Denník N

Východnejšie už cesta nevedie, konečná Slovenska je v Novej Sedlici

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Sú obklopení Poloninami, na nebi vidia všetky hviezdy, no je ich stále menej. Ako sa žije pár stovkám obyvateľov Novej Sedlice, ktorá je v najvýchodnejšom cípe Slovenska?

Je piatkový podvečer, mrazivo a pred budovou bývalej obecnej školy postávajú chlapi. Pofajčievajú, ešte jedna a potom rýchlo dnu. Prezuť sa do čiernych sviatočných topánok a nácvik sa môže začať. Netrvá dlho a veľkou miestnosťou, ktorá cez deň slúži ako stacionár pre dôchodcov, sa začne ozývať prísny hlas vedúcej súboru Ľude spud Beskyda Stane Šiškanovej.

„Pravá, pravá. Pravá, livá. Chlopi, s kým to tancujete? Na babu se treba pozerati! Nesmiete ju z ruky pustiti!“ opravuje šesť tanečných párov typickou rusnáčtinou. Tú v Novej Sedlici počujete všade. Teda, ak máte šťastie, že niekoho stretnete. Ľuďmi sa to tu veľmi nehmýri, a nie je to len treskúcou zimou, ľadom na cestách a metrovými závejmi okolo. „Keby ste vy v Bratislave mali toľko snehu, tak mesto vymažú z mapy,“ vysmievajú sa nám domáci.

Od hlavného mesta sú vzdialení vyše 530 kilometrov. Viac ako šesť hodín cesty autom. Nová Sedlica je najvýchodnejšie položená slovenská obec. Leží v severovýchodnom cípe krajiny na území Národného parku Poloniny.

Video: Toto je najvýchodnejší kút Slovenska
Autorka: Martina Koník

Ľude spud Beskyda začínali pred tromi rokmi. Najskôr len ženy pri nácviku spevu. Po roku si vypýtali k sebe chlapov, a tak sa pridal aj tanec. Stretávajú sa pravidelne, každý piatok, sobotu na dve hodiny. Šiškanová kvôli tomu prichádza z 50 kilometrov vzdialenej Sniny.  Nie je sama. Majú aj člena, ktorý ochotne absolvuje krkolomnú cestu do Novej Sedlice každý druhý týždeň až z Bratislavy. Prečo? „Preto, aby sa tu aspoň niečo dialo,“ vysvetľuje Šiškanová.  

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Väčšinou je totiž v Sedlici nuda. I keď…. aj o niekoľko desiatok metrov vyššie, ako je bývalá škola, býva rušno. Nie veselo, len to tam pravidelne podvečer ožíva. Sme v obecnej krčme. Chlapi posedávajú pri pive s niečím tvrdým a fajčia jednu od druhej. Väčšinou dovoz z Ukrajiny. „Dusia“, ale čo už, keď je to taká výhodná kúpa. Krabička stojí dve eurá, takže minimálne o euro menej ako bežné cigarety. Na ukrajinskej strane stoja 70 centov. Hranica nie je ďaleko. Stačí sa pozrieť poza dedinu, hore do kopcov. Aj to je dôvod, prečo to pašeráci do Novej Sedlice nemali nikdy ďaleko.

Policajtov je tu viac ako domácich

Dnes sa už však pašuje menej. Od vstupu do Schengenu pribudli policajné hliadky. Miestni sa aj zabávajú, že policajtov je v Sedlici pomaly viac ako domácich. „Sme stráženejší ako vy v Bratislave,“ vtipkujú. Raz ich vidíte na autách, potom na štvorkolkách a v zime aj na snežných skútroch. Koľko ich je? „Tak veľa, že je to až tajné,“ smeje sa policajt Ľubomír Grozanič. Kedy naposledy chytili nejakého pašeráka? Aj to je tajné. No v zime je tej práce menej, i keď terén je o to náročnejší.

Video: Ako znie rusnácke „Happy Birthday“
Autorka: Martina Koník

„Teraz je južná cesta aktuálna,“ hovorí Grozanič na otázku, či aj v mrazivom počasí sa pokúšajú hranicu prejsť utečenci. Už nie. Prevádzačom hrozia vysoké tresty a policajti na každom kroku v kombinácii s kamerovým systémom ich vraj odrádzajú. No v minulosti sa vraj stávalo, že priamo na ulici v Sedlici stretli nejakého utečenca. „Tí, čo sú teraz v Nemecku, išli tadeto,“ hovorí starosta Vasil Dinič.

Niektorí zúfalci sa pritom o útek pokúšali aj v zime. Prechod náročným terénom Polonín a krutú zimu, ktorá tu vie udrieť naozaj skoro, však neprežili. A tak namiesto vytúženého Západu ostali v Novej Sedlici. Ležia v neoznačenom hrobe na obecnom cintoríne. Ich rodiny možno doposiaľ netušia, kde vlastne ich príbuzní skončili.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

 

Na západ utekajú aj miestni

Tak ako sa Sedličania roky prizerali migrujúcim utečencom, tak sa museli zmieriť s tým, ako im z domu odchádzajú deti. Mária Koroľová má 80 rokov, vychovala päť detí. „Už len môj starý mi tu ostal,“ porozpráva stará pani. Všetci išli za robotou. Do Ostravy, či len kúsok do Sniny. Nesťažuje sa, pravidelne ju navštevujú. Inú možnosť nemali. Museli ísť za robotou.

Preto odcestoval aj 24-ročný Lukáš. Máme šťastie, v krčme práve oslavuje narodeniny. Z domu odišiel pred tromi rokmi. Najskôr do bratislavského Volkswagenu, kde však nebol spokojný, a tak odišiel do Nemecka. Tam si našiel prácu, ktorá mu pasuje. Pomáha pri obnove pamiatok. Život v Nemecku si nevie vynachváliť, no ostať tam žiť, to nie. „Určite tá kvalita života je neporovnateľná, ale aj tak by som tam žiť nechcel. Chcem sa vrátiť domov.“

Pri týchto slovách však nemyslí na Sedlicu. „Tu už je to zapadákov. Je to len dedina, kde som sa narodil a prežil detstvo. Čo by som tu robil? Do krčmy chodil?“ pýta sa.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Starosta Novej Sedlice Vasil Dinič. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

„Čo tu zrobíme? Nič tu nemôžeme,“ sťažuje sa aj starosta Dinič. Do obce prišiel dožiť dôchodok. A šesť rokov ju už vedie. Cítiť z neho istú rezignovanosť voči osudu. Takmer na každú otázku príde odpoveď „nedá sa“, „nemôžeme“.

Ľudia v Sedlici to pritom nikdy nemali ľahké. Po prvej aj druhej svetovej vojne ostali z dediny takmer len ruiny. Obec zasiahla morová aj iné epidémie. No dokázala sa pozviechať. Pomohla aj štátom riadená akcia U-U, ktorá mala v 50. a 60. rokoch dolinu sociálne a ekonomicky dorovnať zo zvyškom krajiny.

Koncom 50. rokov o nej hovoril televízny žurnál: “Bola to vždy chudobná krajina. Zadarmo tu býval len stavebný materiál: nepálené tehly z hliny premiešané obyčajnou slamou. Obživa z tejto neúrodnej a vyčerpanej horskej pôdy sa dobývala veľmi ťažko. Dnes sa aj tu otvára mladému pokoleniu nová cesta. Z okien vidieť na novú modernú školu. Odtiaľ bude vychádzať mladá, vzdelaná generácia… Tak prichádza do navýchodnejšieho kúta republiky nový život, o ktorom sa tu nikdy ani nesnívalo.“

O novom živote Sedlici však už nikto nesníva. Na „novú modernú školu“ sa dá pozerať stále. Je pustá. Žiakov naposledy vítala v 80. rokoch minulého storočia. Odvtedy chodia deti do 20 kilometrov vzdialeného Uliča. Namieste pôvodnej obecnej školy by bolo ľahké si predstaviť škôlku. Pri predstavách treba zaraz skončiť. Toľko malých detí, aby sa otvorila aspoň jedna trieda, v obci nenájdete.

Jeden pôrod, dvanásť pohrebov

Štatistiky hovoria jednoznačne. V rokoch 2006 až  2010 sa v Novej Sedlici každý rok narodilo len jedno dieťa. Dvanásť ľudí každoročne zomrelo. Podľa údajov z roku 2010 obývalo obec 284 ľudí. Menej ako osemnásť rokov mali len 26 z nich. Najpočetnejšou generáciou boli 19- až 62-roční. Tí mladší zutekali a tí starší sú dnes dôchodcovia a už len doma dožívajú. Tieto čísla vysvetľujú, prečo je pre obec dôležitejšie postaviť dom smútku ako multifunkčné ihrisko.

Aj preto je ťažké zamýšľať sa, ako vrátiť dedine život. Starosta stavil na starých. Zriadil im denný stacionár. Na obed sa tam najedia, cez deň zabavia, podiskutujú, počítajú a ženy sa venujú aj ručným prácam. Zohrejú sa v teplej miestnosti, no čo je dôležitejšie: nie sú sami doma. Dinič hovorí, že je to ako taká materská škôlka. Nie pre malé deti, pre dôchodcov.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Bývalú školu prerobili na denný stacionár pre dôchodcov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Denný stacionár. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako však prilákať mladých späť? Odpoveď nemá ani on. Práca tu nie je. „Brzdou“ všetkého sú podľa Diniča ochranári. Je to daň za to, že Nová Sedlica sa nachádza priamo v pásme Národného parku Poloniny. „Je tu krajšie ako v Tatrách, ale čo z toho, keď nemám ani na zaplátanie ciest? Tu nič nezmôžeme. Ani tyčku k fazuli zapichnúť do zeme,“ ponosuje sa.

Domáci sa z výhľadu na hory nenajedia. A pritom, keď raz do Novej Sedlice prídete, to prostredie a ticho vám až vyrazí dych. Všade naokolo obrovské listnáče. Zdravé mohutné stromy.

Keď je noc, môžete počítať všetky hviezdy na oblohe. Turisti na to už prišli a prichádzajú. Nie je ich veľa, ale sú. Problémom je, že neostávajú na dlho. Obec teda na nich nezarába.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Keď je jasno, dajú sa v Novej Sedlici počítať všetky hviezdy. Aj preto je tam Park tmavej oblohy. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Jedna z atrakcií, chalúpka Deduška Večerníčka. Kým sa dorieši dedičské konanie, tak sa možno rozpadne. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
V erbe má Nová Sedlica líšku, ale podľa tejto tabule nie je problém stretnúť ani medveďa. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dinič by rád videl vo svojej obci penzión. Okrem ubytovania aj nejaké wellness. Lenže ako ho postaviť, keď je problém s vodou?

A proti sú aj ochranári. „Naším záujmom je podporiť mäkký turizmus,“ vysvetľuje riaditeľ Národného parku Poloniny Mário Perinaj. Znamená to, aby do Polonín chodili skutoční milovníci prírody. Nejde im o masovú turistiku ako zažívajú Vysoké Tatry alebo Slovenský raj. Aby sem prišli tí, ktorí si chcú užiť práve to ticho a pokoj, ktoré im Poloniny ponúkajú. „Takýmto spôsobom vieme zvýšiť návštevnosť, a teda aj zvýšiť profit miestnych,“ vysvetľuje Perinaj.

Nesúhlasí s tvrdením, že ochranári sú tí, ktorí brzdia rozvoj Novej Sedlice, ale aj ďalších dedín. „Nie je to problém ochrany prírody, ale celoregionálny problém,“ myslí si.

Nečuduje sa však argumentom Diniča. Už si zvykol. V tejto časti Slovenska sa ľudia musia popasovať s nezamestnanosťou a stále klesajúcou demografickou krivkou. A hľadajú všeobecného vinníka. „A často sme to my, ochranári,“ vysvetľuje šéf poloninského parku. Koncom februára bola aktuálna nezamestnanosť v Sninskom okrese okolo 14 percent. Celoslovenský priemer je 8,39 percenta.

Smerák a horská služba

Pri takýchto štatistikách počítajú miestni každú možnú príležitosť na vytvorenie nejakého pracovného miesta. Od nového roka majú napríklad štyri nové v Horskej záchrannej službe. Na túto novú atrakciu upozorní turistu každý miestny. Stačí niekoľko minút na ulici a hneď sa to dozvie. Ako keby mali pocit, že ak sa to „cudzinec“ dozvie, bude sa cítiť bezpečnejšie. Prvá otázka, ktorá však napadne Bratislavčanovi, keď počuje o horskej službe, je: A na čo? O živého turistu v zime v horách nezakopnete a v lete ich je zatiaľ tak málo, že národný park nemá na nich ani ščítacie zariadenia.

Medzi domácimi sa hovorí o 3500 turistoch ročne. Zároveň sa s týmto číslom traduje aj príhoda o tom, ako museli k nemu pripísať do výkazov nulu, aby mali na horskú službu nárok. Šéf horských záchranárov Jozef Janiga o presnom počte turistov a nárokoch na horskú službu nehovorí. Podmienky určuje rozloha, úrazovosť, obtiažnosť terénu, časová dostupnosť a dopravná infraštruktúra.

Pripomína, že súčasní štyria záchranári v Poloninách sú minimum na to, aby dokázali zvládať prípadné žiadosti o pomoc. Aj on potvrdzuje, že z tejto oblasti „je veľmi málo štatistických údajov, ale nie z dôvodu toho, že by tam neboli úrazy, ale z dôvodu, že ich nikto nezhromažďoval.“  O tom, že by Poloniny mali mať svoju horskú službu, sa hovorilo už od 70. rokov. „Svojou polohou však boli vždy mimo hlavného záujmu zainteresovaných,“ dodal Saniga.

Pokrytie horskou záchrannou službou v horách na hranici s Poľskom a Ukrajinou sa podarilo až poslancovi Smeru Michalovi Lukšovi. V parlamente sedel v predchádzajúcom volebnom období a známy sa stal najmä tým, že za štyri roky predložil jediný jeden pozmeňujúci návrh. A ten sa týkal práve zriadenia horskej záchrannej služby aj v Poloninách. Sídlo síce nemá priamo v Novej Sedlici, ale o dedinu nižšie v Zboji. Lukša je aj tak pre domácich kráľom. Zabezpečil predsa štyri pracovné miesta.

Japonci sú zvedaví na kostolíky

Oficiálne čísla pochádzajú z veľmi nepresných údajov z Informačného centra v Novej Sedlici, ktoré vlani v lete bolo viac zatvorené ako otvorené. A problém je, že tam fyzicky musel turista prísť. No a nie každý vôbec vie, že tam nejaké informačné centrum je. A tak údaj za minulý rok hlása 643 návštevníkov. Rok predtým to bolo 1012 osôb. V rokoch 2013 a 2014 sa návštevnosť podľa týchto údajov pohybovala okolo 800 turistov.

Aj z toho mála národný park vygeneroval, že najviac prichádza do Polonín Slovákov, potom Poliakov a Čechov. Občas príde aj nejaký Američan, ktorý väčšinou pátra po predkoch, čo odišli  v minulom storočí. A potom aj Japonec. Toho zase lákajú nielen hory, ale aj unikátne drevené kostolíky – cerkvy. Jedinečná pamiatka.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Drevený kostolík v Topoli. Foto N – Tomáš Benedikovič

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Nová Sedlica o svoj prišla. Je v skanzene v Humennom. Ale oplatí sa ísť do neďalekej Topole, kde dostanete väčšinou aj výklad.

Správcom je Miro Peľo, chlapík, ktorý hovorí s takou kadenciou, že nestíhate, ale za to veľmi zaujímavo. Ani neviete ako, a hodina vášho času je preč. Ísť do Topole je ísť na istotu, že sa dostanete do kostolíka. Je to totiž jeden z mála, kde je uvedené telefónne číslo na správcu. V ostatných okolitých dedinách môžete vzácne architektonické pamiatky pozorovať len zvonku. A pri druhom vás to už asi prestane baviť. Teda ak nie ste vášnivým fanúšikom drevenej architektúry.

A okrem toho v  Topoli, inak jednej z mála grékokatolíckych obcí v oblasti, je aj zrekonštruovaný židovský cintorín. Tiež stojí za to ho vidieť. Len nesmie byť zima a metrové záveje, lebo cez neodhrabané futbalové ihrisko sa k nemu nedá dostať.

Bez straníckeho trička to nejde

Je to náhoda, že záchranárov vybavil smerák a aj ľudia v tomto kraji viac inklinujú k tejto vládnej strane? Na otázku prečo, sa odpovede nedočkáme. Politika je tu tabu. Ľudia v Novej Sedlici sa radi rozprávajú. Diskutujú o svojich problémoch aj radostiach, i keď toho druhého je pomenej. No o tom, prečo vyhráva v dedine Smer a prečo predtým HZDS, ostáva bez odpovedí.

Výnimkou nie je ani starosta. On kandidoval za Smer, v obecnom zastupiteľstve má prevahu Sieť. „Tu sa robí niekedy ešte väčšia politika ako vo vláde,“ hovorí tajomne Dinič.

Čo si pod tým predstaviť? Odpovede zo starostu idú len ťažko. Sťažuje sa, že ani na ten vybrežený potok nedostal nič. Možno nejaké dotácie na zastávku a iné drobnosti. Možno čosi vie vybaviť na vyššom územnom celku. Živého poslanca či vedenie Smeru v Sedlici nikdy ako v televízore nevideli. Tak na čo byť v strane? „Musí sa robiť politika, musíte sa k niekomu prikloniť. No ale na politiku by sme sa nemuseli baviť,“ dodáva vzápätí.

Radšej rozpráva o živote v Novej Sedlici. Aký teda je? „Už pokojný. Teraz je im už dobre,“ hovorí o miestnych. Má na mysli starých, ktorí pokojne dožívajú. No zrazu stretávame na ulici Martinu Zimovčákovú. Za ruky vedie aj svojich dvoch malých synov. Prvé deti, ktoré po dvoch dňoch v dedine stretávame. Neveríme vlastným očiam. Mladá žena do nás vleje trochu optimizmu, že s dedinou to tak zle nedopadne.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Na rozdiel od iných, ona sa sem prisťahovala zo Sniny. Učí na škole v Uliči, jej muž pracuje v lesoch. „Máme tu krásny kraj, tak prečo odtiaľto odchádzať?“ pýta sa protiotázkou na to, či nezvažovala, že sa tiež odsťahujú kamsi, kde budú mať jednoduchší život.

Priznáva, že je to tu na konci republiky ťažké, najmä ak rodina nemá auto. Chýba najmä vtedy, keď treba ísť k lekárovi. To je problémom najmä pre starších. „Máme tu však ešte obchod, tak sa dá,“ povie skromne. „Ak má človek s kým žiť a s takým, s kým si rozumie, tak je to jedno, kde to je,“ dodá ešte narýchlo. Ponáhľa sa. O chvíľku sa začína nácvik súboru Ľude spud Beskyda.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie