je zbytočná. Neoplatí sa nič robiť. Treba odísť. A pán Kotleba to tu dá do poriadku.“ Čím to podľa vás je, že sa mladí prikláňajú k fašistovi?

Veľmi veľký vplyv na to majú podľa mňa sociálne siete. Aj keď ľudia nechcú, tak sa k nim rôzne správy, ktoré podporujú extrémistické názory, dostanú. Ak niekto žije na dedine a má pocit, že Rómovia dostávajú dávky alebo peniaze na knihy, pýtajú sa, prečo bieli nie. Majú pocit, že Kotlebova strana to vie vyriešiť. Ale kotlebovci hovoria len to, že to je zlé, ale riešenia neponúkajú.

Boli podobné diskusie aj na iných školách?

Na iných školách už nebolo toľko rasistických poznámok. Skôr hovorili, že rozumejú, prečo sa niektorí prikláňajú ku Kotlebovi, ale že to nie je ich názor, hoci mu rozumejú. Že si myslia, že Kotlebovi pomáha korupcia, ale aj politici, ktorí sú dnes vo vláde.

Chodíte voliť? Volíte otca?

Chodím pravidelne a áno, volím otca. SMK by však mohla byť menej konzervatívna.

Ktorá strana dnes reálne bojuje s extrémistami?

To je dobrá otázka. Nik mi nenapadá. Myslím, že nik nečakal, že sa toto stane. A možno ešte neprišli na to, ako to robiť.

Keď sme pred dvomi rokmi robili rozhovor, hovorili ste, že ste apolitická. Natálka je politická hra. Zmenili ste názor?

Nevedela som, že to vzbudí taký politický rozruch. Robiť predstavenie proti nenávisti je taká základná vec, že to je v nejakej forme v každom divadle. Nie je dobré, že je Kotleba v parlamente, ale túto úlohu som pôvodne nevnímala ako politické vyhlásenie. No asi tým, aká je tá hrá a o čom je, vyslovujem nejaký politický názor. Prišlo mi prirodzené túto úlohu prijať, ani som neváhala. Nenávisť v spoločnosti sa zväčšuje a extrémistické názory sú v tejto krajine stále častejšie, tak je načase, aby sa takéto predstavenia robili. Prišlo mi to prirodzené a zmysluplné.

Dá sa Natálka brať tak, že nechcete byť potichu v čase, keď sa v spoločnosti niečo deje a o niečo ide, keď vidíme, že fašisti sa čoraz viac rozťahujú?

Už to, že to hráme a že v tom účinkujem, je vyjadrenie názoru. Ale keď som na javisku, snažím sa vcítiť do svojej úlohy ženy, ktorá niekde žije. Je to veľmi zvláštne. Ponúkli nám, že môžeme ísť rodinu navštíviť. Nešla som, ich rodina už bola príliš medializovaná. Majú toho dosť. Ubehlo takmer osem rokov a stále sa o tom hovorí.

Je dobré, že sa hrá o skutočnej rodine a každý vie, o koho ide?

Neviem, akú inú hru by sme mohli hrať. To, že je to udalosť, ktorá sa reálne stala, tomu dáva silu. Má to väčšiu váhu, nesie to v sebe niečo väčšie. Prvýkrát hrám v takom dokumentárnom divadle.

V čom je iné hrať pred študentmi v triede?

Napríklad: máme síce reflektory a dáme dole rolety, ale vždy tam prenikne aj prirodzené svetlo. Pozriem sa do publika a veľmi študentov vidím. Ešte k tomu sú aj omnoho bližšie ako v divadle. V tomto je to nepríjemnejšie. Pre herca je ťažšie vytvoriť si verejnú samotu. Niekto sa trošku pohne a ja to periférne vidím. V divadle sedia diváci vo veľkej tme a sú často ďalej. Na druhej strane, nemusím mať také veľké gestá a nemusím tak nahlas posadiť hlas.

Judit Bárdos. Foto N - Vladimír Šimíček
Judit Bárdos. Foto N – Vladimír Šimíček

Stretli ste sa niekedy s poznámkami na to, že ste Maďarka? Bolo vám to niekedy nepríjemné?

Áno. Nik ma nezbil, ale mali poznámky. Na ulici v Senci sme išli so sesternicou a počuli nás rozprávať sa po maďarsky a začali po nás kričať: „Maďari za Dunaj!“ Čo na to poviete? Mala som sedem rokov. Človek si pomyslí: prečo som iná, prečo to tak je? Naozaj to podľa mňa pochopí len človek, ktorý žije v menšine. Treba to však brať z tej dobrej stránky. Zadarmo som dostala dva jazyky, čo je super. Poznám dve kultúry. Každý, kto žije v menšine, si musí sám v sebe vysporiadať tieto veci, aby sa mu dobre žilo. Nemala som však z toho traumu. Ani ma nik nešikanoval. Chodila som na konzervatórium a potom na Vysokú školu múzických umení a tam už boli všade umelci, ktorí sú veľmi slobodní a viac národnostní. Na konzervatóriu boli Česi, Rómovia, Maďari, Chorváti. Asi aj preto som sa s tým už potom nestretla. Človek však prosto niekedy cíti, že je iný, a to môžu byť maličkosti. Najmä v detstve to silnejšie vníma. Keď som bola malá, boli sme v Maďarsku a pýtala som sa rodičov, prečo tam nežijeme, veď sú tam všade maďarské tabule. Nechápala som to.

Čo vám povedali?

Že mám pravdu, ale že sme sa tam nenarodili a máme rodinu na Slovensku. Môžem sa tam však presťahovať. To je pointa demokracie, môžem sa tam presťahovať aj zajtra.

Uvažovali ste niekedy vážne nad tým, že sa do Maďarska presťahujete?

Stále uvažujem, že sa niekam presťahujem. Teraz hrám divadlo po maďarsky aj po slovensky a nedávno som natočila seriál v češtine. Človeku napadne, či by si mal vybrať jednu krajinu, ale zatiaľ ma baví, že sa môžem presúvať.

Ktorá vám je najbližšia?

Sama neviem.

Hrali ste v českom seriáli Bohéma, ktorý sa odohráva najmä počas II. svetovej vojny a je o tom, ako sa herci, ktorých poznáme z filmov pre pamätníkov, vyrovnávali s nástupom fašizmu. Aké to bolo?

Veľmi silné. Hrala som herečku, ktorej postava bola inšpirovaná Natašou Gollovou, ale nebol to úplne jej príbeh, lebo zmenili koniec jej príbehu, aby to bolo zaujímavejšie. Nechceli, aby ich niekto žaloval, že zmenili jej osud, tak jej vymysleli iné meno (Lili Krallová) a je to ňou len inšpirované. Povedali jej, že musí hrať v nemeckých filmoch, ona však, hoci bola pražská Nemka, mala svoj vlastný názor. Povedala, že po nemecky nechce ani rozprávať. Potom sa však zaľúbila do nemeckého producenta, ktorý bol veľmi dôležitý v barrandovských štúdiách, a cez tú lásku sa objavovala na večierkoch s nacistami. Až po vojne si to poriadne uvedomila, keď ju odsunuli, lebo bola kolaborantka.

V seriáli sú aj príbehy Vlastu Buriana, Oldřicha Nového a iných. Poznali ste ich? Videli ste ich filmy?

V tomto to bolo pre mňa vzdelávacie. Buriana a Nového som poznala, ale iných nie. Ani Natašu Gollovú alebo Zdeňka Štěpánka. Keď sme doma pozerali filmy pre pamätníkov, boli maďarské. Poznám mená starých maďarských hercov, ale týchto nie. Až keď som mala hrať Gollovú, pozrela som si film s ňou aj dokument o nej.

Herci a tvorcovia z Barrandova počas vojny s nemeckou propagandou do rôznej miery kolaborovali – prinajmenšom hrali vo veselohrách, niektorí aj aktívne spolupracovali. Premýšľali ste ako herečka, ako by ste sa zachovali v takej životnej situácii? Prestali by ste hrať? Emigrovali by ste? Alebo by ste zobrali rolu vo veselohrách, ako to spravila väčšina?

Postava, ktorú som hrala, sa rozhodla, a jej pád nespočíva v tom, že by hrala, ale v tom, že žila s Nemcom. Je to hrozne ťažké, najmä ak je človek zaľúbený, vtedy vidí svet inak. Trošku som jej aj rozumela, bola vtedy na vysokej škole. Som veľmi rada, že som sa v takejto situácii neocitla. Dúfam, že sa ani nikdy neocitnem. Bolo to podobné, ako keď som hrala vo Fair play babu, ktorá sa mala rozhodnúť, či bude dopovať ako ostatní, alebo nie. To bolo tiež ťažké, mala 18 rokov. Vôbec neviem, ako by som sa rozhodla, v osemnástke som bola dosť nezrelá. Takže neviem, či by som sa zachovala ako ona, lebo ona to odmietla. Bola mi tak trochu vzorom.

V seriáli Bohéma bola snaha ukázať zložité roky protektorátu vo filmovom biznise, ktorý zneužívali Hitler aj Goebbels. Snažia sa Česi viac vyrovnať sa s minulosťou?

Všimla som si skôr, že Česi sa radi vracajú do minulosti. Neviem, či ich to stále inšpiruje alebo sa s tým snažia vyrovnať. Ale nemyslím si, že je na škodu pripomínať si veci, ktoré sa stali, a kde sme robili chyby.

Nerobíme takýchto vecí na Slovensku veľmi málo?

Nemyslím si, že sa to dá so Slovenskom úplne porovnávať. Majú väčšiu produkciu a sú kultúrnejší národ. Len si pozrite, koľko divadiel je v Prahe a koľko v Bratislave. Môj momentálny pocit je, že kultúrnejší sú aj ľudia. Mám pocit, že Česi majú pocit, že to má väčší zmysel, v porovnaní so Slovákmi. Možno je to tým, že sme mladší.

Sú české seriály lepšie?

Teraz som hrala v dvoch, ktoré boli veľmi kvalitné. Svet pod hlavou je inšpirovaný anglickým seriálom, kúpili práva a upravili ho. Mne sa oba seriály páčia. Bavilo ma to. Hrám aj v slovenských Tajných životoch a aj ten seriál sa mi páči. Neviem to porovnať. Máme veľa spoločného a načo sa porovnávať? Máme veľmi veľa podobných formátov, ale tam je všetkého viac. A keď je niečoho viac, tak je tam, prirodzene, viac lepších vecí, ale aj tam sú seriály, kde je na jeden obraz 15 minút.

Judit Bárdos. Foto N - Vladimír Šimíček
Judit Bárdos. Foto N – Vladimír Šimíček

Pôsobíte v divadle v Komárne. Ako sa tam žije?

Teraz často dochádzam na skúšky, ale predtým som tam rok bývala na hereckom byte. Nechcem tam však žiť. Ale stále neviem, kde by som žiť chcela. Mám zatiaľ taký kočovnícky život a neviem, či sa to takto dá dlho. Zatiaľ ma baví striedať miesta aj štáty.

V Komárne sa vám nepáčilo?

Do Komárna chodím cez maďarskú diaľnicu, je to síce kilometrovo dlhšie, ale ak by som šla cez dediny na Slovensku, išla by som asi dve hodiny. Cez maďarskú diaľnicu je to za hodinu a pol. Ak idem zo Senca, chodím cez dediny, lebo by to bola obchádzka. Tie cesty sú hrozné. Keď som tam bývala, chodili sme do kina do Komáromu, lebo v Komárne kino nebolo. Teraz opäť otvorili kino Tatran a denne je päť aj šesť predstavení. To je super. Viac to ožilo. Je tam aj tanečný dom, filmový klub v divadle. Dnes je sobota a keby som tam chcela ísť po skúške na kávu, tak kaviarne o piatej podvečer zatvoria. Je tam väčší pokoj, ale aj väčšia nuda.

Teraz najčítanejšie