Denník N

Je Čína agresívna diktatúra?

Foto – TASR
Foto – TASR

Čína má mnoho nedostatkov, ktoré treba kritizovať, ak sa chce Západ držať svojich hodnôt. No stojí za to skúsiť ju chápať.

Autor pôsobí v Inštitúte ázijských štúdií

Peter Morvay 5. marca v Denníku N publikoval zaujímavý komentár Po Rusku vyzbrojujeme Čínu, ktorý okrem iného otvára aj základnú otázku, ktorou sa zaoberajú odborníci na Čínu po celom svete už niekoľko dekád – čo chce Čína v budúcnosti dosiahnuť? Na základe indícií sa môžeme len dohadovať.

Jednou z možností, ako na túto otázku odpovedať, je interpretovať úmysly štátu podľa jeho technických možností. To, že čínsky vojenský rozpočet už niekoľko rokov významne rastie, je známa vec. Tento nárast je do značnej miery spôsobený dynamikou hospodárstva, ktoré niekoľko desaťročí rástlo o takmer desať percent HDP za rok.

Pravdou je, že čínsky vojenský rozpočet v porovnaní s rastom HDP v súčasnosti rastie takmer dvojnásobne. Jeho podiel na celkovom HDP však stále zaostáva za úrovňou iných štátov a podľa renomovaných medzinárodných zdrojov dosahuje približne dve percentá (už po započítaní rozdielov v spôsobe výpočtov oproti medzinárodným štandardom).

Na porovnanie je tento podiel o niečo nižší ako v prípade Veľkej Británie či Francúzska a približne polovičný ako v Rusku a Spojených štátoch. V súčasnosti je čínsky vojenský rozpočet celkovo druhý najväčší na svete, stále však dosahuje len približne tretinu toho amerického.

Kým dramatický nárast vojenského rozpočtu v absolútnych číslach pochopiteľne vzbudzuje nervozitu zahraničia, treba akceptovať, že v medziach štandardného správania v medzinárodnej politike nie je ničím výnimočným. Pre Západ a jeho spojencov je navyše potrebné zdôrazniť, že Čína je podľa vojenských schopností za USA ešte veľmi ďaleko a nie je jasné, či sa im niekedy vyrovná.

Ekonomický rast a legitímne záujmy

V ekonomike je situácia odlišná, Medzinárodný menový fond už eviduje čínske HDP merané podľa parity kúpnej sily ako najväčšie na svete. Čína nahradila USA na prvej priečke po viac než sto rokoch. Podľa iných výpočtov je Čína stále na druhom mieste, ale ak nedôjde k zásadnej zmene trendov, k výmene skôr či neskôr dôjde.

Rast ekonomiky objektívne vedie k rastu legitímnych záujmov štátu, no zároveň aj bezpečnostných rizík. Čínske hospodárstvo je podstatne viac napojené na svetový obchod ako napríklad ekonomika Spojených štátov. Pomer obchodu na HDP je v prípade Číny v porovnaní s americkým približne dvojnásobný.

Okrem závislosti od zahraničných trhov je Čína významne závislá od energetických dodávok, najmä cez Indický oceán a Juhočínske more. Je preto pochopiteľné, že má záujem podieľať sa na kontrole týchto trás, na čo potrebuje flotilu, vrátane lietadlových lodí. Tie má vo svojej výzbroji množstvo štátov sveta, vrátane Thajska, Talianska, Ruska, Indie alebo Japonska.

Kým Čína v súčasnosti stavia jednu novú lietadlovú loď – svoju druhú, India ich má vo výstavbe hneď dve. Po ich dokončení bude mať celkovo päť lietadlových lodí. Spojené štáty aj podľa tohto ukazovateľa jednoznačne dominujú s desiatimi, alebo až 19 lietadlovými loďami (v závislosti od použitej definície).

Vplyv kultúry a histórie

Názory na to, či je Čína expanzívna, sa líšia. Zahraničie vidí agresívnu inváziu do Tibetu v roku 1951, hroziaci zásah proti Taiwanu a snahu kontrolovať ďalšie ostrovy. Čína sa však na vec pozerá z pohľadu snahy o prinavrátenie území, ktoré jej historicky patrili a stratila ich v dôsledku koloniálnej expanzie imperiálnych mocností počas takzvaného storočia poníženia.

Pre Čínu ide o konzistentné napĺňanie jej teritoriálnych nárokov, ktoré pritom od vzniku komunistickej Číny nerástli. Naopak, Čína sa zriekla viacerých území, o ktoré sa sporila so susednými štátmi prakticky po celej dĺžke pozemných hraníc, pričom v drvivej väčšine kompromisov si ponechala menšiu časť nárokovaného územia.

K týmto nárokom, ich oprávneniu a spôsobu presadzovania je možné zaujať rozličné stanovisko, je však užitočné porozumieť čínskemu pohľadu.

Samozrejme, zostáva faktom, že Čína je vnímaná viacerými oponentmi ako bezpečnostná hrozba s ambíciou expandovať. Tomuto vnímaniu určite prispieva explicitná hrozba Taiwanu symbolizovaná viac než tisíckou rakiet pripravených na použitie, alebo občasné komentáre o tom, že malé štáty v juhovýchodnej Ázii by si mali triezvo uvedomiť svoje možnosti vo vzťahu k veľkej Číne.

Rusko a Čína – dve strany rovnakej mince?

Čína a Rusko síce často vystupujú verejne spoločne s explicitným cieľom znížiť prevahu Západu, ich záujmy a vzťahy však nie sú bezproblémové. Rusko sa obáva, že v budúcnosti môže stratiť svoje územia na Ďalekom východe, ktoré, mimochodom, tiež boli historicky súčasťou Číny. Stredná Ázia je ďalší región, kde sa záujmy oboch krajín líšia.

Ani vnútropoliticky a spoločensky sa Čína a Rusko nemusia zhodovať. Dobrým príkladom môže byť to, čím v týchto dňoch žijú internetový užívatelia v oboch krajinách.
V Rusku „letí“ profesionálne a umelecky spracované video „Som ruský okupant“, ktoré prezentuje Rusko ako krajinu šíriacu pokrok a kultúru, no nikto ju nechápe. V Číne zas boduje dokumentárny film o problémoch znečistenia a nutnosti ich riešenia.

Dokumentaristka v ňom na mnohých miestach dáva Číne za príklad krajiny ako USA, Veľkú Britániu, Japonsko – Rusko však nie.

Okrem toho nie je žiadnym tajomstvom, že milióny Číňanov študujú na Západe a nie v Rusku. Aj dcéra čínskeho prezidenta je študentkou Harvardu.

Hodnoty a objektivita

Vo vzťahu k Číne môžeme definovať dve extrémne pozície – samonaplňujúce proroctvo a politika ustupovania. V prípade, ak sa k nej bude Západ správať ako k nepriateľovi, ktorý chce zvrátiť svetový systém, Číne tým môže zobrať možnosť výberu.

Ako príklad môžu slúžiť ekonomické organizácie ako Medzinárodný menový fond, Svetová banka, alebo G7. Ak sa nedokážu prispôsobiť tomu, že pomer bohatstva vo svete sa od ich vzniku výrazne zmenil, štáty ako Čína si budú zakladať nové platformy. Príkladom sú aj aktivity združenia BRICS, vrátane jeho plánovanej rozvojovej banky.

Čína má objektívne mnoho problémov a ak sa chce Západ držať svojich deklarovaných hodnôt, musí k nim zaujať kritické stanovisko. Nie sú to len ľudské práva v Tibete, či neústupné pozície voči Taiwanu a v Juhočínskom mori, ale aj pracovné práva migrantov, chýbajúce sociálne zabezpečenie vrátane dôchodkov, otázky právneho štátu, kvalita potravín, liekov a množstvo ďalších, vrátane environmentálnych štandardov. Pri kritike Číny je však nutné zostať objektívny.

Posudzovanie hrozby nutne vychádza z normatívnych predpokladov, nemali by sme však kritizovať Čínu za veci, ktoré robia všetci. V takýchto prípadoch bude kritika vyzerať pokrytecky.

To, či bude Čína súčasťou riešení problémov, alebo ich pôvodcom, nezávisí len od samotnej Číny, ale aj od toho, ako k nej budú pristupovať ostatné štáty. Je pre dobro Slovenska, Európy, aj sveta, aby urobili všetko pre to, aby sa Čína stávala súčasťou riešení svetových problémov a nie ich príčinou.

Či skutočne pôjde touto cestou, nie je jasné, ale je dobré dať jej šancu. Bez toho, aby sme ustupovali zo svojich morálnych pozícií a záujmov.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie