Denník N

Z popieračov evolúcie a vedy sú spojenci putinovského Ruska

Od počiatku musia byť celej Trumpovej partii Putinov konzervativizmus, národný tradicionalizmus, oligarchizmus a opora v spiatočníckej cirkvi vzorom. To nie je Trumpova osobná sympatia – to je duch, ktorý vládne v jeho tábore.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Politické dianie občas u mňa vyvolá aj úsmev a počudovanie. Teraz ten optimizmus tých, ktorí by chceli vidieť aspoň malý náznak normality v Trumpovom prezidentovaní. Akási nádej, že garnitúra okolo neho je predsa len rozumná, vypočítateľná, v súlade s americkými mainstreamovými tradíciami.

Som síce optimista, a to večný, ale toto prifarbovanie naružovo nezodpovedá realite. Pár slov k tomu, čo sa vlastne v USA udialo aj mimo Trumpa. Celkom nebadane, až plazivo sa rozpadli dva mýty: ten prvý, že povaha americkej spoločnosti a osud jednotlivca sú dané len jeho vlastným výkonom, schopnosťami, že skok na najvyššiu priečku sociálnej hierarchie je otvorený pre každého; a mýtus druhý, že Amerika je vzorom, modelom, superlatívom, po ktorom túžia všetci ostatní a snažia sa ho dobehnúť a napodobniť.

Do amerického vedomia masovo vstúpila pochybnosť, chrobák, ktorý navŕtal presvedčenie o čiste individuálnej zodpovednosti za osobnú situáciu či rodiny: nie, nie chyby a zlyhania jednotlivcov, ale niečo väčšie, rozsiahlejšie, systémové, je príčinou neduhov – to je nové presvedčenie!

Je to dôsledok prepálenej neoliberálnej ortodoxie, ale predovšetkým krízy, ktorá celkom transparentne odkryla, že jednotlivci to vlastne nemajú v rukách: a na americké pomery paradoxne posilnila presvedčenie, že konať má vláda. Či už v podobe sociálneho etatizmu na spôsob Bernieho Sandersa, alebo vierou v silu nového vodcu à la Trump, na tom nezáleží.

Verte mi, že tak u nás doma, ako aj v USA veľká časť voličov nerozlišuje, čo je vpravo a čo vľavo, a vkladá nádeje do niekoho, kto je schopný to, čo jednotlivca prekračuje, riešiť: a vyberá si, samozrejme, podľa svojho vkusu a skúsenosti.

Sanders sa dovolával európskeho sociálneho modelu, čo podrývalo americkú hrdosť, Clintonová patrila k starému ošúchanému establišmentu a Trump sľuboval návrat americkej veľkosti z jej vlastných zdrojov. To k nemu presunulo aj keď nie väčšinu, ale masu potrebnú na víťazstvo. Lenže tým sa zmena paradigmy a rozvrat nekončia!

Treba vidieť, že s Trumpom vyhrali ultrakonzervatívci. Práve tí, ktorí v rámci neoliberálnej modernizácie viac ako štvrťstoročie prehrávali. V americkom politickom spektre neoliberalizmus od Reagana predstavoval variant pravicovej modernity, ktorý účinne potláčal fundamentalistické, náboženské a kultúrne spiatočníctvo – inak svojím obsahom v Európe nepredstaviteľné.

Od popierania evolučnej teórie či vedy vôbec a predstáv popierajúcich klimatické zmeny a na tom parazitujúceho miliardového biznisu takých bratov Kochovcov, zakladateľov Tea Party; cez obnovenie mediálnej manipulácie takým Robertom Mercerom, na ktorého postupy by bol aj Goebbels hrdý (inak výdatne pomáhajúcim aj Nigelovi Farageovi pri referende o brexite – strojcom frontálneho útoku na mainstreamové médiá, útoku, ktorý ich nálepkuje ako podvodnícke a ľavicovo predpojaté z úst samotného prezidenta); až po Steva Bannona, Trumpovho hlavného stratéga, ktorý politiku pokladá presne v bismarckovskom duchu za vojnu…

Vôbec sa nedivme Trumpovmu obdivu k Putinovi. Od počiatku musí byť celej tejto partii Putinov konzervativizmus, národný tradicionalizmus, oligarchizmus a opora v spiatočníckej cirkvi vzorom. To nie je Trumpova osobná sympatia – to je duch, ktorý vládne v Trumpovom tábore, a len strach z možného obvinenia za zradu, ku ktorému by sa pridali aj republikánski modernisti v kongrese, donútil túto partičku k ústupkom.

Lenže k dočasným, čoho svedectvom je priamy Trumpov útok na Obamu – vraj strojcu protitrumpovských demonštrácií a spravodajských aktivít, ktoré odkrývajú „ruské kontakty“ v Trumpovom tíme. Je logické, že si tento konzervativizmus bude hľadať spojencov aj vo svete. A to nič dobré neveští.

No napriek tomu vyvoláva u mňa úsmev ďalší paradox americkej histórie, ktorý toto víťazstvo ultrakonzervatívcov prinieslo. Ľavica bola počas celého povojnového obdobia v USA dehonestovaná a diskriminovaná: najprv priamou kriminalizáciou známym mccarthizmom, potom spoločenskou marginalizáciou a napokon obludnosťami sovietskeho systému samotného – pokladala sa proste za geopolitického spojenca Sovietskeho zväzu.

Pád železnej opony a potom Sovietskeho zväzu samotného túto geopolitickú väzbu, toto „ohrozenie národnej bezpečnosti“ zvonka roztrhol a odstránil. Ľavica sa môže rozvíjať z vlastných, domácich zdrojov a na vývoji Demokratickej strany je to aj posledné desaťročie zreteľne vidieť. Prihodil sa však opak: dnes je konzervatívna pravica USA geopolitickým aj ideologickým spojencom reakčného putinovského Ruska.

Jasné, že nepríde k nijakému „objatiu“ – je ilúziou, že osobné sympatie niečo zmenia (lebo rozpory napokon nie sú ani výsledkom osobných nesympatií), geopolitické záujmy nepopustia, ale garantujem, že bude dochádzať k parciálnym dohodám presne tam, kde to ultrakonzervatívnym víziám a záujmom bude vyhovovať.

A presne v tej miere využili stratégovia Trumpovej volebnej kampane ruský vplyv na voľby – a je logické, že to Trump nikdy nemôže priznať: obral by sa o legitimitu. No na pozadí spravodajsky jasne odkrytého ruského útoku na Demokratickú stranu (s následným zverejnením hackersky získaných informácií proti Clintonovej) všetky styky členov jeho volebného tímu s ruskými predstaviteľmi získavajú iný rozmer ako rutinné stretnutia s cieľom čírej výmeny názorov…

A tak má dnes aj americké progresívne spektrum – od sandersovských demokratických socialistov cez obamovských progresivistov a clintonovských liberálov dokonca až po neoliberálnych modernistov – šancu sa ideovo aj voličsky rozvinúť v zápase proti americkej aj ruskej ultrapravici dokopy. Som fakt zvedavý, čo to prinesie v budúcich amerických voľbách.

Teraz najčítanejšie