Denník N

Ako vyzerá šťastie Husákovho dieťaťa z roku ’78

Na zjazde KSS v marci 1986 nesmel chýbať Gustáv Husák, ale ani pionieri. Foto – TASR
Na zjazde KSS v marci 1986 nesmel chýbať Gustáv Husák, ale ani pionieri. Foto – TASR

Som šťastný človek – moji rodičia neboli bohatí a ani ja nie som. Nedospieval som v presvedčení, že mám ústavné právo vlastniť najnovší iPhone.

Som takzvané Husákovo dieťa. Moji rodičia, ako väčšina ostatných, mali prácu. A každý mesiac výplatu zodpovedajúcu ich robotníckym profesiám, z ktorej mňa a brata uživili. Nechodili sme v lete na dovolenky, nemali chatu v horách, auto, no neživorili sme. Nič podstatné mi v detstve nechýbalo, ani láska. Mal som šťastie. (No nie, zločinnosť vtedajšieho režimu to neospravedlňuje.)

Krátko po pôrode som schudol dve kilá. Keby som nešiel pod skalpel, asi by som tu už nebol. Ani počas zvyšku detstva som zdravia veľa nepobral. Ani narodiť som sa nemusel. No stalo sa, hoci som pre to vôbec nič nespravil. Keď si predstavím, čo všetko zaujímavé ešte môžem zažiť, cítim radosť.

Som šťastný človek – škúlim. Pravé oko mi uteká do strany a nezastavili ho ani dve operácie a rôzne cvičenia. Mám ďaleko od ideálu krásy. A to je super. Pre ľudí je oveľa jednoduchšie brať ma takého, aký som vo vnútri, nie podľa zovňajšku. Zväčšujúca sa plešina a prehlbujúce sa vrásky, verím, že ešte pomôžu úprimnosti vzťahov. Občas sa pozriem do zrkadla a pomyslím si: človeče, ty máš fakt šťastie! Keď ku ksichtu prirátam svoju omylnosť a nedovzdelanosť, je pre mňa hrozne jednoduché nebrať sa príliš vážne.

Som šťastný človek, lebo rodičia mi nenaprojektovali budúcnosť, nevyberali najlepšiu školu vyhovujúcu môjmu naturelu a talentu. Lenže, vďakabohu, mi ani neponúkli ten zhubný komfort poflakovať sa mesiace ničnerobením, kým „sa nájdem“. Preto trvalo trochu dlhšie, kým som zistil, čo chcem v živote robiť. Nevymenil by som však to samoštúdium života za nič. Lebo najväčšiu radosť človek zažíva z tých drobných úspechov, ku ktorým sa dopracoval vlastnými silami.

Som šťastný človek – moji rodičia neboli bohatí a ani ja nie som. Nedospieval som v presvedčení, že mám ústavné právo vlastniť najnovší iPhone a manuálna práca je pod moju úroveň. Ešte donedávna som jazdil na šestnásťročnej Micre a ten tehlový dvojizbák na kraji mesta budem možno ešte štvrťstoročie splácať. Svojské, ale istoty: že sa budem mať len tak dobre, ako si zaslúžim. Lepšie od toho neexistuje. Iba horšie. Napríklad žiť vo vojnou zmietanej krajine. Nenachádzať radosť v jednoduchých veciach. Nemilovať.

Občas ich stretávam naživo a na internete po sebe zanechávajú množstvo stôp – zdraví, vzdelaní, ale nešťastní ľudia. Viem, že u niekoho má tá mrzutosť hlbšie dôvody. No často pozorujem, že sú nimi najmä vysoké očakávania, ktoré by však mal naplniť niekto iný. Volajú po radikálnej zmene. Súhlasím, naša spoločnosť potrebuje zmenu. Zmenu perspektívy.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie