Denník N

Z napätia robí harmóniu. Pozrite si maľby Juraja Kollára

Maliar Juraj Kollár vo svojom ateliéri. Foto N – Vladimír Šimíček
Maliar Juraj Kollár vo svojom ateliéri. Foto N – Vladimír Šimíček

Na strednej škole sa vraj nejavil ako príliš talentovaný, ale motiváciu maľovať nikdy nestrácal. Pred pár dňami videli jeho obrazy diváci prestížneho veľtrhu umenia v New Yorku, my sme nimi zaplnili celé noviny (2017).

Kedysi sa veľa prechádzal. Cez deň maľoval a večer išiel z ateliéru pešo. Ak ho nejaké miesto zaujalo, namaľoval ho. Sad Janka Kráľa, Grasalkovičov palác, Hlavné námestie, Carlton, Dunaj, hotel Kyjev – mohol by zo svojich malieb urobiť sprievodcu. Nie sprievodcu architektúrou, ale sprievodcu atmosférou, lebo o tú mu išlo v prvom rade.

Ale toto všetko je už tak trochu minulosť. Dnes chodí „z práce“ autom zväčša rovno domov. Kedysi v ateliéri trávil aj víkendy, ale teraz je tam už „iba“ päť dní v týždni. Keď mal dvadsaťosem, povedal si, že už si dá v nedeľu voľno, a keď sa pred rokom oženil a stal sa otcom, vypustil aj sobotu.

Časom však neplytvá, maľovanie sa podľa neho nedá odrobiť rýchlejšie, treba sa mu venovať tak ako akejkoľvek inej práci.

Lúka, 2004.
Lúka, 2004

Kolotoče v Petržalke, 2014.
Kolotoče v Petržalke, 2014

Invalidovňa, Paríž, 2014.
Invalidovňa, Paríž, 2014

 

Medzi realitou a abstrakciou

„Dostal som sa do štádia, keď mi realita okolo mňa vyhovuje vo forme zátišia. Predtým boli moje obrazy založené na krajinomaľbe, prchavom okamžiku, konkrétnej atmosfére, ktorú mal obraz so sebou niesť, ale teraz je to inak. Láka ma zátišie v priestore, pri ktorom nie je úplne jasné, či je na ňom niečo realistické alebo abstraktné. Celé je to trochu neprehľadné, schválne zahmlené. Náznaky reality aj abstrakcie nechávam rovnocenné,“ hovorí Juraj Kollár.

Postupuje predovšetkým na základe fotografií. Momentálne vyhľadáva najmä také, kde sa niečo deje, kde cíti napätie, demonštrácie, zhromaždenia ľudí, ruch áut.

„Celá situácia sa dá zredukovať na niekoľko momentov, akoby som videl iba torzo z celej fotky, a to potom prenášam na plátno. Sledujem, kam ma to vedie a podľa toho pokračujem. Mám rád, keď je v obraze napätie, prvky sa navzájom vylučujú aj esteticky podporujú. Práve na takýchto paradoxoch sa snažím vytvárať pokoj.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Umelecké noviny

Kultúra

Teraz najčítanejšie