Denník N

Prežije demokracia na Slovensku? Zachránia ju deti úsvitu

Deti úsvitu sú realistickými idealistami. Od demokracie neočakávajú nemožné, ale vedia, že žiadny zo známych politických systémov nemá väčší predpoklad na vytvorenie slobodnej, mierovej a spravodlivej spoločnosti ako liberálna demokracia.

Autor je teológ a etik

Na pomoc pri zodpovedaní otázky položenej v názve článku si dnes prizveme Reinholda Niebuhra, ktorého čitatelia tohto denníka už poznajú z môjho skoršieho textu Teológa amerických politikov cituje aj Fico. Niebuhr ako kresťanský teológ a etik dokázal významnou mierou prispieť (aj) k štúdiu demokratickej teórie a praxe najmä skrze svoju knihu The Children of Light and the Children of Darkness (1944), ktorá bola presne pred 70 rokmi – ako jeho jediné dielo – preložená aj do češtiny pod názvom Synové světla a synové tmy. Podtitul knihy vystihuje autorov zámer – obhajovať demokraciu a kritizovať jej tradičnú obranu.

Téza Niebuhrovej knihy je inšpirovaná Ježišovým enigmatickým výrokom zaznamenaným v jednom z kánonických evanjelií: „A pán pochválil nepoctivého správcu, že si počínal prezieravo. Veď synovia tohto sveta sú voči seberovným prezieravejší než synovia svetla.“ Niebuhr opisuje „deti svetla“ (čo je presnejší a pre súčasnú dobu prijateľnejší preklad názvu jeho diela) ako morálnych idealistov, ktorí veria, že sebecký záujem by sa mal podriaďovať vyššiemu zákonu, zatiaľ čo „deti tmy“ sú morálnymi cynikmi, pre ktorých je jediným zákonom svojvôľa a sledovanie vlastného záujmu.

Podľa Niebuhra sú deti tmy zlé, pretože nad sebou neuznávajú žiadny morálny zákon, ale sú zároveň prezieravé, pretože nepodceňujú moc individuálnych a kolektívnych sebeckých záujmov. Deti svetla sa vyznačujú cnosťou; ich problémom však je, že sú pochabé, pretože podcenili moc sebectva, tak v životoch iných, ako aj v živote svojom. V skratke ide o príklad vzájomne si konkurujúcich prístupov – idealizmu a realizmu – ako základnej orientácie pri interpretácii sveta a implementácii riešení problémov, ktorým svet čelí.

Ak by sme Niebuhrov kontrastný model aplikovali na súčasnú domácu scénu, deti svetla sú osoby, ktoré bývajú deťmi tmy – často pejoratívne – označované za „slniečkarov“, „pravdoláskarov“ či „svätuškárov“. Údajne nechápu, ako svet naozaj funguje a čo sa v ňom práve deje. Možno aj veria v dôležitosť ideálov a hodnôt, ale v tom lepšom prípade im chýba kontakt s realitou. V tom horšom sa stali nástrojmi geopolitickeho boja a služobníkmi protislovenských záujmov.

Pozrime sa napríklad na prístup rôznych krajín k migračnej kríze: v Nemecku o osude ľudí na úteku v roku 2015 rozhodovala dcéra svetla, zatiaľ čo na Slovensku a v povolebných Spojených štátoch rozhodujú synovia tmy. Vo vzťahu k Európskej únii sú deťmi svetla „eurooptimisti“ – podceňujúci silu národných záujmov – a „europesimisti“ sú deťmi tmy. Deti svetla boli šokované brexitom, výsledkom amerických prezidentských volieb alebo zasadnutím niektorých politických strán do slovenského parlamentu. Deti tmy podobný vývoj očakávali a snažia sa ho využiť vo vlastný prospech.

Kresťanskí veriaci – teda nasledovníci Krista – sú vo svojej podstate deťmi svetla. Exemplárnym príkladom je pápež František, ktorý obhajuje kresťanskú zodpovednosť „tu a teraz“ voči núdznym – bez ohľadu na ich vierovyznanie – a nie projekt ochrany „kresťanskej Európy“ pred „islamizáciou“. Deti svetla, ktoré nie vždy dostatočne chápu realitu a môžu podceňovať bezpečnostné a ďalšie riziká, sú v permanentnom pokušení nevidieť svet taký, aký je, ale vidieť ho taký, ako si prajú, aby bol. Niebuhr tento prístup kritizuje a nabáda deti svetla, aby si brali príklad z opatrnosti a prezieravosti detí tmy.

Ak sa však kresťanské deti svetla príliš podobajú na deti tmy – a nikto ich už ani len neoznačí za „svätuškárov“ –, je to z pohľadu kresťanstva tragédia, pretože tým popierajú samotnú podstatu viery, ktorú svojimi ústami vyznávajú. Keď sa postoje cirkevných predstaviteľov k ľuďom na úteku zdajú byť bližšie postojom politických lídrov – predkladajúcim občanom falošnú voľbu medzi bezpečnosťou a súcitom – ako výzvam pápeža Františka, je to problém.

Hoci Niebuhr vo svojej knihe kritizuje najmä deti svetla a jeho kritika je relevantná aj pre súčasné Slovensko, krajina zápasí – najmä v politickej a čiastočne aj náboženskej aréne – s opačným problémom. Vysoké ideály a morálne hodnoty sú v sociálnom a politickom živote slovami i skutkami spochybňované a spoločnosť je infikovaná nedôverou, pesimizmom a morálnym cynizmom, ktoré ak by neboli nijako krotené, dali by zrod novému totalitarizmu, respektíve by vzkriesili starý totalitarizmus v novej rovnošate.

Ak sa čitateľom zdá, že dualistickému uvažovaniu dosiaľ prezentovanému v tomto texte chýba potrebná nuansa, nejde iba o zdanie, no v podobnom duchu sa dlhodobo odvíja verejná diskusia, z ktorej by sa mohlo zdať, že na Slovensku žijú iba deti svetla a deti tmy – navzájom sa nepočúvajúce či dokonca prekrikujúce, tak ako je pre deti typické.

Našťastie si nemusíme vyberať len medzi Hobbesom a Rousseauom, Huntingtonom a Fukuyamom, realizmom a idealizmom, pragmatizmom a perfekcionizmom, autoritarizmom a anarchiou, či armagedonom a utópiou – svet nemusíme vnímať v Machiavelliho kategóriách „buď – alebo“. A nemusíme si preto ani vyberať, či budeme deťmi svetla, alebo deťmi tmy. Je tu alternatíva – môžeme byť „deti úsvitu“ (moje označenie), ktoré odmietnu tak temného ducha totalitarizmu, ako aj svetlé vízie lepšieho zajtrajška, a osvoja si nádej, že skrze zodpovedné slová a skutky je možné svet v mnohých oblastiach pretvárať k lepšiemu a v iných spomaľovať jeho zhoršovanie.

Deti úsvitu sú realistickými idealistami, ktorí vidia v každom človeku a aj v sebe samom obraz Boha i hriešnika – alebo, nenáboženským jazykom, ľudský potenciál i ľudské obmedzenia. Nemajú ani príliš optimistický, ale ani príliš pesimistický pohľad na človeka a ich politické myslenie sa odvíja od tohto základného antropologického východiska. Demokraciu chápu – Niebuhrovými slovami – ako „metódu nachádzania približných riešení neriešiteľných problémov“. Neočakávajú od nej niečo, čo im nemôže zabezpečiť, a zároveň sú si vedomí, že žiadny zo známych politických systémov nemá väčší predpoklad na vytvorenie slobodnej, mierovej a spravodlivej spoločnosti ako liberálna demokracia.

Niebuhr odmietol príliš optimistické chápanie ľudskej prirodzenosti a vývoja ľudských dejín, s ktorým bola demokracia spájaná v 18. a 19. storočí. Zároveň trval na tom, že demokracia je „trvale platnou“ formou politického zriadenia, pretože rešpektuje ľudskú prirodzenosť a dokáže najlepšie zabezpečiť vyváženú koexistenciu slobody a poriadku. Niebuhrova demokratická teória je pevne ukotvená v kresťanskej antropológii a sumarizuje ju známy epigram: „Ľudská schopnosť pre spravodlivosť robí demokraciu možnou, ale ľudský sklon k nespravodlivosti robí demokraciu nevyhnutnou.“

Demokracii dali zrod deti svetla, ale či na Slovensku prežije a posilní sa, bude závisieť najmä od detí úsvitu, ktoré sa pod tlakom detí tmy nevzdajú ideálov a hodnôt, ale zároveň budú ochotné sa od nich priučiť prezieravosti a nielen ich z pozície morálnej nadradenosti preklínať, ako to často robia deti svetla. Budúcnosť slovenskej demokracie závisí od toho, či sa budú rozširovať rady detí úsvitu, ktoré reprezentujú najúčinnejšiu zbraň proti narastajúcemu vplyvu detí tmy.

Teraz najčítanejšie