Denník N

Šesť expertov o týrajúcich policajtoch: Ak moc nekontrolujeme, zvrhne sa

Ilustračné foto – TASR
Ilustračné foto – TASR

Občianske združenie eduRoma vyzvalo odborníkov z oblasti psychológie, psychiatrie a práva, aby sa vyjadrili k videu, na ktorom košickí policajti týrajú deti. Hodnotia aj rozhodnutie súdu, ktorý ich zbavil obvinenia.

Košickí policajti predviedli sofistikovanú formu zla

Ivan Lukšík, psychológ

To, čo máme možnosť vidieť z útržkov videozáznamov o udalosti, ktorá sa udiala v marci 2009, možno prirovnávať k niektorým podobným situáciám, ktoré poznáme z psychológie. Napriek tomu, že sa záznam skladá len z istých vystrihnutých udalostí a že nepoznáme kontext a priebeh celej udalosti, a tiež napriek miestami nízkej kvalite zvukového záznamu.

Správanie policajtov na zázname možno označiť za šikanovanie, keďže ide o násilné ponižujúce správanie policajtov voči inej osobe, jej týranie – a to v situácii, keď sa táto osoba nemôže tejto situácii vyhnúť a nie je schopná sa jej účinne brániť.

Zrejme ešte lepšie vystihuje správanie policajtov na zázname to, čo americký psychológ Philip Zimbardo označuje „zlom“ – a to úmyselné správanie, ktorého cieľom je ublížiť, zneužiť, ponížiť, zbaviť ľudskosti alebo pomocou úradnej moci či systémových prostriedkov nabádať ostatných k týmto činom alebo im ich umožniť.

Zimbardo odvodil túto definíciu na základe pozorovaných prípadov správania ľudí v extrémnych podmienkach (väznica, vojenská operácia a pod.), v ktorých často bezúhonní a vzdelaní ľudia najmä pod vplyvom okolností týrajú a mučia dospelých ľudí.

Ak porovnáme správanie policajtov na zázname s touto definíciou zla, potom môžeme konštatovať, že v istých oblastiach policajti na zázname toto zlo „vylepšujú“.

Jednak zlo uskutočňujú napriek tomu, že nie sú pod tlakom stresu, ako boli ľudia v Zimbardom pozorovaných situáciách, t.j. ľudia vo väzení či na bojovom poli. Druhý rozdiel je v tom, že zlo konajú voči deťom, t.j. neseberovným partnerom, ktoré sa nevedia a nemôžu brániť tak, ako sa čiastočne dokážu brániť napríklad väzni vo väznici. Tretím „vylepšením“ zla, ktoré máme možnosť sledovať zo strany týchto slovenských policajtov, je to, že zlo delegujú na obete, ktoré si ho majú páchať medzi sebou.

Takéto delegovanie, samozrejme, nie je žiadnou novinkou, tiež sa deje vo väzniciach, jeho vylepšenie však spočíva v tom, že sa zastiera akýmsi výchovným či výcvikovým postupom, ktorý majú zrejme deti chápať ako niečo, čo je pre ne dobré alebo užitočné.

Nevieme, aký je psychologický profil dotyčných policajtov, nedá sa však predpokladať, že by všetci desiati v čase udalosti trpeli nejakou psychickou patológiou. Ak je to tak, potom by sme sa zrejme mali prikloniť k Zimbardovmu vysvetleniu, že problém ani tak nie je v jednotlivcoch, ale v nastavení systému, ktorý takéto správanie dovolil.

Takáto udalosť sa môže stať len vtedy, ak policajti môžu nerešpektovať práva občana – dieťaťa na dôstojné zaobchádzanie, bez ohľadu na to, či je to dieťa rómske alebo nerómske, ak ich zrejme nikto nenaučil, čo je voči deťom výchovne prípustné a čo je úplne vylúčené. Ak chýba kontrola nad tým, čo sa deje na podobných výsluchoch, a ak im systém dáva istotu, že ich aj v prípade takéhoto sofistikovaného zla podrží a ochráni.

obvinení bývalí policajti súd príchod
Policajti si na súde zakrývali tváre. Foto – archív TASR

Ak moc nekontrolujeme, zvrhne sa

Jana Plichtová, psychologička

Košických policajtov – deväť mužov a jednu ženu – zbavili obvinenia, pretože údajne neexistujú jednoznačné dôkazy o tom, že týrali rómskych chlapcov podozrivých z prepadnutia 66-ročnej dôchodkyne.

Po prečítaní tejto správy sa nemožno ubrániť dojmu, že ide o jeden z prejavov rasizmu, keď to, čo platí pre bielych, neplatí pre Rómov. Inými slovami, zločin spáchaný na rómskych chlapcoch vzbudí menej rozhorčenia a súcitu (ak vôbec) ako zločin spáchaný na bielych deťoch.

Pravdepodobnosť, že úsudok sudkyne je daňou za rozšírený a tolerovaný rasizmus, je vysoká. Zoberme len do úvahy množstvo nepravdivých a skreslených informácií šírených o Rómoch a Rómkach, intenzitu dehonestujúcich až nenávistných obvinení voči Rómom, a to aj vo verejnom a politickom diskurze! Väčšina občanov ich považuje za „prirodzené“, „normálne“ a „zaslúžené“.

Znepokojivá je aj skutočnosť, že trvalo šesť rokov, kým sa obvinení dostali pred súd, aby sa zodpovedali za svoje konanie a súd nakoniec rozhodol, že na obvinenie z týrania nemá dostatok dôkazov.

Nejde len o to, aby policajtov potrestali za zločin, ktorého sa kolektívne dopustili, ale aby bol potrestaný samotný zločin. Ak zločin nie je potrestaný, znižuje to dôveru v spravodlivosť a nezaujatosť našich inštitúcií. Policajtom sa signalizuje, že práva rómskych chlapcov môžu aj naďalej nerešpektovať. No a rodičom chlapcov a rómskej komunite dáva najavo, že navzdory demokratickým pomerom a ústave garantujúcej všetkým občanom rovnaké práva nie sú považovaní za rovnocenných.

Predstavme si, aké pocity poníženia, hnevu a rozhorčenia prežívajú teraz rodičia týraných detí, ktorí šesť rokov čakali na súd a spravodlivosti sa nedočkali.

Pozrime sa ešte raz na video, ktoré z hľadiska sudkyne nemôže slúžiť ako dostatočný dôkaz. Iste, nezachytáva priebeh celej udalosti, nemá prvotriednu kvalitu, ale tie fragmenty, ktoré obsahuje, sú postačujúce.

Prvý chlapec v zábere najprv váha, keď má splniť príkaz policajtov vylepiť facku svojmu kamarátovi, ale policajt príkaz neúprosne opakuje. Keď kamarátovi nakoniec facku vylepí, tak policajt prikazuje, aby vylepil ďalšiu a poriadnu. Potom dá príkaz na striedanie.

Aj druhý chlapec, ktorý sa dostáva do záberu, sa najprv zdráha, ale nakoniec policajta počúvne a svojho kamaráta fackuje. Je jasné, že sa to chlapcom nepáči, že to robia z donútenia, ale keby sa vzopreli, hrozila by im horšia bitka od policajtov. Tí sú v početnej prevahe, ozbrojení, majú psov a ujsť z policajnej stanice sa nedá.

Chlapci teda počúvnu aj ďalší príkaz vyzliecť sa donaha. Hanbia sa, zakrývajú si rukou aspoň intímnu časť tela. Vzápätí príde rozkaz zdvihnúť ruky nad hlavu. Chlapcom síce nevidíme do tváre, ale ľahko si domyslíme, ako túto situáciu prežívajú – cítia zmätok, šok, strach, poníženie, bezmocnosť, hanbu a… Ich útle telá pôsobia v tom veľkom prázdnom priestore bezbranne. Krehkosť ich bytia je plne obnažená a zovretie strachom silné ako nikdy predtým.

Správanie policajtov k rómskym chlapcom je bez akýchkoľvek pochybností hanebné. Po prvé preto, že týrali maloleté deti, ktoré sa nevedeli a nemohli účinne brániť.

Po druhé preto, že policajti zneužili svoju inštitucionálnu moc a kolektívne sa zúčastnili činnosti, ktorá je v rozpore so zákonom, s predpismi a s poslaním samotnej inštitúcie polície. Jednoducho si prisvojili právo potrestať chlapcov za podozrenie, že okradli 66-ročnú dôchodkyňu.

Po tretie, išlo o rafinovaný spôsob kombinácie psychického a fyzického týrania, keďže chlapcov donútili, aby sa navzájom trestali. Svojím konaním ohrozili duševné zdravie chlapcov, spôsobili im traumu, ktorá negatívne ovplyvní ich morálny vývin.

Zneužívanie moci je predmetom bádania sociálnej psychológie už desaťročia a za ten čas sa zhromaždilo dosť poznatkov o tom, že je častým javom.

Americký sociálny psychológ Milgram skúmal podmienky, za ktorých sú normálni ľudia ochotní ubližovať iným len preto, aby vyhoveli príkazu nadriadenej autority. Zistil, že až 65 percent ľudí je ochotných uchýliť sa k neprimeranému – až život ohrozujúcemu – trestu za to, že dotyčný spravil chybu v pamäťovej úlohe.

V inom experimente Philip Zimbardo simuloval väzenie, pričom úlohy dozorcov a väzňov pridelil vybraným študentom náhodne. Aj tu sa ukázalo, že úloha dozorcu zvádza k zneužívaniu moci a šikanovaniu väzňov. Hoci telesné tresty dozorcom výslovne zakázali, ich správanie kontrolovali monitorovacie kamery a do experimentu vybrali len tých, ktorí nevykazovali v osobnostných testoch žiadne patologické odchýlky, ukázalo sa, že dozorcovia väzňov týrali psychicky.

Pre dozorcov nebolo jednoduché ustrážiť hranicu medzi dovoleným a zakázaným používaním moci. S pribúdajúcimi dňami stále viac strácali odstup od svojej úlohy a s úlohou udržať vo väznici poriadok sa celkom stotožnili. Prispela k tomu aj dynamika vzťahu medzi dozorcami a väzňami, ktorí sa vzbúrili proti častým nástupom a nedostatku súkromia.

Zdržanlivejší dozorcovia sa navyše dostali pod tlak tých, ktorí zneužívali moc a vyvinuli metódy premysleného týrania s cieľom zastrašovať väzňov, oslabovať ich dôstojnosť a zdravý úsudok.

Početné variácie a opakovanie týchto výskumov v rozdielnych spoločenských podmienkach potvrdili, že riziko zneužívania moci je vysoké, pokiaľ sa moc inštitucionalizovanej autority dôsledne neobmedzí a nekontroluje. Preto musia inštitúcie (či už je to väznica, policajný okrsok…) urobiť všetky systémové opatrenia, aby riziko zneužitia moci čo najviac znížili (dobre nastaviť systém vnútornej kontroly).

Je pravdepodobné, že v tomto prípade zlyhali nielen konkrétni policajti, ale tiež kontrolné mechanizmy inštitúcie, v ktorej pracovali. Keď zlyhal aj súd a ďalšie inštitúcie štátu, je na nás občanoch, aby sme žiadali nápravu. Ak necháme bezprávie páchané na rómskych chlapcoch bez povšimnutia, podporíme tým beztrestnosť zneužívania moci – čo sa týka všetkých. Pokiaľ zlyháme v ochrane práv rómskych detí, ohrozíme tým rešpektovanie práv všetkých detí. Spravodlivosť a právo sú nedeliteľné.

Robert Fico Robert Kaliòák
V inom prípade policajného násilia premiér Robert Fico podporil policajtov, ktorí urobili raziu v osade v Moldave nad Bodvou. Foto – TASR

Video ako dôkaz: ochrana najzákladnejších práv má prednosť

Michal Zálešák, právnik Európskeho centra pre práva Rómov

Európske centrum pre práva Rómov je veľmi znepokojené rastúcim počtom dôvodných podozrení násilného správania príslušníkov policajného zboru voči Rómom v Slovenskej republike, ktoré sa objavili v posledných rokoch. Také podozrenia sú pritom omnoho znepokojujúcejšie v prípadoch, keď sa zlé zaobchádzanie týka detí.

Z videa, ktoré zobrazuje, ako sú rómske deti nútené fackať sa medzi sebou a vyzliecť sa do naha, je možné vyvodiť odôvodnený predpoklad, že konanie príslušných policajtov bolo v rozpore s článkom 3 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv (zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania).

Popri článku 2 Dohovoru (právo na život) je článok 3 ďalším ustanovením, ktoré chráni najzákladnejšie hodnoty demokratickej spoločnosti v štátoch, ktoré tvoria Radu Európy.

Zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania nesmie podliehať výnimkám za žiadnych okolností. Ak existuje dôvodné podozrenie, že niekto sa stal obeťou konania, ktoré bolo v rozpore s článkom 3, štátne orgány sú povinné vykonať účinné vyšetrovanie vo veci. Také vyšetrovanie by malo spĺňať kritériá nezávislosti, primeranosti, rýchlosti, verejnej kontroly a aktívnej účasti poškodených.

Na základe informácií z médií boli najkontroverznejšími faktormi konania pred okresným súdom neprimeraná dĺžka konania rovnako ako skutočnosť, že súd vyhlásil predmetné video za nezákonný dôkaz. Neprimeranosť dĺžky konania (aj keď odôvodnená podľa vnútroštátneho práva) môže sama osebe znamenať porušenie zásady účinného vyšetrenia veci.

Otázka zákonnosti videa a jeho použitia ako dôkazu je zložitejšia, keďže ide o kolíziu viacerých práv: práva na ochranu súkromného života osôb zachytených na videu, práva obetí zlého zaobchádzania na účinný prístup k spravodlivosti, či práva obžalovaných na spravodlivý súdny proces.

Ochrana osobnostných práv v trestnom konaní však nemôže byť vždy absolútna a vždy prevažujúca nad inými právami. V tomto prípade ide o ochranu najzákladnejších práv poškodených, a preto je ešte spornejšie, či je v súlade s právami obetí vylúčiť z konania kľúčový dôkaz.

Robert Fico Robert Kaliòák
Policajtov v Moldave prišiel podporiť aj minister vnútra Robert Kaliňák. Foto – TASR

V labyrinte tolerovaného násilia

Gabriel Bianchi, psychológ

Dostal som otázku: čo na tom videu vidím, o aký druh násilia ide, ako sa to dá vysvetliť, ako je možné, že sa takéto niečo mohlo stať, aké sú dôsledky…

Najprv som sa zľakol. To bude asi nejaká veľmi citlivá vec. Vraj rómski chlapci, ktorých vraj týrali policajti. Súd odmietol video. Vraj postrihané. Vraj nelegálne získané. Policajtov však vraj pre to prepustili zo zboru. Niektorí sú vraj zase späť. Veľa informácií, málo konkrétneho. Vtedy začnú vrieť emócie. V každom. Povedal som si, to chce uležať. Po dvoch dňoch sa uležalo. Vyplavilo. Toto.

Bežalo mi to pred očami 48 hodín ako film, ktorý stále naberal nové dimenzie. Najprv to bolo o tom hnusnom priestore na vraj policajnej stanici, olejový náter, schody a tak. Revúce mužské (nie detské) hlasy, fackajúce sa deti, vyhrážky, nahé detské telá.

Potom som si začal premietať nejakú staršiu pani, ktorú niekde okradli. Niekto ju predsa okradol, nie? Čo je násilie z jej pohľadu? Potom som si začal predstavovať tých občanov a občianky Slovenskej republiky, ktorí podľa novinárskeho článku v Korzárovi pomerne masovo odobrili „príučku“, ktorú vraj podľa videa policajti dali rómskym deťom. To už som zápasil so zvracaním.

Potom som si predstavoval abstraktných policajtov, desiatky ktorých už za 20 rokov odišli z policajného zboru, lebo sa dopustili najrôznejších podôb násilia. Potom sa mi vynorili kresťanskí duchovní, ktorých nachytali pri sexuálnom násilí na deťoch.

A potom som si predstavoval všetkých tých ľudí, ktorí ma kedy v živote nútili piť alkohol. Potom sa mi zjavil staffordshirský teriér, ktorý mi pred dvadsiatimi rokmi v bratislavskom lesnom parku hrýzol do hrdla. Potom zaútočili tie banálne násilné filmy z televízie. Odporný humor na úkor znevýhodnených v relácii Nikto nie je dokonalý vo verejnoprávnej televízii. Šikana v škole, ktorá je zrejme najzahmlievanejším a najvytesňovanejším problémom, pretože školy zväčša nevedia, čo s tým, a tŕpnu panickým strachom, aby sa to neprevalilo. A dnes už aj všetko to šikanovanie a intímne obťažovanie, ktorému sú prostredníctvom internetu nekontrolovateľne vystavené tisíce detí a mladistvých.

A obraz sa ďalej rozširoval. Psie kusy, ktoré stvára zdravotnícky systém a mnohí lekári s obyčajnými ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc lekárskeho špecialistu a ako bezbranné obete musia znášať šikanu čakania v preplnených čakárňach s neurčitým očakávaním, či vôbec prídu na rad.

Všeobecný stav nízkej vymožiteľnosti práva v štáte a extrémnych latencií v rozhodovaní súdov. To všetko sú tie najrôznorodejšie podoby násilia, ktorým sú všetci vystavení. Násilie ako dôsledok zneužívania moci. Nie zneužívania práva. Zneužívania takzvanej disciplinárnej moci – ako to múdro pomenoval Michel Foucault.

Všetko prenikajúca rutinná hra moci v celom sociálnom priestore sa vyznačuje používaním tých najsofistikovanejších techník – manipulovanie s priestorom a časom, detailné ovládanie, vytváranie hierarchií a normalizácia, ktoré sú kľúčom ku všetkým tým skrytým a poloskrytým formám násilia, ktoré som ilustroval vyššie.

Žijeme v kultúrnom a sociálnom priestore, ktorý je hustý od násilia. Máme neznesiteľne vysoký prah tolerancie násilia. Nakladáme s ním horšie ako v prvotnopospolnej spoločnosti, pretože si už neraz ani neuvedomujeme, že sme obete násilia. Sme v tom všetci namočení – v mnohovrstevnom systémovom násilí. Zmeniť to môžu len tí, ktorí sa neboja zakričať „dosť“.

 

K pocitom nedôvery, úzkosti, bezmocnosti a vzdoru

Jozef Hašto, psychiater

Ide o situáciu, v ktorej sú na jednom priestore deti s dospelými, ktorí majú pri sebe veľkých psov, jeden vlčiak hlasno zaštekal, v zábere vidno jeho vycerené zuby. Vidieť, že jeden dospelý má na sebe čiernu uniformu. Dospelý hlas dáva dieťaťu energické príkazy, niekedy spojené s hlasným krikom, že má udierať do tváre druhé dieťa, a opakovane ho vyzýva k silnejším úderom. Poznámka: silnejšie údery do tvárovej časti hlavy môžu viesť aj k porušeniu dolnej čeľusti, porušeniu krčnej chrbtice a ak úder dopadne na ucho, môže dôjsť k pretrhnutiu bubienka.

Na príkaz dospelého v prítomnosti ďalších dospelých a psov si teda deti majú navzájom spôsobovať bolesť, vystavovať sa ohrozeniu porušenia telesnej integrity; deti sú v situácii, keď je ponižovaná a zraňovaná ich ľudská dôstojnosť, keď od nich vynucujú poslušnosť k dospelej autorite, ktorá je ešte zrejme zaštítená mocenským statusom polície.

Myslím si, že z videa sa dá vyčítať zneužitie moci na psychické a fyzické týranie detí.

Otázka znie, nakoľko je správanie dospelých na videu motivované aj rasovými predsudkami a spriechodňované pocitom beztrestnosti, keď nadriadení tolerujú týranie páchateľov priestupkov alebo trestných činov. Prípadne si týranie racionalizujú ako oprávnený pokus o prevýchovu a zabezpečovanie poriadku.

Takáto skúsenosť môže u detí zanechať sklon k pocitom nedôvery, úzkosti, bezmocnosti, vzdoru alebo aj k pomstiteľským tendenciám voči dospelým a inštitúcii, ktorú týrajúci dospelí reprezentujú. U menej odolných detí môžu podobné zážitky vyústiť do psychickej alebo psychosomatickej poruchy.

 

Zlo bude prekvitať, pokiaľ slušní ľudia budú mlčať

Miron Zelina, psychológ

V marci 2009 si policajti nahrávali na video týranie rómskych detí. Video sa dostalo na verejnosť. Súd s policajtmi, ktorí sa týrania detí zúčastnili, ich teraz oslobodil… Táto skutočnosť by nemala ľudí nechať ľahostajnými, a to hneď z niekoľkých vážnych dôvodov.

Incident má dve polohy – prvá je trestoprávna a druhá humánno-psychologická.

To, že súd neuznal DVD ako dôkaz, je zarážajúce a svedčí to o našom právnom systéme, jeho nedokonalosti a chybách. Prepustenie policajtov ako „nevinných“ je výsmechom právneho systému na Slovensku. Evidentné zlo ostalo nepotrestané.

Od tohto rozhodnutia je len krôčik k posilneniu agresívneho správania iných ľudí, ktorí si povedia: „Dobrý obhajca nás z toho dostane.“ Iných to nazlostí inak – keď oni môžu, prečo nie aj ja? Spoločnosť sa učí zlu na príkladoch podobného druhu.

Boli sme svedkami hrubého násilia, agresie, ponižovania ľudskej dôstojnosti. Sú to prejavy subjektívne vnímanej „megalomanickej moci“ policajtov nad občanmi, najmä nad občanmi, ktorí sa nedokážu brániť, ktorí sú ľahkými obeťami.

Hrubé násilie svedčí aj o kognitívnom deficite agresorov, o ich absencii logiky a rozhodovacích procesov, o absencii myslenia, o chorobnej zdôvodniteľnosti, že si všetko môžu dovoliť, o ich záľube v zle, o ich citovej anestézii. Zrejme cítili a cítia svoju osobnú menejcennosť v sociálnej pozícii, a tak si tento deficit uznania „vybíjajú“ na slabších, na obetiach, dokonca na deťoch.

Pocit moci spojený s emocionálnou chudobou, charakterovou prázdnotou a zníženou inteligenciou vytvára typ človeka – agresora, ktorý je v širšom kontexte „výplodom“ konzumnej, postindustriálnej spoločnosti.

Teraz najčítanejšie