Denník N

Prvý film o ére mečiarizmu nedopadol zle. Má však svoje limity

Únos je solídny politický triler a nový slovenský film, pri ktorom sa nemusíte cítiť trápne.

Milan Ondrík si užíva psychopata Lexu, Ján Greššo je presvedčivo defenzívny exprezident Kováč, Maroš Kramár má predsedov nahlúply a falošnícky kukuč. Všetci herci hrajú s chuťou a berú to osobne. Vidno, že aj ich hnevajú Mečiarove amnestie.

Spoločensky je film Únos dôležitá udalosť. Iná vec je, či je dobrý sám osebe, ako snímka bez spojenia s politikou. To už nie je jednoznačné, záleží aj na tom, kto sa pozerá. Dokonca sa dá povedať, že každý typ diváka má pred sebou dosť iný film.

Pusa na čelo

Novinár má pred sebou film, v ktorom sedia hlavné fakty, až na hlavnú hrdinku, novinárku, ktorá je buď úplne celá vymyslená, alebo je kombináciou Ľuby Lesnej s Petrom Tóthom, aj keď ani jedného z nich (pozor, spoiler!) neznásilnil mafián.

Pamätníci sa potešia z autenticky vykreslenej vulgárnosti vo vtedajšej spoločnosti. Pobavia ich dôchodcovské mítingy na Pasienkoch, prerábka volebného hitu Vivat Slovakia a okrídlený telefonát s vetou „keď ho kopneš do gúľ, dám ti pusu na čelo“.

Možno budú namietať, že bilbordy s predsedovým hrnčekom nemohli visieť v meste roku 1995, keď sa príbeh odohráva, ale to je umelecká licencia a nepodstatný detail.

Dvadsiatnici si budú musieť k filmu čo-to doštudovať a ani tak nezachytia polovicu narážok a odkazov. Tak ako ich nezachytí divák, ktorý mečiarizmus nezažil, nepozeral televízne Apropo a deväťdesiatkový politický folklór vníma ako z odlišného storočia.

Ešte inak uvidí film cudzinec či mimozemšťan, ktorý pristál na Slovensku a netuší vôbec nič o spoločenskom kontexte. Uvidí zmätočnú a nezrozumiteľnú gangsterku. Scenár, ktorý mechanicky odsýpa, no nedáva mu čas a priestor vcítiť sa do hrdinov, občas sa s nimi zastaviť a trochu pobudnúť.

Taký divák vidí príbeh, ktorý ako dráma zafunguje až v poslednej tretine, ktorý nemá jasné body obratu, a hoci je až pedantne premyslený v motiváciách hrdinov, niečo tomu chýba. Funguje to racionálne, ale nie emocionálne.

Ktorá z postáv má byť hlavná? Novinárka? Prečo potom nie je príbeh rozprávaný dôsledne z jej perspektívy? Prečo lepšie neukáže, o čom je jej povolanie?

Skutočnosť nebola žánrová

Taký divák nebude múdry ani z biblických a kresťanských motívov. Zmätie ho film, ktorý nevie, čím chcel vlastne byť. Či dokumentárnou rekonštrukciou, alebo noirovou kombináciou kriminálky s gangsterkou. Či staviť na asketický realizmus, alebo menej realistické, ale žánrovejšie pravidlá.

Výsledkom je niečo medzi, problém je, že noirové prvky deja (zločinci sa dohadujú na daždivom parkovisku a fajčia cigary, policajt má v kancelárii ventilátor…) neladia vždy s realitou únosu. Skutočnosť taká žánrová nebola.

Povedzme to ešte inak: návštevníci, ktorí chodia do kina skôr sviatočne, budú radi, že tu máme konečne solídny politický triler a slovenský film, pri ktorom sa nemusia cítiť trápne. Akurát divákovi zvyknutému na svetové žánrovky to nestačí.

Z filmového hľadiska mu Únos toho ponúka len málo. Zostáva mu fantazírovať, aký politický triler by z toho namiesto Marianny Čengel Solčanskej mohol vytĺcť taký Paolo Sorrentino.

Trochu lacná Bratislava

Ako krok vzad sa film javí aj v zobrazení Bratislavy 90. rokov. Obrazovo sa nechytá na úroveň, ktorú vlani nasadil Červený kapitán. Na Únose príliš vidno, že nebolo dosť peňazí, aby mohli retušovať bratislavskú scenériu, a v záberoch nenápadne prevládajú polocelky.

Paradoxne, sú tu miesta, kde tvorcovia chcú dať najavo, že až tak málo tých peňazí zase nebolo (ako keď sa na zastávke autobusu okázalo mihne dobový ikarus).

Únos je náš, slovenský a nikam inam neprenosný film. Len doma má svoju silu a potenciál vyvolávať katarziu. Aspoň tú spoločenskú, keď už nie tú umeleckú, filmovú.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie