Politika usmrcovania minulosti

© Project Syndicate

Vo vykoľajenom svete čnie nad ostatné problémy Blízky východ. Vo veľkej časti regiónu sa rozpadá poriadok, ktorý vznikol po prvej svetovej vojne. Ľud Sýrie, Iraku, Jemenu a Líbye za to platí enormnú cenu. Postihnutá však nie je len súčasnosť a budúcnosť regiónu. Obeťou dnešného násilia je aj minulosť.

Islamský štát si dáva záležať na ničení všetkého, čo pokladá za nedostatočne islamské. Najdramatickejším príkladom je skvostný Baálov chrám v sýrskej Palmýre. V čase, keď píšem tieto riadky, prebiehajú po viac ako dvoch rokoch nadvlády ISIS boje o oslobodenie mesta Mosul v severnom Iraku. Je to neskoro nato, aby sa zachránilo množstvo zničených sôch, vypálených knižníc a vyrabovaných hrobiek.

Nič nové pod slnkom

Isteže, ničenie kultúrnych pamiatok sa neobmedzuje len na Blízky východ. V roku 2001 svet so zdesením sledoval, ako Taliban vyhodil do povetria obrovské sochy Budhu v Bamjáne. O niečo neskôr radikálni islamisti zničili hrobky a rukopisy v Timbuktu. ISIS však prikročil k pustošeniu v nevídanom rozsahu.

Vziať si na mušku minulosť nie je nič nové. Alexander Veľký už pred vyše 2000 rokmi zničil veľkú časť starovekého mesta, ktoré dnes poznáme ako Persepolis. Náboženské vojny, ktoré po stáročia pustošili Európu, si vybrali daň na kostoloch, ikonách a maľbách. Stalin, Hitler a Mao sa zo všetkých síl snažili ničiť budovy a umelecké diela spojované s kultúrou a myšlienkami považovanými za nebezpečné. Červení Khméri pred polstoročím obrátili na trosky chrámy a pamätihodnosti v celej Kambodži.

Takýto postup, ktorý možno azda najlepšie opísať ako „usmrcovanie histórie“, je síce pochopiteľný, ale aj zvrátený. Vodcovia túžiaci vymodelovať spoločnosť podľa nového a odlišného súboru ideí, oddanosti a foriem správania musia najprv rozdrviť existujúce identity dospelých a zabrániť ich prenosu na deti. Ničenie symbolov a prejavov ľudských identít a nimi stelesnených ideí je podľa presvedčenia revolucionárov nutným predpokladom tvarovania novej spoločnosti, kultúry či politického zriadenia.

Pre tých, čo prídu po nás

Uchovanie a ochrana minulosti má práve preto zásadný význam pre tých, ktorí sa chcú uistiť, že dnešní nebezpeční fanatici neuspejú. Múzeá a knižnice sú nenahraditeľné nielen preto, že uchovávajú a vystavujú krásne predmety, ale aj preto, že chránia dedičstvo, hodnoty, idey a rozprávania, ktoré formujú náš charakter a pomáhajú nám prenášať toto vedomie na tých, ktorí prichádzajú po nás.

Zásadnou reakciou vlád na usmrcovanie histórie je zákaz obchodovania s ukradnutým umením a artefaktmi. Je to potrebné z mnohých dôvodov vrátane skutočnosti, že tí, ktorí ničia pamätihodnosti a zotročujú a zabíjajú nevinných mužov, ženy a deti, získavajú časť potrebných prostriedkov z predaja ulúpených cenností.

Haagsky dohovor z roku 1954 vyzýva štáty, aby sa nedopúšťali nepriateľských činov voči kultúrnym statkom a zdržali sa ich využívania na vojenské účely, ako je zriaďovanie bojových pozícií, ubytovávanie vojakov či skladovanie zbraní. Cieľ je jasný: ochrániť a zachovať minulosť.

Dohovor veľa nerieši

Význam takýchto medzinárodných dohovorov, žiaľ, nemožno preceňovať. Platí len pre vlády, ktoré sa rozhodli k nim pridať. Nedbalosť pri naplňovaní dohovoru z roku 1954 už preukázali Irak aj Sýria a za odstúpenie od neho neexistuje sankcia a na neštátne subjekty ako ISIS sa dohovor nevzťahuje. Navyše neexistuje mechanizmus, ktorý by umožňoval zásah v prípade, že signatár či ktokoľvek iný koná spôsobom, ktorému sa dohovor snaží zabrániť.

Je strohou a smutnou pravdou, že realita medzinárodného spoločenstva je oveľa skromnejšia, než časté odkazy na tento pojem naznačujú. Svet, ktorý nie je ochotný splniť svoju povinnosť chrániť osoby, ako sa najnovšie ukazuje v Sýrii, sa ťažko zomkne v mene sôch, rukopisov a obrazov.

Minulosť bude v ohrození

Včasné zastavenie tých, ktorí sa chystajú zničiť kultúrne bohatstvo, nemožno ničím nahradiť. Čo sa týka dnešných zásadných hrozieb pre minulosť, je potrebné odrádzať mladých ľudí od radikálneho smerovania, spomaliť prítok regrútov a zdrojov smerom k extrémistickým skupinám, presviedčať vlády o potrebe vyčleniť policajné a vojenské jednotky na ochranu cenných pamiatok, a kedykoľvek je to možné, zaútočiť proti teroristom skôr, ako udrú oni.

Ak je zdrojom ohrozenia kultúrnych pamiatok vláda, vhodnejším nástrojom môžu byť sankcie. Obvinenie, stíhanie, usvedčenie a uväznenie tých, čo také pustošenie vykonávajú, by mohlo mať odstrašujúci účinok na ostatných, podobne ako pri postupe potrebnom na zastavenie násilia na ľuďoch.

Než sa to dosiahne, usmrcovanie minulosti zostane hrozbou a tiež, ako vidíme, realitou. Minulosť bude v ohrození. V tom sa nijako nelíši od súčasnosti a budúcnosti.