Boxer Tomi Kid zaujal aj na Facebooku: Mám bielych synov aj čiernych a smejeme sa na tom

Napísali ste status o tom, ako ste odpočuli rozhovor neznámych ľudí, ktorí hovorili o vás a o chlapcoch, ktorých trénujete. O čom hovorili?

Mal som čas pred jedným stretnutím, tak som si sadol na kávu. Parkoval som neďaleko a na aute som mal nápis „Tomi KID team“. Vtom prišli do kaviarne dvaja páni, ktorí sa rozprávali, a ja som začul svoje meno. Sadli si k vedľajšiemu stolu a celý čas hovorili o mojich zverencoch. Hovorili, že darmo to ja s nimi myslím dobre – keď je niekto vagabund, tak z neho nemôže byť dobrý človek. Že ich nezmením a iba z nich tréningom urobím zbrane. Všetko brali negatívne. Neprekážalo mi, že sa o nich rozprávali ako Cigánoch, lebo však ja viem, že niektorí chlapci sú Cigáni. Trénujem aj chlapcov z takzvaných slušných rodín, ale aj tí druhí sú slušní chlapci.

Im neprekáža, že o nich hovoríte ako o Cigánoch?

Nie, oni sú Cigáni. U nás sa nehovorí „Rómovia“, ale „Cigáni“. Nemáme s tým problém, srandujeme o tom. Hovorím im: toto sú moji bieli synovia, toto sú čierni synovia, smejeme sa z toho. Ja rozdeľujem ľudí na dobrých a zlých. Neriešim, či je niekto biely, žltý, čierny.

Ako tí muži zareagovali na to, že ste ich oslovili?

Pozdravil som ich a spýtal sa, či si môžem prisadnúť, lebo som počul ich rozhovor, a že sa ma nemusia báť, nechcem ich zbiť.

Báli sa vás?

Boli takí červení, asi sa zahanbili. Ja som sa však snažil byť milý. Spýtal som sa ich, či niektorého z mojich chlapcov poznajú. Že keď o nich hovoria, tak asi sledujú, ako trénujeme, ako sa učíme, ako pracujeme, aké máme ciele. Poznáte Viliho, Kika, Bandyho, Filipa? Zostali zaskočení, vraj o nich len počuli. A že obdivujú moju snahu, ale mrzí ich, že to nebude mať žiadny efekt, lebo tých chlapcov aj tak nezmením. Viete, nie všetci moji chlapci majú dobré rodinné zázemie.

Čiže časť z nich iba trénujete, ale niektorým sa pokúšate pomôcť aj inak?

Mám chlapcov, ktorí majú problémy. Jeden je z detského domova. Potom je tu Viliam Tankó, jeho príbeh pozná veľa ľudí, je to chlapec od smetiska, ako sa hovorí. Akurát zmaturoval z marketingu a manažmentu. Je to úspešný boxer, reprezentant Slovenska, bol tretí na európskych hrách, dvadsiaty druhý na svete. Moji chlapci spolu žijú a pracujú na tom, aby si splnili sny.

Znamená to, že spolu aj bývajú?

Áno, funguje to tak, že im zabezpečujem stravu a ubytovanie, navyše majú dvojfázové tréningy. Teraz mám osem takýchto chlapcov. Bývajú spolu na ubytovni.

Nedávno ste boli v médiách v súvislosti s tým, že jeden z vašich chlapcov bol v reedukačnom centre Čistý deň.

Už tam nie je. Už je u mňa. Ten chlapec sa vtedy pripravoval na majstrovstvá Slovenska, na ktorých skončil ako vicemajster. Je to fantastický chlapec.

Rozprávali ste sa s ním o tom, čo sa stalo v Čistom dni?

My riešime šport, nie Čistý deň.

S niektorými chlapcami však rozoberáte aj osobné veci.

To áno. Napríklad práve aj jeho rodinné veci. Ten chlapec nikdy nevidel svojho otca. Na Vianoce som bol u nich v Púchove, kde som bol pozrieť jeho rodinu – mamu, deda a jeho mladších súrodencov, ktorí bývajú spolu v jednej garsónke. Vzal som im nejaké darčeky na Vianoce a šli sme na obed. Chcel som sa zoznámiť s jeho rodinou. Viem, akú mal minulosť, viem, aké mal problémy. Ale to už je za nami. Sústreďujeme sa na budúcnosť.

Čiže ste sa nerozprávali o tom, že v Čistom dni údajne boli zneužívané dievčatá a ponižovaní chovanci?

Bol to boj, do ktorého som sa nechcel tlačiť. Kiko mi povedal len toľko, že nie je všetko tak, ako sa hovorí. Povedali sme si, že sa k tej veci nebudeme vracať a že to nie je naša vojna. My máme vojnu v ringu, v škole a na brigádach. Nemá to chlapec jednoduché, lebo nemá rodinné zázemie a má osemnásť, takže si na seba musí začať zarábať. Teraz začal chodiť do školy, lebo predtým nechodil.

Stretávate sa s podobnými predsudkami voči vašim chlapcom často?

Zo začiatku som bojoval najmä s tým, že nás boxerov brali ako vymleté hlavy, sprostých ľudí, lebo dostávame údery do hlavy. Vraj je to agresívny šport – a nikto nerieši, že ide o bežný kontaktný šport ako mnoho iných.

Ale nie je to krasokorčuľovanie.

Ale aj tam môžete prísť do kontaktu s ľadom alebo s mantinelom. Veľakrát sa mi stalo, že za mnou niekto prišiel a povedal mi: „Veď ty si celkom inteligentný človek.“ Nehovorím, že ma to vtedy úplne urazilo, ale minimálne ma to zaskočilo. Boxer musí byť inteligentný a musí rozmýšľať. Box je podľa niekoľkých kritérií najťažším športom zo všetkých. Zverencom robíme psychickú aj fyzickú prípravu. Veľa sa rozprávame, veľa meditujeme, riešime psychiku a snažíme sa zbaviť problémov, ktoré máme v hlave.

Ako sa dá vyčistiť hlava? To by asi zaujímalo aj veľa ľudí, ktorí nerobia box.

Niektorí športovci hovoria, že trénujú rovnako často a nemajú rovnaké výsledky. Ale keď prídeš do telocvične, tak nestačí byť hodinu boxerom. Chlapcom hovorím, že celý svoj život musia žiť ako športovci. Každým krokom po schodoch smerom do telocvične majú niečo vyhodiť z hlavy a dnu vojsť s čistou hlavou. Keď prvé tri minúty beháme dokola, tak sa veľakrát poďakujem svojim nohám, rukám, telu, očiam, že mi fungujú a slúžia toľké roky. Však už mám skoro štyridsať rokov. Chodievame aj do parku, dýchať a prechádzať sa.

Prekvapilo vás, že váš status mal taký veľký úspech. Nemyslíte si, že ľudia si dnes takéto prejavy viac vážia? Najmä keď vidia posilňovanie extrémistov a fašistov ako Kotleba v parlamente, ale aj v bežnom živote?

Neviem, nepociťujeme to. Raz sme spolu boli v Tatralandii, a keď sme sa boli najesť, tak som s manželkou a synom Christiánom sedel pri jednom stole a moji boxeri sedeli spolu pri druhom. Jeden pán napísal na Facebook, že bol v Tatralandii, kde stretol športovcov Tomiho „KID“-a, ktorí boli Cigánkovia, vyholení, jednoducho takí „zmrdkovia“. Ale že keď videl, ako slušne sa správali, najedli sa, poďakovali, zaniesli si po sebe, tak povedal, že sa za ten prvý dojem hanbí a že takto by sa mali správať športovci. Pre toto sa oplatí pracovať, toto je moja výplata.

Vraveli ste, že sa staráte o osem chlapcov. Ako si ich vyberáte?

Neviem, asi som nejaký magnet na ťažké životné príbehy. Prídu za mnou a vedia, že im pomôžem. Rád pomôžem, ale hovorím im, že nie ja, ale oni to môžu zmeniť. Tým, ako sa budú správať, tým, ako budú žiť, ako sa budú správať k druhým a vážiť si ich, to je všetko na nich.

Na Slovensku sa všetci sťažujú, že športom sa nedá uživiť. Vy nielenže zháňate pomoc pre seba, ale aj pre niektorých mladých boxerov.

Mám dobrých partnerov a ľudí, ktorí mi pomáhajú. Pracujem na rôznych projektoch a vždy hľadám možnosti, ako môj klub finančne zabezpečiť. Berie to veľmi veľa času. Teraz idem do jedného veľkého projektu Vyboxuj si svoj sen, čo je vlastne taká tour okolo Slovenska. Máme v pláne navštíviť 450 škôl a potom chceme ísť aj do zahraničia. Chceme si vybudovať boxerskú akadémiu s bývaním aj so všetkým, kde by sa mohli rozvíjať aj iné športy ako box. Každý by vďaka nej mohol získať šancu mať sa dobre. Máme jednu takmer storočnú budovu v Matúškove, neďaleko Galanty, ktorú ideme prerábať.

Neboja sa vás deti v školách?

Keď chodíme do škôl, tak si vezmem svoje majstrovské opasky a spýtam sa detí, kto by chcel byť majster sveta a majster Európy. Ak niekto zdvihne ruku, zavolám si ho do ringu, dám mu opasok a poviem mu, že ja som na to musel veľa trénovať a jemu stačilo zdvihnúť ruku. Ale keby ju nezdvihol, tak by tu ani len nestál.

Máte aj chlapcov, ktorých ste si vzali k sebe, ale so športom skončili?

Nemusí byť z každého z mojich zverencov majster sveta alebo olympijský víťaz. Nech je hlavne dobrý človek, to je pre mňa výhra.

Kto je pre vás dobrý človek?

Ten, kto má pokoru, váži si toho druhého, ide si za svojím. Nemusí to byť žiadny inžinier, môže to byť aj murár, ako môj otecko.

Americkí boxeri si zarábajú aj tým, že chodia po svete a ponúkajú bohatým ľuďom príležitosti si s nimi zaboxovať. Funguje niečo také aj na Slovensku?

Nie, ale dobrý nápad. Robili sme víkendové 24-hodinové boxerské maratóny, počas ktorých si mohol ktokoľvek natiahnuť boxerské rukavice a zistiť, aký je to pocit stáť v ringu oproti boxerovi. Pobehali sme celé Slovensko a mali sme tam všetky vekové kategórie. V Banskej Bystrici proti mne boxovala 63-ročná babka.

Čo sa dialo? 

Prišla do ringu a povedala: „Teraz ti dám, synku, do čela.“ Bola zlatá. Keď sme boli na onkológii, tak tie deti na chvíľu zabudli, že sú choré. Boxovali aj vtedy, keď boli ešte napojené na všelijaké prístroje. Naposledy som im povedal, že keď o rok prídem, tak sa oholím aj ja, aby videli, že som taký istý ako aj oni. Každý rok sa pre nich snažíme vymyslieť niečo nové.