utorok

Toto nespískali za dve skúšky. Dve novinky, ktoré vám zoberú dych doslova aj obrazne

Nové predstavenia Yuriho Korca a Debris Company treba vidieť. Sú špičkové.

Wow! od Debris Company. Foto - Juraj Chlpík

Nebol by to hádam ani bratislavský súčasný tanec, keby po mesiacoch ticha neponúkol premiéry nových projektov Yuriho Korca a Debris Company v rozličných divadlách v ten istý deň. Našťastie sa oba premiérovali dvakrát.

Radikáli v podzemí

V intímnom podzemnom priestore Divadla Arteatro pod nerozlúštiteľným názvom d-BODY-m uviedol svoj najnovší kus slovenský tanečník a choreograf Yuri Korec. O stoličku sa opiera žena v červených šatách a zelených topánkach s nedefinovateľným výrazom v tvári, cez sedadlo je prevesený nahý muž. Tento nehybný obraz trvá dosť dlho, aby nám ako logo vtiskol do mozgu náladu, v ktorej sa nasledujúca necelá hodinka bude odvíjať. Presuny v priestore, vytrhávanie papierov z bloku na stene, presúvanie bloku, zrýchlený aj zadržiavaný dych, výkrik, dotyk prstov na čele – to sú hlavné akcie predstavenia, rôzne premodelované a poposúvané.

Foto - Noro Knap
Foto – Noro Knap

Tak ako opis v programe toto dielo zámerne postráda slovesá, nikam sa v ňom nedostaneme. Nič to. Choreograf Yuri Korec pôsobí v tanci už dlho, naživo aj vo filme, na Slovensku aj v zahraničí. Desať rokov je členom rakúskej umeleckej skupiny CieLaroque/Helen Weinzierl, je doktorandom na VŠMU. Vďaka kontaktu s progresívnou tanečnou scénou a dramaturgii Maje Hriešik drží svoje dielo až v učebnicovo čistej polohe, ktorá by mohla byť po čase trochu suchá. Na pomoc jej prichádza znamenité použitie hudby Matúša Kobolku a skupiny Puding pani Elvisovej. Text ženskej postavy, ktorý sa ukáže byť textom jednej z piesní tejto skupiny, je dosť dobrý fór tanečnej performancie.

Eva Priečková a Lukáš Bobalik profesionálne zvládajú detailnú prácu s pohybom a s citom ho dekomponujú. Svojim absurdným charakterom prepožičiavajú skvelý výraz, Priečkovej tvár fantasticky hrá aj s málom. Bobalík pôsobí trocha vyjavene, možno zo svojej úplnej nahoty. Tú inak v predstavení postupne vnímame tak prirodzene, že nakoniec celkom rozveselí, keď sa protagonista začne na klaňačku už úplne zbytočne navliekať do nohavíc. Len zopár svetiel, z toho dve neónky v neveľkom pozdĺžnom priestore so zaplneným hľadiskom z troch strán, ale treba uznať, že Yuri Korec z neho vytrieskal maximum. Ten priestor dýchal d-Body-m, aj keď sa v ňom nedalo dýchať.

Wau, WOW!

Aj na premiére známej Debris Company v plnej A4-ke človek v dvanásťstranovej knižočke bulletinu pátra, ako s ňou súvisí názov WOW! a jeho grafický emblém na prednej strane. Predstavenie je vytvorené na text Eugena Gindla, jeho úryvky sa miestami premietajú na horizont a takmer celý čas znejú ako šepot Braňa Mosného do hudby Jozefa Vlka. Tá má tú pre Vlka charakteristickú vlastnosť, že hoci je elektroakustická, dokáže znieť ako z počiatku vekov. Takýto (nad)časový záber WOW! aj skutočne má a je magické, že nás tam prenáša vďaka novým médiám.

Dychberúci videoart Alexa Zelinu pred nami vytvára iluzívny, takmer filmový priestor. Poletujúce svetlušky sú hviezdy aj morský planktón pokrývajúci pozadie a celú hraciu plochu, keď sa na nej začne hýbať tanečníčka, efekt je surreálny. Autorka choreografie a interpretka Stanislava Vlčeková vo futuristickej krinolíne Kataríny Holkovej je niečo medzi mimozemšťankou, groteskným pajácom, Prosperom a Alžbetou I., ale hlavne divou, aj keď sa nesie do šera po stranách javiska prezliecť – prezliekanie je v texte, aj priznanou súčasťou scény. Sekunduje jej tanečník Peter Cseri. Keď sa jeho tvár prvýkrát objaví vo svetle, vyzerá ako Mel Gibson v zelenom obleku zo 60. rokov, proste ako z iného filmu.

Foto - Juraj Chlpík
Foto – Juraj Chlpík

Sľubný zjav, škoda, že to iné, čím v štýle a v mnohých ďalších ohľadoch disponuje, sa v predstavení viac nerozvilo. Režisér Vlk pojal komponenty tvoriace predstavenie veľkoryso do totálneho divadla, celé to dokonca pripomína skôr operu a všetky zložky sú rovnocenné, tanec tentoraz nedominuje. Toto nespískali za dve skúšky, na klaňačke ďakuje desaťčlenný tím. Čo si budeme hovoriť, je to nápor – hudba, šepot, text, video, kostým, pohyb a výraz, až strojovo štylizovaný, nie je možné to všetko vnímať. Ale keď človek po hodine odchádza, niečo je iné, niečo sa na ňom zachytilo. Veta, kúsok planktónu, záblesk. Gesto zamrznutého páru, na ktorom sa chveje len prst ako list vo vetre.

Lepšie malý ako veľký

Obidve produkcie štýlovo sledujú svoje estetiky, Korec v minimálnej, Debris v pompéznej výprave, zároveň je v nich stále niečo sympaticky experimentálne. Možno fakt, že sa v Bratislave nerobí príliš veľa projektov, je dobrý v tom, že keď sa už niečo konečne robí, stojí to za to. Divák nie je tancom presýtený, tak si ojedinelé udalosti môže o to lepšie vychutnať. Je to z núdze cnosť, ale ako tieto dve premiéry v pre tanec alternatívnych priestoroch dokazujú, asi lepšie ako lamentovať za neexistujúcim dôstojným priestorom.

Nakoniec lepšie menší a vypredaný ako veľký a poloprázdny, hovorí krutá skúsenosť bratislavskej nezávislej tanečnej scény s priestorom. Yuri Korec aj Debris Company hrajú s kartami, ktoré dostali, a vyhrávajú. A aby toho nebolo málo, 9. marca o 19.00 hod. premiéruje na 2.poschodí Obchodného domu Dunaj nový projekt MIMO vychytený tanečník a nádejný choreograf Rado Piovarči.

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |

Už viac ako 126343 z vás dostáva správy e-mailom