Ivan Mikloš v službách Ukrajiny: Ako vyzerá jeho život v Kyjeve?

V monumentálnej budove ukrajinskej vlády na Hruševského ulici panuje dobrá nálada.

V jednom z tých vyšších poschodí s výhľadom na polovicu Kyjeva sa práve stretli traja vysokopostavení ukrajinskí politici (jeden od prezidenta a dvaja z vlády) a slovenský poradca Ivan Mikloš.

V impozantnej budove, ktorú dal v 30. rokoch minulého storočia postaviť Stalin, sa okrem sídla premiéra, ministra financií a kabinetu ministrov skrýva aj malá nenápadná kancelária bývalého slovenského vicepremiéra a ministra financií.

Sú to dva roky, čo Ivan Mikloš vymenil slovenskú politiku za ukrajinskú a domácim politikom radí, ako na reformy, a pritom sa snaží vyhýbať chybám, ktorým sa nevyhol na Slovensku. V Kyjeve sme s ním strávili dva dni, aby sme videli, ako jeho „ukrajinská misia“ prebieha.

Radostná zvesť z Viedne

Hlavnou témou stretnutia na úrade vlády je príprava reformných zákonov, zdvihnuté palce hore a široké úsmevy však patria inému – čerstvej správe, ktorá prišla z Viedne.

Rakúsky súd prehodnotil zamietavé stanovisko k vydaniu ukrajinského oligarchu Dmytra Firtaša do USA na základe zatykača FBI o údajnom úplatku. Zároveň kontroverzného miliardára rakúska polícia zatkla (o dva dni neskôr ho na kauciu znovu prepustila).

O vydaní biznismena, ktorý zarábal miliardy dolárov na podivnom obchode s Gazpromom, ešte musí rozhodnúť rakúsky minister spravodlivosti, v Kyjeve sa však oslavuje. Nielen podľa domácich politikov, ale napríklad aj podľa vyšetrovania agentúry Reuters bol Firtaš v skutočnosti bielym koňom ruského prezidenta Vladimira Putina.

„Za peniaze z plynového biznisu bol financovaný ukrajinský prezident Viktor Janukovyč, podplácali sa poslanci,“ vysvetľuje Mikloš. Jedna z jeho prvých rád ukrajinským politikom bola, aby zvýšili, deregulovali ceny plynu na ich skutočnú hodnotu a nedotovali ich štátom. Aby sa tak neprimerane lacnými energiami zbytočne nemrhalo, ale hlavne aby sa z rozpočtu Ukrajiny neplatila mafia a oligarchovia.  

Plynový biznis bol jedným z najväčších zdrojov korupcie a bohatstva oligarchov od Donecka cez  Dnepropetrovsk až po Užhorod. Kupovali lacný plyn dotovaný štátom a potom ho predávali podnikom alebo exportovali za mnohonásobne vyššie trhové ceny. Minimálne to sa po majdane zmenilo a Ukrajina aj vďaka tomu a slovenskému reverzu dokázala prežiť prvú zimu bez ruského plynu.

„Obrovská korupcia, ktorá tu stále je, sa postupne znižuje. Najvýraznejším protikorupčným nástrojom bola deregulácia cien energií. Len si to ľudia nie vždy uvedomujú. Populisti ako Julia Tymošenková útočia na reformy. Ja hovorím, že je pre Ukrajinu nebezpečnejšia ako Putin. Proti nej už Putin nemôže urobiť viac, ak by sa však dostala Tymošenková znovu k moci a zrušila reformy, vydala by ju napospas Rusku,“ hovorí Mikloš.

Miklošov angažmán

Po revolúcii na Ukrajine sa nová proreformná vláda zaviazala, že krajinu priblíži k Európe a zbaví ju obrovskej korupcie, čo boli najväčšie požiadavky státisícov ľudí v uliciach. Na reformy si zavolali viacerých ľudí zo zahraničia.

Ivan Mikloš sa stal poradcom ministerky financií s americkým pasom a ministra hospodárstva z Litvy. Gruzínka zase dostala na starosť reformu polície a bývalý prezident Gruzínska Michail Saakašvili mal zatočiť s korupciou v Odese ako guvernér.  

Cudzinci a špičkoví experti na reformy mali pomôcť, aby sa ukrajinská ekonomika, zvrátená desaťročiami skorumpovaných vlád, oligarchami a absenciou reforiem, či anexiou Krymu a vojnou na Donbase, dostala do formy.

Zvýšenie cien energií sa nakoniec podarilo, hoci pomalšie, ako Mikloš a jeho kolegovia navrhovali. Reformnú prácu ministerstiev spájaných s ekonomikou, teda ministerstva financií a hospodárstva, hodnotí projekt Vox Ukraine vôbec ako najreformnejšiu za posledných 700 dní.

Dnes už však nikto z reformátorov z cudziny nie je na svojich postoch.

Zahraniční ministri odišli po odvolaní Arsenija Jaceňuka z postu premiéra a Saakašvili po vlastnej rezignácii poškuľuje po vyššej politickej kariére na Ukrajine. Slovák Ivan Mikloš však na Ukrajine zostal.

Chvíľu sa špekulovalo, že by sa mohol stať ukrajinským ministrom financií. Váhali však obe strany. Niektorým Ukrajincom sa nepáčila od začiatku idea cudzinca vo vláde a bývalý slovenský vicepremiér sa zase nechcel vzdať slovenského občianstva. V parlamente sa síce už pripravovala výnimka, akýsi Lex Mikloš, avšak z nápadu nakoniec zišlo.

Mikloš v Kyjeve ostal a posledný rok je hlavným ekonomickým poradcom ukrajinského premiéra Volodymyra Hrojsmana a rovnako jedným z dvoch šéfov Strategickej skupiny poradcov pre podporu reforiem na Ukrajine, známou pod skratkou SAGSUR. Tým druhým je poľský reformátor Leszek Balcerowicz, ktorý je zároveň poradcom prezidenta Petra Porošenka.

Byt vedľa Majdanu

Na premiéra Hrojsmana má mobil, môže mu kedykoľvek volať, väčšinou je to však opačne. „Napríklad dnes ráno som mal nečakanú náhlu schôdzku s jeho blízkym poradcom Miroslavom Košeľjukom,“ hovorí Mikloš.

O čom sa rozprávali?

„To je dôverné, ale o reformách,“ hovorí nám pri raňajkách v kaviarni Wolkonsky hneď za bulvárom Chreščatyk, ktorý ústí na Námestí nezávislosti, teda Majdane. Miesto nebolo zvolené náhodne, bývalý slovenský vicepremiér býva hneď oproti.

„Rád bývam v centre. Môžem všade chodiť pešo, poprípade metrom. Vyhnem sa tak aspoň zápcham,“ rozpráva a už sa teší na prvé jarné týždne, keď Kyjev ozelenie a mrazy nahradí príjemný vánok od Dnepra.

Pochvaľuje si miestne reštaurácie a kaviarne. „Kde je otvorená súťaž, funguje to na Ukrajine perfektne, je tu vyššia kvalita a nižšie ceny ako u nás,“ rozpráva o živote vo vyše 2,5-miliónovom meste.

Z Chreščatyku po raňajkách schádzame do najhlbšieho metra na svete. Napríklad na stanici Arsenalna to dole trvá okolo päť minút. Mikloš sa ponáhľa na jedno z plánovaných stretnutí s veľvyslancami krajín G7. Tentoraz ide za talianskym veľvyslancom do štvrte, kde sídli väčšina ambasád, blízko je aj slovenská.

„S diplomatmi sa rozprávame najčastejšie o tom, kde sa pohli veci, kde to stojí, snažíme sa spolu koordinovať pomoc s reformami tak, aby sa vývoj na Ukrajine nezastavil. Rovnako tiež pritiahnuť investorov. Teraz sme práve svedkami pomalšieho tempa reforiem, prvé obdobie bolo ľahšie aj koalícia bola väčšia, dnes je to náročnejšie,“ hovorí.

Ani atmosféra v spoločnosti nie je práve najjednoduchšia. „Až 62 percent ľudí neverí žiadnej strane podľa nedávneho prieskumu. Očakávania ľudí boli obrovské, aj preto je taká vysoká miera sklamania. Stále im zdôrazňujem, že reformy musia viac vysvetľovať a hlavne prijať za svoje,“ rozpráva Mikloš.

Po revolúcii na Majdane a rozbehnutí vojny na východe Ukrajiny sa rozšírilo vlastníctvo zbraní medzi obyvateľmi. Ukrajinská tajná služba sa pomerne často obáva provokácií zo strany nacionalistických radikálov či proruských síl. V deň nášho stretnutia polícia našla pri Majdane granát. Minulý rok pri výbuchu v aute zomrel známy novinár Pavel Šeremet.  

Mikloš nemá pocit, že by žil v nebezpečnom meste. „Za tie dva roky som nebol svedkom žiadneho incidentu. Pozrite, v Kyjeve na rozdiel od Bratislavy autá vždy dávajú na priechode prednosť chodcom,“ rozpráva. „Svoju manželku aj dcéru už na Ukrajinu zobral dvakrát. Jar a leto sú super, už sa tešia, ako sa oteplí.“

V „postexpertnej“ dobe po Majdane

„V dobe ‚postexpertov‘, kde je každý expertom, pretože si prečítal nejaký nezmysel na internete, je dôležité mať pri sebe niekoho, kto veciam naozaj rozumie. Navyše SAGSUR rozumie, ako na Ukrajine politické procesy fungujú, a dokáže jednotlivé reformy presadiť v praxi, nie je to len o teórii,“ vychvaľuje si tím poradcov Dmytro Šymkiv, ktorý je zástupcom šéfa prezidentskej kancelárie Petra Porošenka.

Znie to idylicky, ale má naozaj Miklošov tím na vládu premiéra Hrojsmana taký vplyv, ako by chcel? Nie sú na Ukrajine zahraniční poradcovia len preto, aby urobili dojem na Západ, od ktorého chcú miliardové pôžičky?

Dalo by sa s vplyvným mužom od prezidenta polemizovať: daňová reforma, akú chcel Mikloš s ministerkou Nataliou Jaresko presadiť, sa oklieštila, privatizácia ako ďalší nástroj na potláčanie korupcie v skorumpovaných štátnych podnikoch stojí, a tak by sme mohli pokračovať vo vymenuvávaní položiek z „wishlistu“ reformátorov ešte dlho. Od pozemkovej po dôchodkovú a justičnú reformu.

Ivan Mikloš to berie ako realista.

„Tri roky od Majdanu sa urobilo na Ukrajine rádovo viac než za 20 rokov pred ním. Prvý raz sa krajina naozaj mení. Za prvý rok a pol sa síce urobilo viac, ako sa urobilo za druhú polovicu, avšak ide to správnym smerom,“ hovorí.  

V budove úradu vlády, Budynku urjadu, ako mu hovoria Ukrajinci, má prekvapivo strohú kanceláriu. Stôl, stolička, skriňa na pár vecí a výhľad smerom k Majdanu a pod oknom park so zasneženým bazénikom, kam má prístup iba 39-ročný premiér Volodymyr Hrojsman.

Dôvodov, prečo sa ukrajinský proreformný „drajv“ spomalil, je viac. Napríklad veľmi tesná podpora koaličnej vlády v parlamente, ktorú namiesto piatich teraz podporujú len dve strany.  

Vlani pripravil Mikloš a jeho tím balíček reforiem pre Hrojsmana. Tento rok sa podieľajú na príprave Strednodobého ekonomického programu vlády do roku 2020. „Mal by byť verejnosti predstavený v prvej polovici apríla.“

Kyjev-Petrohrad-Brusel-Bratislava

V Kyjeve býva Ivan Mikloš minimálne 15 dní do mesiaca. „Taký mám kontrakt. V Bratislave som veľmi málo, aj tak som stále rozcestovaný.“ Minulý týždeň mu v Petrohrade dávali cenu, v posledných mesiacoch často chodieva aj do Bruselu.

Na šiestom poschodí, kde má kanceláriu, stretávame ďalších členov tímu SAGSUR. Celkom ich je jedenásť. Každý má svoje portfólio, sú medzi nimi Ukrajinci, Slováci aj Poliaci. Akýsi proreformný dreamteam.

Tak napríklad slovenský expert Karel Hirman rieši energetiku, Ukrajinec Andrij Bojcun privatizáciu, Slovenka Luba Beardsleay justíciu a korupciu. Veľmi zaujímavú, ak nie najťažšiu úlohu má Ukrajinec Jaroslav Železňak.

Je akýmsi „lobistom“, ktorý sa snaží zabezpečiť priechodnosť reforiem vo vláde aj medzi poslancami a jednotlivými politickými stranami. Na každého dôležitého politika má číslo, a keď treba, pred každým kľúčovým hlasovaním ich kontaktuje. Nie je to ľahká práca.

Ukrajinská politika sa po revolúcii na Majdane vrátila k hybridnému systému, kde má veľa právomocí ako parlament a premiér, tak aj prezident. A ich záujmy nie sú vždy rovnaké, hoci zastupujú jednu a tú istú stranu (Blok Petra Porošenka). V chodbách úradu vlády sa hovorí aj o tom, že keby prezident Petro Porošenko viac podporoval reformy, a keby to stálo na premiérovi Volodymyrovi Hrojsmanovi, šlo by to ľahšie.

A ako na Mikloša pôsobí premiér Hrojsman?

„Je to homo politicus. Nemá ani 40, vidno na ňom, že má chuť robiť zmeny. Je veľmi profesionálny. Na ukrajinské pomery je to zjav. Už vo svojom rodnom meste Vinnycia sa ukázal ako schopný manažér,“ rozpráva Mikloš. Ak chce niečo so svojou skupinou poradcov presadiť, snažia sa tak urobiť cez neho. Nie vždy to však stačí.

„Ukrajina je v stave asi ako Slovensko v 90. rokoch. Až príliš veľa vecí tu vôbec nefunguje. Zoberte si napríklad, že tu nemajú spoločné vlastníctvo bytov. Každý tu má síce pekný byt, ale stačí vyjsť na chodbu a všetko sa rozpadáva,“ hovorí Hirman.

Stačí sa pozrieť na luxusný vozový park Kyjevčanov a na to, koľko odviedli daní. Ten nepomer je astronomický.

„To, čo chceme dosiahnuť, je, aby sa Ukrajina začala meniť na modernú európsku krajinu, kde platia pravidlá. A tak ako šla naša životná úroveň hore a Rakúšania z toho mali prospech, je v záujme Slovenska, aby sa z Ukrajiny stala stabilnejšia a bohatšia krajina,“ rozpráva nám energetický expert Hirman, keď sa prechádzame po blízkom Majdane, kde sa v tieto dni spomína na tragické dni euromajdanu.

Video: Mikloš: Ruská agresia na Ukrajine bude pokračovať 
Autor: Mirek Tóda

Na Námestí nezávislosti si Ukrajinci pripomínajú streľbu, pri ktorej pred tromi rokmi zomrelo sto ľudí. Majdan a Institutska ulica, kde bolo najviac obetí, dnes známych ako Nebesná sotňa, sú plné pietnych spomienok a Chreščatyk je zablokovaný pre dopravu.

„Všetkým, čo nadávajú na EÚ a NATO na Slovensku, by som radil, nech prídu sem, nech vidia alternatívu,“ rozpráva Hirman.

Počas neskoršej porady s členmi svojho tímu zazvoní Miklošovi telefón. Volajú z premiérovho úradu. Nazajtra sa zvoláva ďalšia strategická debata o reformách. Mikloš nakukne do svojho programu a presúva ďalšie stretnutie s veľvyslancom, tentoraz Británie, ktoré mal naplánované na druhý deň.

Debata pri pohánke

Na obed sa vyberieme do jednoducho zariadenej kantíny na úrade vlády. Mikloš si vyberá grečku s mäsom, teda pohánku, ktorá je obľúbenou typickou prílohou ukrajinskej kuchyne.

Rozprávame sa o situácii medzi ukrajinskými médiami, z ktorých tie hlavné majú medzi sebou rozdelené oligarchovia. Ani Porošenko sa nechce vzdať svojho Piateho kanálu, čo je, samozrejme, vidno aj na tom, ako informuje o prezidentovi.

„Napriek tomuto stavu majú na Ukrajine vynikajúcich investigatívnych novinárov. Keď nemôžu ísť po svojich majiteľoch, tak idú tvrdo po konkurenčných oligarchoch. Ak by tu fungovala justícia a vymožiteľnosť práva, mali by čo vyšetrovať,“ hovorí Mikloš a naráža na ďalšiu oblasť, ktorá ešte na poriadnu reformu čaká.

Mnoho vecí je na Ukrajine stále vo hviezdach. Aj samotné pokračovanie proreformnej vlády.

Hrojsmanov kabinet bude mať v apríli presne rok, to je medzník, keď jeho vláde uplynie čas na hájenie a budú ju môcť odvolať. Nálada nie je dobrá, ľudia však nechcú nové masové protesty, pretože alternatíva by lepšia nebola a predčasné voľby takmer nikomu nevyhovujú, tvrdí Mikloš.

„Veľa ľudí si myslelo, že Hrojsmanova vláda padne už po roku, ľudia sú nespokojní, aj v koalícii sú pnutia. Na odvolanie predsedu vlády by sa možno našli hlasy, nie však pre jeho nástupcu. Tým hlavným dôvodom frustrácie sú nenaplnené očakávania Majdanu. Otázkou je, do akej miery boli reálne. Tiež platí, že keď robíte reformy, ľudia sú aj nespokojní. Aj u nás boli očakávania po páde komunizmu či mečiarizmu príliš optimistické. Nehovorím však, že sa nedalo urobiť viac,“ rozpráva Ivan Mikloš.

Najväčší problém vidí v tom, že politici sa nehlásia k reformám a nevysvetľujú ich.  

Pred Majdanom stál dolár okolo osem hrivien, dnes je to vyše 25. „Ak sa to nevysvetľuje, ľudia si myslia, že je to pre reformy. Avšak je to práve preto, že tu žiadne reformy roky nikto nerobil a naakumulovali sa obrovské nerovnováhy a dlhy.“

Zoberme si napríklad boj s korupciou, ktorá podľa mnohých škodí Ukrajine viac ako vojna, ktorú proti nej rozbehlo Rusko po anexii Krymu.

„Je to o vnímaní stavu korupcie. Ľudia tvrdia, že úplatkov je menej ako pred Majdanom, ale zároveň tvrdia, že korupcia sa neznížila. Je evidentné, že neporovnávajú, čo bolo a čo je, ale svoje očakávania a realitu. Čakalo sa, že s korupciou sa zatočí viac, a že budú sedieť politici aj oligarchovia,“ hovorí Mikloš.

Za posledné dva roky sa však predsa len niečo stalo.

Jedným z ďalších pokrokov po deregulácii cien energií  je podľa neho, že od prvého augusta minulého roka všetky verejné inštitúcie musia obstarávať cez elektronické verejné obstarávanie, systém Prozoro. Trochu na to musel tlačiť Západ, ale prešlo to. Potom prišlo elektronické majetkové priznanie. Novinári napríklad prichytili Porošenka, že v ňom neuviedol svoje španielske vily.

To všetko neznamená, že naďalej na Ukrajine neprekvitá korupcia. „Je tu 3500 štátnych podnikov. Dovolím si povedať, že takmer všetky sú zdrojom korupcie a politického klientelizmu. Riešením by mohla byť transparentná a otvorená privatizácia. V nej sa neurobilo nič,“ hovorí Mikloš. Ukrajinský Fond národného majetku má pritom 2500 zamestnancov.  

Čo teda robí?

„Kamufluje, vytvára dojem, že pripravuje privatizáciu, lenže na to nie je vôľa.“

Radikálne skupiny a nacionalisti na Ukrajine sú podľa Mikloša oveľa slabší, ako sa ich snaží vykresliť Putinova propaganda. Hoci platí, že krajina je vo vojne a situácia nie je jednoduchá.

„Čo sa týka demonštrácií. Všetky sú malé a väčšinou to nie sú spontánne protesty, ale zaplatení dôchodcovia, ktorí ráno dostanú peniaze a vlajky. Môžu byť organizované opozičnými stranami či oligarchami, čo nechcú zmenu. Tie protesty nie sú masové,“ dodáva Mikloš.  

Kto ho platí

Po páde komunizmu sa Ukrajine nestalo to, čo Slovensku, že tam začala, síce po peripetiách, ale predsa, fungovať slobodná trhová ekonomika. Ani to, čo sa odohralo v Bielorusku po nástupe Lukašenka, ktorý vrátil centrálne riadenú ekonomiku s prvkami trhovej ekonomiky v malom. Na Ukrajine sa síce zrútil sa starý systém, nepostavil sa však nový, ale vznikol oligarchický skorumpovaný deformovaný systém. To by chcel Mikloš so skupinou reformátorov zmeniť.

Z pohľadu ukrajinských verejných zdrojov radí Hrojsmanovi „zadarmo“ – náklady na jeho tím SAGSUR nie sú hradené ukrajinským rozpočtom.

„Platení sme zo zdrojov EÚ a EBRD (Európska banka pre obnovu a rozvoj),“ vysvetľuje Mikloš. S EÚ Ukrajina podpísala Asociačnú dohodu a jej súčasťou je aj poskytovanie technickej pomoci s reformami.

„A čo sa týka EBRD, tá bola zriadená ako špecifická banka, ktorá okrem rozvojových úverov poskytuje aj technickú pomoc a jedným z jej cieľov je pomáhať bývalým komunistickým krajinám s transformáciou na fungujúcu trhovú ekonomiku,“ objasňuje Mikloš, kto ich financuje a prečo.  

V ten istý deň má neplánované stretnutie s premiérom, ktoré si pochvaľuje. „Stretnutie s Hrojsmanom dopadlo dobre. Dohodli sme priority a premiér je pripravený vložiť sa v nadchádzajúcich týždňoch do urýchlenia reforiem v prioritných oblastiach ako energetika, zdravotníctvo, dôchodková reforma a privatizácia.“

Už na jar sa ukáže, či jeho plány prežijú, rovnako Hrojsmanova stolička na Hruševského 12.

Lúčime sa na nočnom Majdane, kde pokračujú pietne spomienky na revolúciu spred troch rokov.

„Zmarené ľudské životy sú vždy nenahraditeľná strata, ale, samozrejme, tá strata bude možno menej bolieť krajinu a budúce generácie, keď to, za čo bojovali a za čo zomreli, sa naplní. Čiže keď krajina urobí úspešné reformy, bude patriť do Európy a podarí sa jej vstúpiť do Európskej únie.“  

Situáciu má Ukrajina o to ťažšiu, že na jej východe stále beží vojna. O tom, kto ju živí, Mikloš nemá pochybnosti.

„Tá vojna by už dávno netrvala, keby na východe Ukrajiny nebojovali ruskí vojaci a ruská technika. Zo strednodobého a dlhodobejšieho hľadiska sa s tým dá niečo robiť, len keď Ukrajina bude silnejšia, ale aj Západ bude jednotnejší. Nielen v podpore Ukrajiny, ale aj v odmietnutí agresívnej Putinovej politiky. A to nielen otvorenej vojenskej agresie, ale aj hybridnej vojny a dezinformačnej vojny, ktorú putinovský režim neustále živí.“