Aký je nový Korben Dallas? Zrelý a vyspelý, chýba len viac svižnejších piesní
Album Stredovek je dobrou správou pre súčasnú slovenskú hudbu.
Zvykne sa hovoriť, že tretí album je vždy najdôležitejší. Pomyselná tvár kapely nadobudne konkrétne kontúry, všetko sa akoby utrasie, jednotlivé súčasti hudobného výraziva do seba zapadnú. Je to zrazu celé úplne jasné. Minulosť zosumarizovaná, ďalšie kariérne obzory predostreté.
Bratislavská trojica Korben Dallas so stálym hosťom Ľubom Petruškom (Chiki liki tu-a) si tento luxus a zároveň nutnosť definovania svojej kapely ponechala až na tohtoročný štvrtý radový zásek v diskografii. Keď si však uvedomíme, že debut Pekné cesty sa nahrával v roku 2011 naživo v petržalskom Zrkadlovom háji, teória o treťom štúdiovom dlhohrajúcom albume v podstate sedí.
Uznávam špinavé ruky podané na konci ťažkého dňa. (Tvrdý)
Stredovek je nahrávkou nesmierne pracovitej kapely, ktorá si počuteľne užívala to obrovské množstvo koncertov v predchádzajúcich mesiacoch. Citlivé muzikantské receptory celkom presne zaznamenávali, na čo fanúšikovia po celom Slovensku i Česku najlepšie reagujú; novinka je tak v mnohých ohľadoch výsledkom takto zozbieranej energie. Číra hudobnícka zrelosť a vyspelosť. Aj keď pankáči by to zrejme nazvali bohapustým kalkulom.
Vždy, keď si myslíš, že už nemám silu, vtedy pridám. (Múry)
Stredovek je albumom zaujímavých kontrastov. Počnúc úderným, nekompromisným čierno-bielym obalom od grafického dizajnéra Borisa Meluša až po najtvrdšiu kompozíciu v doterajšej kariére Korben Dallas. Rúbanica s názvom Múry, umne umiestnená medzi najtichšie baladické chuťovky Prepáč a Stromy, je veľmi príjemným návratom k hudobníckym koreňom trojice – až niekam do polovice 90. rokov k tvorbe Primus, Faith No More či dokonca Rage Against The Machine. Ozo ani za mak nešetrí činely, Lukáš famóznym spôsobom drtí basgitaru a Juraj v jednom momente zreve tak, že nejednej zasnenej poslucháčke sa od ľaku určite zúžia zreničky.
Škoda, že takýchto momentov nemá Stredovek viac. Pristali by mu. A parafrázujúc nápad s dvojicou pripravovaných koncertov na sedenie a na státie v rámci jedného večera spojeného s krstom nového albumu, čím viac skladieb na státie a skákanie, tým lepšie. Aj keď si väčšina fanúšikovskej obce zrejme praje pokojnejšie aranžmány, v ktorých viac vynikne Benetinov značkový hlas, práve kontrasty a práca s nimi prinášajú tejto kapele ten správny osviežujúci prievan.
Unavenou krajinou plnou unavených ľudí… (1995)
Novinka v textoch čiastočne reflektuje temnú súčasnosť, porovnáva ju s ešte chmúrnejšou minulosťou spred viac než dvadsiatich rokov, keď po mestách chodili chlapci s rovnakými účesmi a z telky nahnevano kričal veľký ujo v obleku, že samým je nám lepšie. Temnota a úzkosť. Ale je dobré, že sa o tom spieva a že sa o tom točia filmy. Umenie tu pozitívne pôsobí ako soundtrack či dokonca samotný spúšťač ozdravujúceho procesu v celej spoločnosti.
Prosím ťa, už sa nehnevaj, ešte spravím aj horšie, aj horšie… (Prepáč)
Veční chlapci v strednom veku – aj to je ďalšia z textových rovín nového albumu. Stredovek tu len potvrdzuje to, čo ide Korbenom najlepšie. Texty plné každodenných pochybností, drobných či väčších zlyhaní, nenápadných detailov a zdanlivých maličkostí, z ktorých sa skladajú všetky vzťahy a v konečnom dôsledku život sám. Opísané múdro, vkusne a v decentných nuansách. Na porovnanie si stačí pripomenúť, že Elán po tridsiatke spievali Ešte ktorej zavoláme.
Stredovek je dobrou správou pre súčasnú slovenskú hudbu. A rastúca popularita Korben Dallas rovnako radostnou zvesťou pre celú krajinu. Keď si takáto sofistikovaná urbánna gitarová hudba získava ľudí po celom Slovensku, môže to značiť únavu rurálneho gýča od tvorcov z Alekšiniec, z nitrianskeho sídliska Chrenová či jediných známych víťazov Košického zlatého pokladu. Rovnako to však môže byť aj prekvapujúco sa zlepšujúcim hudobným vkusom obyvateľstva. Buďme optimisti, naozaj to môže byť tá druhá možnosť.
Zobrať sa a odísť mi robí vážne potiaže. (Hlavne)
Keď si pustíte skladbu Ona, úplne poslednú na Stredoveku, presne pochopíte, o čom sú súčasní Korben Dallas. Stále sa im s prehľadom darí držať tú povestnú pochodeň inteligentnejšej, “nezväzáckej” slovenskej hudby, ktorú v 80. rokoch zapálil Dežo Ursiny. V roku 2000 prišlo veľmi dôležité, jemné dúchnutie do takmer vychladnutej pahreby v podobe albumu Bezvetrie od Andreja Šebana. Nuž a súčasnosť, to sú predovšetkým Korben Dallas. A darí sa im možno aj to, v čom boli ich predchodcovia nedocenení. Plné kluby, sály, ba čo viac, nestratia sa ani na štadiónoch ako predskokani tuzemských legiend Lucie.
Vzdať sa je ťažšie ako bojovať s ihlicou na pletenie proti meču v rukách samuraja. (Vzdať sa)
Tam, kde po (objektívne vzaté) úspešných spoluprácach s Anetou Langerovou či Symfonickým orchestrom Slovenského rozhlasu vyvstávali u dlhoročných fanúšikov isté pochybnosti o ďalšom smerovaní kapely a obavy z možného rozrieďovania tvorivého potenciálu, prichádza úplne jasný a jednoznačný odkaz v podobe albumu Stredovek. Aj so sympatickým hosťovaním Jurajovej manželky Lucie v songu Ako para či silným textárskym prispením od skvelej Jany Shemesh v skladbe Vzdať sa.
Aj keď si vždy každá jedna kapela na svete myslí, že jej najnovší album je ten najlepší, pri opakovanom počúvaní ich novinky nezostáva nič iné, iba súhlasiť s Korben Dallas – Stredovek je naozaj subjektívne najlepším a zároveň celkom objektívne najdôležitejším albumom v ich doterajšej kariére. Ďalšie veľké veci sa už budú diať vo vypredaných kluboch a na letných festivaloch. Fanúšikovia sa veru majú na čo tešiť.
Basgitaristom skupiny Korben Dallas je Lukáš Fila,
riaditeľ vydavateľstva N Press, ktoré vydáva Denník N.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].