Patti Smith na planéte smútku

Sú knihy, v ktorých sa dá žiť, existovať, prebývať. Ako v exile. Privinú si čitateľa natesno. Dá sa do nich vojsť a pobudnúť si tam. Taká je kniha Patti Smith M Train (Dokořán, 2016). Prepadnete sa do nej, do jej pomalého rytmu premýšľania, spomienok, dotýkania sa dôležitých predmetov – talizmanov, čítania a pozerania detektívnych príbehov. Cestovania v priestore a v čase.

Možné vedľajšie účinky čítania: pretože rozprávanie sprevádza veľmi často pitie kávy, dostanete na ňu neodbytnú chuť, podobne je to aj s čiernym chlebom namáčaným do olivového oleja, zvyčajným jedlom na okraji písania a úvah. Určite budete mať tiež chuť začítať sa – alebo si opätovne prečítať – tituly, ktoré spomína Patti Smith. Ponoriť sa a zadržať dych, až kým sa v nich čitateľ nestratí a nenájde. A tiež sa možno začnete rozprávať s predmetmi vo svojej izbe. A cestovať… Najrôznejším spôsobom.

Medzi oknom a kávovarom

M Train s podtitulom Spomienky je kniha o žialení. Alebo lepšie povedané kniha-žialenie. Patti Smith píše, ako je ťažké písať o ničom a žiť s nikým. Žiť po tom, čo prišla o dvoch mužov svojho života – manžela a brata. Jej písanie, chodenie do kaviarne, jedenie čierneho chleba, prechádzky i cestovanie sú formou spomínania a smútenia. Nie však nariekania či sebaľútosti. Je to záznam plný energie i únavy, beztiaže i olovenej nehybnosti. „Bez povšimnutia vkĺzavam do nepatrnej a predsa nepoľavujúcej tiesne. Žiadna depresia, skôr fascinácia melanchóliou, ktorá sa točí v mojej ruke ako malá planéta, pruhovaná tieňom, neskutočne modrá.“

Pomaly sa odvíja – ako klbko spadnuté na zem – odpoveď na otázku, ako sa zaobísť bez milovaných bytostí. (Ako radil Allen Ginsberg Patti do telefónu: „Treba nechať milovaných odísť a pokračovať vo vlastnej oslave života.“) A klbko nakoniec aj tak skončí kdesi neviditeľné, ale prítomné – pod skriňou či posteľou.

Čo zostáva? Knihy, kaviarne, mačky, cesty, hroby samovrahov a fotografie z polaroidu jedinečné aj svojou technickou nekvalitou. Fotografia písacieho stroja Hermana Hesseho, šiat Fridy Kahló, palice Virginie Wolf. A na samý koniec príbehu? Na koniec? Čosi živé… Písanie!

Sú knihy, v ktorých sa dá žiť, existovať, prebývať. Ako v kaviarni. Tou „domácou“ – Café ´Ino Patti začína svoje rozprávanie. O svojom mieste, v kúte medzi kávovarom a oknom. Kam chodí piť kávu, písať si do zápisníka či len pozerať do prázdna. Rovnako ako iní osamelí ľudia využíva tú prafunkciu kaviarne, ktorá umožňuje hosťovi samotu uprostred iných.

Alebo aspoň v kúte. Vedľa a okolo sa točí malý kaviarenský svet. Ako ventilátory na strope. „Možno, keď budem na ne dostatočne dlho hľadieť, zač­ne sa i moja myseľ točiť.“

Včerajšia ponožka v nohavici

Patti Smith o kaviarňach sníva – tvoria jej mapu sveta: La Rouquet v Paríži, Café Josephinum vo Viedni, Bluebird Coffeeshop v Amsterdame, Caffe Trieste na North Beach, Caffe Del Professore v Neapole či Café Pasternak v Berlíne. Navyše vždy túžila otvoriť si svoju vlastnú. „Každé ráno by som utrela stoly voňavým čajom, ako to robia v Čínskej štvrti. Žiadna hudba, žiadne nápojové lístky; len čierna káva, olivový olej, čerstvá mäta, tmavý chlieb.“

Zaujímavé je, že aj keď v priebehu tejto knihy spomienok spisovateľka vypije určite aspoň sto káv, až na jedinú výnimku sa tu nikdy nehovorí, ani slovom sa nezmieňuje, kvalita kávy samotnej. Jej druh či intenzita. Je to cestopis a čierna káva je len palivom.

Ale kam vlastne cestovať, keď vám život začne pripomínať spľasnutý novoročný balónik povaľujúci sa po oslavách na pustom chodníku? Keď sa ranná káva rozlieva po kabáte a na prechádzke parkom za sebou nechávate včerajšiu ponožku, ktorá sa zachytila v nohavici? V akých svetoch žiť, prežívať, kam sa uchýliť?

V spoločnosti detektívov

Ku knihám, ktoré Patti čítala či práve číta, k postavám spisovateľov, do sledovania krimi príbehov. Primkýna sa k ich protagonistom, dvojiciam detektívov ako k tradičným rozprávačom príbehov, ako k akýmsi novodobým existencialistom. Jedáva vo chvíli, keď jedia na obrazovke oni, nalieva si z hotelového minibaru, keď si oni dávajú drink.

Spomína na spoločnú cestu s manželom do Francúzskej Guayany. Bolo to miesto, kam sa túžila vybrať kvôli príbehu spojenému s Jeanom Genetom. Na mieste bývalej najtvrdšej väznice pozbierala do zápalkovej škatuľky zopár kamienkov. To sú cesty a predmety, ktoré pre Smith majú skutočnú cenu. Miesta, ktoré oživuje vo svojej fantázii, predmety, s ktorými sa rozpráva, komunikuje. Na stoličku, ktorú zdedila po otcovi, si nesadá rovnako ako za jeho života. A intenzívne si zazlieva chvíľkovú šikovnosť a trúfalosť, s akou si sadla pri návšteve domu Roberta Bolana na tú jeho. „Bola to stolička, na ktorej sedel a písal. Myslela som si snáď, že sa sama stanem lepšou spisovateľkou, keď sa na ňu posadím?“

M Train je dobrodružná kniha, i keď ide o dobrodružstvo melanchólie – hodiny strávené zdanlivou vnútornou nehybnosťou, pitím kávy a plnením stránok zápisníka kresbičkami jednobunkových zvieratiek a planktónu. Ciest na hroby spisovateľov, spriaznených duší a vlastne celoživotných partnerov v úvahách a vnútorných rozhovoroch či mlčaní – Sylvia Plath, Osamu Dazai, Rjúnosúke Akutagawa, Jean Genet.

Ktoré veci strácame a ktoré sa nás držia

Počas tejto cesty Patti stratí svoj obľúbený kabát, paperbackové vydanie knihy Haruki Murakamiho Kronika vtáčika na kľúčik a nakoniec v lietadle zabudne i svoj poznámkový blok. („Prečo strácame veci, ktoré milujeme, a veci pyšné sa nás držia?“) A čo z milovaného si naozaj pamätáme? Keď Patti Smith dočíta Murakamiho román, začne ho hneď opäť čítať odznova.

Hovorí, že od detstva sa norila do kníh tak intenzívne a hlboko, že mala pocit, akoby v nich žila. Ale vynárala sa z nich bez spomienok. „V rokoch raného dospievania v mojom rodnom meste Germantown som celé hodiny sedávala v malom hájiku za železničnou traťou a čítala si… Tam, na svojom miestečku, som prečítala veľa príbehov; ako vo vytržení som zavierala jednu prečítanú knihu za druhou a než som prišla domov, zabudla som všetko, čo v nich bolo.“ Znepokojovalo ju to, ale nechala si to pre seba. Sedemdesiatročná Patti Smith sa díva na obálky kníh, ktoré čítala, ale ich obsah je pre ňu záhadou. „Knihy, ktoré som milovala a žila v nich; knihy, ktoré si vôbec nepamätám.“