Denník N

Potrebujeme europolitiku či „západopolitiku“?

V rozhovore Sulíka so Šimečkom prvý nepochopil, prečo Európa potrebuje nadnárodného regulátora, druhý nepresne pomenoval, kto by ním mal byť.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Žijeme stále v predstave, že život vo forme národného štátu je niečo samozrejmé, čo tu vždy prirodzene bolo. A Európska únia je nejakým novým experimentom, pre niekoho vítaným, pre niekoho ohrozením.

Lenže historicky sa majú veci práve opačne. V Európe vždy vládla myšlienka univerzálneho usporiadania. Nepochybne ako dedičstvo rímskeho impéria, ktoré zostalo ideálom až do konca 19. storočia; ale aj ako poznanie, že bez celoeurópskej moci je toto bohaté územie vystavené neovládateľným a krvavým svárom.

To nie je nový poznatok z hrôz II. svetovej vojny, je tu od sklonu antiky. Katolícky univerzalizmus v podobe pápežskej moci verzus šľachtické a potom národné kresťanstvo; pokusy o republika christiana katolíckych panovníkov a protestantské pokusy o celoeurópske usporiadanie ako protiváha pápežskej moci; napoleónsky univerzalizmus proti feudálnemu šľachtictvu a národnému monarchizmu. A popri týchto univerzalistických úsiliach aj celoeurópske koalície rovnováhy, balance of pover (ktoré tak nesmierne obdivuje Henry Kissinger), ktoré od Utrechtského mieru po I. svetovú vojnu utvárali mapu Európy (a iba mimochodom, patrili do nich v nejakej forme vždy aj Turecko a Rusko).

Lenže Európa nie je jediným príkladom. Pre tieto dôvody koncentrácie moci a obmedzenia lokálnych vojen vznikali federácie; nielen v podobe USA, ale aj tá brazílska, kanadská, mexická, juhoafrická, indická a desiatka ďalších. No vidíme aj tragédie, permanentné vojnové spory tam, kde sa takéto usporiadanie nepodarilo.

Pokus o panarabskú federáciu, ktorý po II. svetovej vojne vyzeral celkom nádejne, a jeho neúspech sú zdrojom permanentných a neprehľadných vojen. Rozpadom Juhoslávie okamžite vypukli genocídne národné vojny a nebyť atraktívnosti EÚ, tak prebiehajú doteraz…

Odhliadnuc od ideológií, ktoré sprevádzali tieto pokusy o zjednocovanie, tak praktickým cieľom bola vždy obrana pred mocným „vonkajším“ nepriateľom a dovnútra utlmenie zničujúcich sporov. Mimochodom, zdúpnel som, keď v rozhovore pre Denník N Erich Mistrík, môj spolužiak, tento múdry muž, postavil Napoleona na roveň Hitlerovi a Stalinovi. Napoleona, ktorý naprieč Európou viedol zápas proti pozemkovej šľachte, feudálnej obmedzenosti, presadzoval občianskoprávne idey, konštitucionalizmus… Iste, v podobe francúzskej cisárskej moci opretej aj o dominanciu francúzskej kultúry. Lenže univerzalizmus je v tej dobe vždy univerzalizmom nejakej parciálnej moci: pápeži sú prevažne talianski veľmoži, strojcovia katolíckych ríš Habsburgovci atď.

Je paradoxné, že národné štáty vznikli práve ako produkt Napoleonovho univerzalizmu. Vyvlastnenie pozemkovej šľachty a odpor k Napoleonovej ríšskej nadvláde posilnili tendenciu k suverenite jednotlivých štátov. A to až do tej miery, že sa vyšmykla európskej regulácii, stala sa dominantnou a národ sa stal určujúcim sociálnym subjektom.

Áno, aj po I. svetovej vojne sa pociťovala absencia nadštátneho regulátora, čo dosvedčuje neúspešný pokus o Spoločnosť národov. Po tom, čo toto krátke obdobie neregulovanej národnej suverenity zrodilo Hitlera či Musoliniho, po tejto pekelnej apokalypse zobrali potrebu nadnárodnej regulácie Európania vážne. A to s poučením nepripustiť ničiu dominanciu: silný aj malý štát musia mať rovnaké práva, a nadštátna európska moc musí mať rovnaký vzťah ku každej členskej krajine.

A nielen to. Vyvinula a uskutočnila sa myšlienka európskeho občianstva: každý obyvateľ Únie má európske občianske práva. Ten fakt, ktorý nevedela pochopiť väčšina britských voličov, že Únia rozširuje občiansku suverenitu, rozširuje moje právo na pobyt, voľný pohyb, výber miesta podnikania, študovania, pracovania, ale aj právnej ochrany, solidarity zo strany „bohatších“, áno, ten veľkorysý program eurofondov…

Nechcel som však zablúdiť sem, ale k sporu, ktorý vznikol medzi Šimečkom a Sulíkom. Sulík potrebu tohto nadnárodného regulátora, ktorá z logiky moci aj sociálno-ekonomických potrieb vyžaduje kombináciu federálnych a konfederálnych prvkov, neakceptuje. Sulík odišiel od liberálov, lebo tam vládne prevažne federalistická atmosféra, a žije medzi britskými konzervatívcami, ktorí nikdy potrebu nadnárodnej regulácie nepociťovali, boli vždy dominantní, sami udeľovali „imperiálne preferencie“ iným krajinám a v prípade ohrozenia verili v ochranu strýčka Sama. Nepoznali pocit ohrozenia z ruskej expanzie, tak ako ho pozná celá severná, stredná, čiernomorská a kaukazská Európa, ale ani pocit ohrozenia od susedov, ako ho poznajú všetky štáty kontinentálnej Európy. Národní susedia si vždy boli vzájomnou hrozbou.

No nestačí mi ani Šimečkova viera a túžba patriť do „západného civilizačného okruhu“. To je dnes už nedostatočná metafora. Odhliadnuc od toho, že takýto „okruh“ jednoducho nie je, to, čo potrebujeme, je funkčný a pevný európsky korekčný mechanizmus: ten, ktorý sa vyvinul v Kodanských kritériách, potom v Lisabonskej zmluve a napokon v Európskej charte ľudských práv. A ktorý umožnil vyvinúť aj tlak voči Mečiarovým avantúram, voči nacizujúcemu Heiderovi, Berlusconiho magnátskemu avanturizmu, Sarkozyho rómskej politike, Orbánovmu hardrevizionizmu a jeho centralisticko-nacionalistickej politike, obmedzovaniu medií a súdnictva Kaczynského národno-katolíckym fundamentalizmom…

Bez reálneho a účinného korekčného mechanizmu na úrovni Únie sa rozpúta nanovo to staré svinstvo geopolitiky, aliancií, sfér vplyvu, ten stroj vojnovej mašinérie – ktorý rovnako patrí k „západnému civilizačnému okruhu“. A v takejto neregulovanej medzištátnej konkurencii každý štát smeruje k nejakej forme totality. To, čo potrebujeme, je europolitika založená na mechanizmoch demokracie, právneho štátu a ľudských právach. Účinne celoeurópsky vymožiteľných.

Teraz najčítanejšie