Človek je homo migrujúci, hovorí historička, ktorá skúma sťahovanie národov
Sťahovanie národov, dobýjanie území, zžívanie sa s inou kultúrou. To všetko podľa historičky Jarmily Bednaříkovej sprevádza ľudstvo od nepamäti
Už od detstva ju priťahovali kontakty a konflikty medzi rôznymi civilizáciami. Preto sa dlhodobo venuje a publikuje knihy o sťahovaní národov. Hovorí, že sa vždy snažila porozumieť kultúram, ktorými sa zaoberala, pochopiť ich myslenie a hodnoty a domnieva sa, že o to ide aj dnes. Česká historička Jarmila Bednaříková.
Vaša najnovšia kniha sa venuje Vikingom, ktorých máme mnohí z detstva zafixovaných len ako dobyvateľov a ničiteľov. Je to správna predstava?
Pokiaľ hovoríme o pojme Vikingovia, ten skutočne označuje predovšetkým bojovníkov alebo morských pirátov, ale to bola len časť vikingskej alebo lepšie povedané normanskej spoločnosti, ktorá v ôsmom až desiatom storočí prechádzala veľkými sociálnymi zmenami. Už aj predtým dochádzalo k destabilizácii štruktúr rodovo-kmeňovej spoločnosti, vytvorilo sa profesionálne bojovnícke prostredie náčelníkov a ich družín. Títo náčelníci napokon bojovali medzi sebou, až sa jeden z nich stal kráľom a ovládol niektoré veľké škandinávske územie, zjednotil napríklad Dánsko alebo Nórsko. Ale hranice ešte zďaleka neboli ustálené v dnešnej podobe. Náčelníci, ktorí si vydržiavali veľké družiny, pre ne museli nájsť slušnú obživu, a hlavne bohatstvo, ktoré ich bojovníci očakávali, a keď ich nenašli na vlastnom území, museli ísť za korisťou inam. Na víking, ako sa hovorí ozbrojeným výpravám, sa vydávali aj významní králi. Napríklad nórsky Olaf Tryggvason, známy aj ako christianizátor, bol na výbojoch štyri roky a plienil v dnešnom Nemecku, vo Francúzsku, v Británii, v Írsku a Rusku. Výboje Vikingov samozrejme destabilizovali svet okolo nich, ale v dôsledku ich zbohatnutia sa ďalej a hlbšie menili aj domáce sociálne vzťahy. V týchto dobách bolo najľahšie vyniknúť vo vojne, tým sa upevňovalo alebo vylepšovalo spoločenské postavenie.
Čo robili na obsadených územiach?
Vikingovia alebo Normani neboli len dobyvatelia, i keď pramene sú plné správ o ich plienení, ničení a vymáhaní daní za mier. Mnohí boli obchodníci, veď obchod je tiež notoricky známou a významnou stránkou ich činnosti. Veľkoobchodníci, ktorí cestovali napríklad do Byzancie alebo do Bagdadského kalifátu, museli mať vojenský sprievod, pretože prevážali luxusný tovar, a často bol obchodník a bojovník jedna a tá istá osoba. Väčšinu spoločnosti škandinávskych Germánov však tvorili roľníci, v tejto etape vývoja ozbrojení a schopní premeniť sa na bojovníkov, a existovali už i špecializovaní remeselníci, a títo ľudia, rovnako ako obchodníci, pôsobili aj na obsadených územiach. Po usadení sa na pôde a v stálych sídlach sa Normani rýchlo včleňovali do novej spoločnosti.
Prečo potom taká povesť?
Dojem drsných bojovníkov, ktorý vyvolali v dobových prameňoch, vôbec nie je ojedinelý. Napríklad v Caesarových Zápiskoch o vojne galskej sa o Germánoch jeho doby tiež dočítame, že sa nezaoberajú poľnohospodárstvom, že je pre nich lepšie získavať bohatstvo krvou a nie prácou, pretože Caesar sa stretol prevažne s bojovníkmi, ktorí prenikali do Galie, alebo ktorých musel premáhať za Rýnom. V skutočnosti boli aj vtedajší Germáni v úplnej väčšine roľníkmi a chovateľmi dobytka. Záleží teda na tom, ako tieto kmene videli ľudia, ktorí sa s nimi prvýkrát stretli počas ich výbojov. A tí ich často vnímali v desivých farbách.
Vikingovia sa ako obchodníci vydávali aj do Ruska, kde mali veľký podiel na založení Kyjevskej Rusi.
V byzantských prameňoch sa nazývali Rós, o niečo neskôr sa im v týchto prameňoch či u ruského kronikára Nestora začalo hovoriť Varjagovia. Väčšina z nich pochádzala zo Švédska a na obchodných cestách či pri výbojoch spoznali výhodnosť vodných ciest, ako je napríklad Dneper, Volga, Ladožské a Onežské jazero, i iné bohatstvo tejto krajiny, napríklad pôdu ukrajinských černozemí.
Máme už presvedčivé archeologické nálezy, ktoré popri ságach svedčia o ich prítomnosti v takzvanom Novom svete. Napríklad sa tu venovali výrobe dreveného uhlia, ktoré im slúžilo pri výrobe železa, čo tamojšie indiánske kmene ešte nepoznali. Keď sa to tak vezme, nebolo to pre nich k pobrežiu Ameriky ani veľmi ďaleko. K Labradoru, k Newfoundlandu, Massachusetts alebo kde už primárny Vinlad ležal, putovali z Grónska.
Obchodníci, objavitelia, vojaci, roľníci – tak to mali aj iní, nielen Vikingovia.
Oni nie sú zas až takou výnimkou, pretože hádam každá spoločnosť, ktorá prechádzala dobou rozkladu starých, tisícročia trvajúcich rodovo-kmeňových sociálnych štruktúr a vytvárania prvých štátov, začala byť výbojná – je jedno, či to boli trebárs Rimania, Gréci takzvaného homérskeho obdobia alebo Germáni. Na tomto stupni vývoja sa spoločnosti správajú podobne, ich vyššie vrstvy úplne menia aj svoje etické uvažovanie, ale len na čas.
Čo to znamená?
Je to etika prechodných období dejín, keď je bežné a chvályhodné získavať si bohatstvo krvou, násilím, veľmi tvrdo zaobchádzať s nepriateľmi… Ale už skoro sa aj u Vikingov začali hodnoty vracať späť do starých koľají. V Edde či v niektorých ságach sa ku kultovým vlastnostiam radí odvaha, znášanie bolesti, niekedy je vychvaľovaná aj krutosť. Ale naraz sa tam objaví, že človek má brániť zlu, alebo že bohatstvo je nestála vec, že sa nik nemá posmievať starým a chudobným ľuďom. Vikingovia napokon priniesli aj veľa dobrého v kultúre, mali originálny spôsob básnictva (verše skaldov), vytvorili množstvo ság, boli výborní stavitelia lodí a námorníci, ich výtvarné umenie dokázalo vyrozprávať celé scény, ako ich poznáme z takzvaných obrazových kameňov. Pokiaľ to šlo, boli aj mierovými kolonizátormi. Island napríklad obsadili len roľníci, ktorí chceli získať pôdu a pastviny. A tam, kam prichádzali ako dobyvatelia, napríklad v oblasti aglického Yorku alebo v Írsku, sa veľmi skoro zžívali s miestnym obyvateľstvom. Dokázali sa akulturovať.
Čiže preberali zvyky miestnych?
Áno, tam, kde bola väčšina obyvateľstva domáceho pôvodu, prispôsobovali sa domácemu životu. Vidieť to napríklad v Británii v oblasti zvanej Danelaw, čo síce znamená dánske zákony, ale väčšina právnych zvyklostí tam bola anglosaská. A pri Varjagoch to bolo tiež tak: už veľmi skoro sa slovanizovali, vo vládnucej triede dávali deťom slovanské mená, v armáde bojovali slovanskí bojovníci, Slovania sa zúčastňovali na diplomatických rokovaniach, Varjagovia prebrali s kresťanstvom z Byzancie aj cyriliku, vzdelávali sa v slovanskom jazyku. Tam, kde bolo pôvodného obyvateľstva málo, napríklad na Faerských ostrovoch alebo na Shetlandoch, prevážila škandinávska kultúra. Typické bolo taktiež kultúrne miešanie. Napríklad na ostrove Man sa nachádzajú kamenné kríže, ktoré majú škótsky tvar, runové nápisy v nórčine a dali si ich tesať Nóri, Íri a jeden Pikt. Miešajú sa na nich kresťanské i polyteistické náboženské motívy.
Hlási sa nejaký severský národ k Vikingom a má na to niektorý väčší nárok ako druhý?
K Vikingom by sa správne nik nemal hlásiť podľa etnicity, pretože slovo Viking neoznačovalo etnikum. Hovorilo sa napríklad o baltských Vikingoch alebo aj o slovanských alebo frízskych Vikingoch. Viking znamená spôsob života, spôsob obživy. Predtým, než vznikli zjednotené štáty, sa Škandinávci nazývali podľa miest, z ktorých pochádzali, napríklad muži z Hålogalandu, bojovníci z Jómburgu, alebo aj všeobecne muži zo severu. Pojmy Dánsko, Nórsko a Švédsko sa zaužívali len veľmi pomaly. Samozrejme, vikingské výpravy či obchodníci a objavitelia nových končín vychádzali hlavne z týchto území. Ale slovo Viking neoznačuje národnú príslušnosť.
Máme ho teda písať s veľkým či malým písmenom?
To sa v knihe pýtam aj ja. Nordisti píšu o vikingoch s malým v. Je to logickejšie, ale ponechala som veľké V, pretože ľudia sú na to, myslím, viac zvyknutí. V prameňoch sa pre Germánov zo Škandinávie hojne používal aj pojem Normani, pokiaľ sa nehovorilo o pirátoch. Skúsme si napríklad tipnúť etnicitu pri tomto zázname z Anglosaskej kroniky: „III scipu Nordmanna of Heredalande“, čo znamená „tri lode severanov z krajiny ozbrojených lupičov“.
Jarmila Bednaříková (1952)
je česká historička zaoberajúca sa dejinami neskorej antiky a raného stredoveku. Vyštudovala históriu, archeológiu a klasickú filológiu. Je docentkou na Ústave klasických štúdií Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne, kde prednáša staroveké dejiny. Publikovala množstvo kníh a odborných štúdií, v ktorých sa zaoberá problematikou sťahovania národov, históriou Hunov, germánskymi štátmi a sociálnymi problémami neskorej Rímskej ríše. Pred niekoľkými dňami jej vyšla kniha Stěhováni národů a sever Evropy – Vikingové na moři a na pevnině.
Vo Vyšehrade vám vyšlo už niekoľko iných kníh s témou sťahovania národov. Prečo práve táto oblasť?
Už od detstva ma priťahovali kontakty a konflikty medzi rôznymi civilizáciami. Môj prvý publikovaný príbeh, ktorý vyšiel v časopise pre detskú literatúru a umenie Zlatý máj v roku 1969, rozprával o Indiánoch, o tom, ako sa stretávali s bielou civilizáciou. Vždy ma to fascinovalo a vždy som sa snažila kultúram, ktorými som sa zaoberala, porozumieť, pochopiť ich myslenie a hodnoty, a domnievam sa, že o to ide aj dnes. Prichádzajú k nám ľudia, ktorí sú svojím náboženstvom, kultúrou, tradíciou iní. Mali by sme sa im snažiť porozumieť a nedotýkať sa nešetrne vecí, ktoré sú pre nich neobyčajne dôležité, alebo priam posvätné. Samozrejme, takisto aj oni majú povinnosť zaujímať sa o nás a pochopiť našu kultúru. Už neraz sa stalo, že sa stretli etniká s rozdielnou tradíciou a iným spôsobom života, a z toho je možné vziať si ponaučenie o dobrých a zlých riešeniach takýchto situácií. Škoda len, že sa poučeniami z histórie nikto príliš neriadi.
Kedy to vyšlo?
Majstrami integrácie boli napríklad Rimania. Impérium tvorili ľudia najrôznejšej etnicity, jazykov, historických tradícií, ktorí splynuli do jednej spoločnosti, ktorá nakoniec mala jedno občianske právo, spoločnosť, kde šance v ekonomike, správe štátu a kultúre prestala ovplyvňovať etnická príslušnosť a kde sa dokonca zrodilo aj akési imperiálne cítenie. Niekedy sa hovorí, že v treťom storočí nášho letopočtu sa chcela odtrhnúť Galia, čo však nie je celkom pravda. Takzvané Galské cisárstvo vzniklo predovšetkým na lepšiu obranu proti barbarom. Ešte v piatom storočí glorifikovali najviac práve galskí autori vojvodcu Aëtia, ktorý znovu obnovil tamojšiu limes, dokázal ešte Západorímsku ríšu úspešne ubrániť dokonca aj proti Attilovi a na čas oddialiť jej rozklad.
Môže to byť aj príklad toho, že zadržiaval tých, ktorí sa do ríše tlačili.
Ale na druhej strane Aëtius germánskym kmeňom a hádam ešte lepšie Hunom rozumel a dobre ich poznal. Zatiaľ čo východ ríše bol Hunmi plienený a vydieraný, západ ich využíval vo svojich službách, a to bolo veľmi dôležité aj preto, že hunská ríša zahŕňala množstvo ďalších, germánskych a sarmatských kmeňov, ktoré tiež na Západorímsku ríšu neútočili. Dôraz je na slovách poznal a rozumel. Preto sa s nimi dokázal tak spojiť, ako ich aj poraziť, keď to bolo treba.
Veľké sťahovanie národov zrejme nebolo jediným obdobím, keď sa ľudia hromadne sťahovali.
Človeka môžeme pokojne nazvať „homo migrans“. O praveku toho tak veľa nevieme, ale v staroveku a ranom stredoveku snáď neexistuje obdobie, keď by k žiadnemu sťahovaniu väčších skupín ľudí nedochádzalo. Tie, ktoré odniekiaľ doputovali do iných krajín, pritom vôbec nemuseli byť deštrukčným činiteľom, ktorý zahubil cudziu kultúru. Zrazu boli tvorcami vyspelých civilizácií. Sumeri sa napríklad po svojom príchode do Mezopotámie dokázali veľmi rýchlo zoznámiť so všetkým, čo tu vytvorili predchádzajúce kultúry, a doviesť to na vyššiu úroveň, k civilizácii, ktorá ovplyvnila celý ďalší vývoj v Mezopotámii a nielen tam. Egypťania migrovali pred rozširujúcou sa Saharou na východ Afriky a spolu s pôvodným obyvateľstvom Egypta vytvorili úžasnú kultúru. Starí Gréci boli tiež prisťahovalcami na svojom historickom území a ich následná penetrácia do Stredomoria a do oblasti Čierneho mora bola veľmi dôležitá pre rozvoj kultúry v týchto regiónoch.
O Grékoch však dnes nikto nepovie, že to boli barbari. Naopak, oni za barbarské považovali všetko mimo svojho.
Presne, ale aj oni mali svoje barbarské obdobia. V Grécku sa vytvorila vyspelá civilizácia doby bronzovej, stojaca na prahu vzniku štátu, vybudovaná predgréckymi obyvateľmi, ale keď prišli Achájci, tento progresívny vývoj bol prerušený. To bolo po roku 2000 pr. n. l. V sedemnástom storočí už Achájci vytvorili novú a vyspelú starovekú civilizáciu. Niečo podobné ako pri ich príchode sa opakovalo po prisťahovaní dórskych a severozápadných gréckych kmeňov v jedenástom storočí vrátane zvýšenej výbojnosti Grékov, ktorú tak pekne opisujú homérske eposy. Myslím, že toto obdobie gréckych dejín je dobrá paralela k Vikingom. Nakoniec, existovala aj úcta k barbarom. Gréci napríklad hovorili s veľkou úctou o Trákoch, v ktorých videli najstarší národ sveta. Veľmi si vážili Egypt. Rímsky historik Tacitus obdivoval zdatnosť, slobodu a cudnosť takzvaných barbarov. Ostatne, v Rímskej ríši sa nakoniec mnohí títo barbari dostali do najvyšších štátnych funkcií
Ako to vnímala rímska nobilita?
Senátorská šľachta sa proti barbarizácii ríše z času na čas stavala. Ale barbari neboli voľbou, boli nutnosťou. Chyba Rimanov bola zrejme v tom, že s integráciou barbarov nepočítali natrvalo. Hlavne chceli ich vojenské schopnosti využiť proti iným barbarom, inak však radi dávali najavo, že sú tí civilizovanejší. Máme napríklad list rímskeho vzdelanca z piateho storočia, v ktorom píše, aké utrpenie mu pôsobí počúvať verše, ktoré vytvárajú Burgundi. No záujem poznať skutočný život a myslenie barbarov bol aj v dobe vrcholiaceho sťahovania národov malý. Možno však na vytvorenie spoločnosti, ktorá by úspešne zahrnula aj barbarov, bolo len málo času.
Kedy nastal vrchol toho, čo nazývame sťahovanie národov?
Jedno z najstarších sťahovaní, o ktorom z histórie vieme, je rozsídlenie indoeurópskych kmeňov. Prelom tretieho a druhého tisícročia pr. n. l. a hlavne druhé tisícročie je dobou, keď prichádzajú Peržania do Iránu, Chetiti do Malej Ázie, Árijci do Indie, Gréci do Grécka, italické kmene do Talianska, atď. V prvom tisícročí pred naším letopočtom máme písomne zachytené vlny sťahujúcich sa nomádov zo stepí. Herodotos, historik z piateho storočia pr. n. l., napríklad opisuje vlnu, ktorá začína niekde na Altaji. Píše o istých trochu záhadných Arimaspoch, ktorí narazili na Issédonov (Wu-sun). Tí potom narážajú na Skýtov, Skýti prichádzajú do čiernomorských stepí a vyháňajú odtiaľto Kimmerijcov, ktorí boli vôbec prvými nomádmi, ktorých sťahovanie je zaznamenané v antických prameňoch. A Skýtov zasa vytlačili Sarmati. Z euroázijských stepí prišli i Huni. Vrchol dosiahlo veľké sťahovanie národov, teda to, ktoré prebehlo v období medzi antikou a stredovekom, tým, že sa vlastne zrazili dve vlny migrácií z dvoch smerov. Germáni sa, zjednodušene povedané, sťahovali zo severozápadu na juhovýchod a usídľovali sa okolo hraníc Rímskej ríše. A tento smer sa stretol s prúdom Hunov a ďalších kmeňov, ktoré Hunovia strhli so sebou. Ich kmeňový zväz rýchlo postupoval smerom na západ. Tým došlo k tomu, že v Podunajsku a v Čiernomorí bolo naraz veľmi tesno. Mnohé etniká v tejto oblasti sa ocitli mimo svojich sídiel, nemohli viesť dovtedajší spôsob života, boli ustavične vo vojnovom stave, žili z vojnovej koristi, museli z ich sídiel vypudiť iné kmene, alebo si nájsť miesto na život na území Rímskej ríše. Tvrdé a drsné to bolo práve preto.
O akom období hovoríte?
Germánske sťahovanie začína už v dobe pred naším letopočtom, ale vrcholom takzvaného veľkého sťahovania národov je obdobie od sedemdesiatych rokov štvrtého storočia do šiesteho storočia.
Kedy sa na dnešné prevažne slovanské územia dostali Slovania?
Pohyby Slovanov sú skoršie, ale na našom území je úplne jasne, myslím písomne, husté slovanské osídlenie doložené na začiatku šiesteho storočia, a to byzantským historikom Prokopiom. To je obdobie, keď sa o Slovanoch písomné pramene už hojne zmieňujú. Ale známi boli antickým autorom už oveľa skôr. Prvé správy o ich živote podáva koncom prvého storočia nášho letopočtu historik Tacitus. Ten však ešte nevedel, či Slovanov (Venétov) počítať ku Germánom alebo k Sarmatom.
Vtedy sa ešte nedá hovoriť o národoch.
Preto tak často používam pojem etnikum. Hlavne nemôžeme v starých dobách hovoriť o štátoch, založených na národnom princípe. Keď si vezmeme napríklad štáty starovekého Blízkeho východu, štátny celok tvorili ľudia, ktorým vládne jeden kráľ. A nezáleží na tom, aký majú jazyk, akej sú etnicity. Antické štáty predstavujú tí, ktorí majú ich občianstvo. A veľké sťahovanie národov je krásnym príkladom toho, ako sa tvorí nový politický celok v nepokojných časoch. Napríklad nejaký germánsky náčelník alebo kráľ sa ukázal ako schopný zaistiť obživu, pôdu, pokoj, chrániť určitú populáciu. K tomuto náčelníkovi sa pridávali ďalšie kmene alebo ich časti, ktoré nemuseli mať rovnaký jazyk a ktoré nemuseli patriť ku Germánom, ba ani k Indoeurópanom. Keď germánski Longobardi prišli v roku 568 na územie dnešného Talianska, sprevádzali ich tiež germánski Sasi, Gepidi, Durínci, Svébovia, Herulovia, Sarmati, ktorí mali iránsky jazyk, a turkickí Protobulhari. Jedna zo skupín „barbarov“, ktoré vstúpili do rímskych služieb, sa skladala z Germánov, Sarmatov a Hunov. Hlavne predtým, než vznikli veľké monoteistické náboženstvá, by sa dal každý štát, či už staroorientálny, alebo antický, najlepšie charakterizovať ako nábožensko-politicko-právna jednotka, čo malo veľký význam aj pre chápanie dobra a zla.
Čo to znamená?
Staroveký štát uznáva, že krivda na bezbrannom a slabom je previnením voči poriadku sveta a ako trest môže prísť trebárs aj to, že prestane svietiť Slnko, ale to platí len vnútri jedného štátu. Už to nemusí platiť vo vzťahu k vonkajšiemu prostrediu, k nepriateľom, ale ani k otrokom. Globálne poňatie etiky je koniec koncov niečo, na čo sa zabúdalo aj v pomerne nedávnych dejinách.
Jedna z vašich kníh sa venuje Hunom a Attilovi. Prečo má takú zlú povesť?
U niektorých zlú, u iných zasa slávnu. Medzi veľkými dobyvateľmi staroveku a stredoveku nebol až taký výnimočný. Dobyvatelia vždy narobili veľa škôd. A dokonca sa skutočne dá hovoriť aj o jeho veľkosti. Tá spočívala predovšetkým v tom, že dokázal spojiť vlastnú hunskú tradíciu, ktorá nadväzovala až na kultúrne vplyvy starovekej Číny, s porozumením aktuálnej doby sťahovania národov. Vedel, že rôzne etniká treba prepojiť, že tu nie sú len Huni, že treba rátať aj s Germánmi a so Sarmatami, nechať ich spravovať ich vlastné kmene, ale dať im aj podiel na správe a úspechoch celej ríše. Pochopil, že musí byť skromný, ale tiež, že musí vedieť získavať bohatstvo pre tých, ktorým velí, a nerozdeľovať ich podľa etnicity, ale podľa vernosti a bojovnických kvalit. O výbojoch Hunskej ríše máme svedectvá priamych účastníkov vrcholiaceho sťahovania národov, ktorí vo vtedajšom dianí videli niekedy až príznaky apokalypsy. To zase prispieva k jeho zlému obrazu. Ostatne, často sa stávalo, že noví migranti a dobyvatelia dopadali veľmi zle v očiach niekdajších migrantov a ovládateľov.
Napríklad?
Napríklad Anglosasi prichádzali ako migranti a dobyvatelia do rímskej Británie, kde tamojší domáci obyvatelia zúfalo volali k vedeniu ríše o pomoc. Uplynul určitý čas a do tej istej krajiny sa tlačili Vikingovia. Alcuin z Yorku vtedy napísal, že už 350 rokov obývajú Anglosasi túto krásnu krajinu a nikdy sa taká hrôza v Británii neobjavila. Frankovia, ktorí kedysi bez škrupúľ obsadzovali rímsku Galiu, boli šokovaní, keď sa na ich území naraz zjavili bojovníci na koňoch s lukmi a šípmi, draví a výbojní Maďari. Išiel z nich strach a začínali sa im pripisovať kruté barbarské vlastnosti, napríklad, že pijú krv svojich nepriateľov a podobne. História je premenlivé javisko.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
