Denník N

Z napätia robí harmóniu. Pozrite si maľby Juraja Kollára, ktoré ilustrujú noviny

Maliar Juraj Kollár vo svojom ateliéri. Foto N Vladimír Šimíček
Maliar Juraj Kollár vo svojom ateliéri. Foto N Vladimír Šimíček

Na strednej škole sa vraj nejavil ako príliš talentovaný, ale motiváciu maľovať nikdy nestrácal. Pred pár dňami videli jeho obrazy diváci prestížneho veľtrhu umenia v New Yorku, my sme nimi zaplnili celé utorkové noviny.

Kedysi sa veľa prechádzal. Cez deň maľoval a večer išiel z ateliéru pešo. Ak ho nejaké miesto zaujalo, namaľoval ho. Sad Janka Kráľa, Grasalkovičov palác, Hlavné námestie, Carlton, Dunaj, hotel Kyjev – mohol by zo svojich malieb urobiť sprievodcu. Nie sprievodcu architektúrou, ale sprievodcu atmosférou, lebo o tú mu išlo v prvom rade.

Ale toto všetko je už tak trochu minulosť. Dnes chodí „z práce“ autom zväčša rovno domov. Kedysi v ateliéri trávil aj víkendy, ale teraz je tam už „iba“ päť dní v týždni. Keď mal dvadsaťosem, povedal si, že už si dá v nedeľu voľno, a keď sa pred rokom oženil a stal sa otcom, vypustil aj sobotu. Časom však neplytvá, maľovanie sa podľa neho nedá odrobiť rýchlejšie, treba sa mu venovať tak, ako akejkoľvek inej práci.

Minulý víkend jeho tvorbu viedli diváci na newyorskom veľtrhu umenia Scope, teraz si ich môžete pozrieť v bratislavskej galérii Zahorian & Van Espen a v našich dnešných novinách.

Lúka, 2004.
Lúka, 2004.

Kolotoče v Petržalke, 2014.
Kolotoče v Petržalke, 2014.

Invalidovňa, Paríž, 2014.
Invalidovňa, Paríž, 2014.

 

Medzi realitou a abstrakciou

„Dostal som sa do štádia, keď mi realita okolo mňa vyhovuje vo forme zátišia. Predtým boli moje obrazy založené na krajinomaľbe, prchavom okamžiku, konkrétnej atmosfére, ktorú mal obraz so sebou niesť, ale teraz je to inak. Láka ma zátišie v priestore, pri ktorom nie je úplne jasné, či je na ňom niečo realistické alebo abstraktné. Celé je to trochu neprehľadné, schválne zahmlené. Náznaky reality aj abstrakcie nechávam rovnocenné,“ hovorí Juraj Kollár.

Postupuje predovšetkým na základe fotografií. Momentálne vyhľadáva najmä také, kde sa niečo deje, kde cíti napätie, demonštrácie, zhromaždenia ľudí, ruch áut. „Celá situácia sa dá zredukovať na niekoľko momentov, akoby som videl iba torzo z celej fotky, a to potom prenášam na plátno. Sledujem, kam ma to vedie a podľa toho pokračujem. Mám rád, keď je v obraze napätie, prvky sa navzájom vylučujú aj esteticky podporujú. Práve na takýchto paradoxoch sa snažím vytvárať pokoj. Ak použijem dva extrémy, dva dramatické momenty, navzájom sa ich energie vybijú a obraz ostane harmonický,“ vysvetľuje.

Neustále sa snaží spochybňovať svoj vzťah k maľbe, testuje sa, skúša a hľadá nový prejav, aby bolo maľovanie pre neho stále niečím zaujímavým, novým, nepoznaným, živým. „Keď sa však na to dívam s odstupom, tak sa mi zdá, že aj tak sa stále vraciam k tomu, s čím som začal, keď som mal pätnásť rokov. Vždy na to idem z iného uhla pohľadu, ale prichádzam k tomu istému,“ hovorí.

Grasalkovičov palác, 2011.
Grasalkovičov palác, 2011.

Rajská ulica, 2014.
Rajská ulica, 2014.

Sad Janka Kráľa, 2012.
Sad Janka Kráľa, 2012.

 

Má vysoké tempo

Nad tým, či má sebavedomie ako maliar vraj nikdy neuvažoval. Nie však preto, že by si natoľko veril, iba je pre neho maľovanie akési prirodzené, samozrejmé.

Na základnú umeleckú školu ho na prvý pokus nevzali pre nedostatok miesta, zato na vysokú sa dostal ihneď, aj keď mu všetci vraveli, nech radšej nemá žiadne očakávania. To mal už za sebou štyri roky experimentálnej triedy na gymnáziu, ktorá bola zameraná na výtvarnú výchovu.

„Pôvodne som chcel ísť do matematickej triedy, ale v posledný večer som si to rozmyslel,“ hovorí Juraj Kollár. Vraví, že na strednej škole sa nejavil ako veľmi talentovaný, ale neodrádzalo ho to, naopak. „Nikdy som nezažil pocit, že by som strácal motiváciu. A čím viac ma kritizovali, tým viac ma to nabíjalo. Bol som tým posadnutý. Pracoval som od rána do večera sedem dní v týždni. Ešte aj v lete, keď ma prijali na VŠVU, som namaľoval dvesto obrazov,“ hovorí.

Je presvedčený, že maľbu si treba fyzicky odrobiť, naučiť sa s ňou pracovať, preniknúť do nej, a nemá ani veľmi zmysel premýšľať nad konceptom, kým to človek nevie poriadne namaľovať. „Vidno to a vo veľkom galerijnom svete sú ľudia, ktorí to ihneď rozpoznajú,“ hovorí.

Aj preto je podľa neho dobré, že sa môže ísť ukázať za hranice na veľtrhy umenia, kde chodí množstvo zberateľov aj odborníkov. „Je to skvelá príležitosť, prídu tam ľudia, ktorí majú prehľad a ktorí umenie sledujú. Pozrú si niečo, čo poznajú, ale popri tom sa stretnú aj s novými vecami a možno ich zaujmú. Inde šanca začať nie je, sem nikto nepríde len tak,“ hovorí Kollár, ktorého doma zastupuje galéria Zahorian & Van Espen, ktorá jeho diela vozí aj na veľtrhy.

Luxemburská záhrada (Kráčajúci), 2012.
Luxemburská záhrada (Kráčajúci), 2012.

Luxemburská záhrada (Stojaci), 2012.
Luxemburská záhrada (Stojaci), 2012.

Juraj Kollár s maľbou, na ktorej práve pracuje. Foto N Vladimír Šimíček
Juraj Kollár s maľbou, na ktorej práve pracuje. Foto N Vladimír Šimíček

Všetko má svoju pravidelnosť

V maľbách iných autorov má rád, keď sa do nich dá pohrúžiť, keď je v nich viac, než len jedna obsahová či formálna línia. Sleduje ich s pohľadom maliara, vie dobre odhadnúť, ako autor postupoval, čo všetko sa na plátne muselo stať, aby bol výsledok taký, aký je.

On na to potrebuje sieť, štruktúru, raster. Dalo by sa povedať, že to je tá jedna vec, ku ktorej sa síce vždy inou cestou, ale predsa vracia od pätnástich. „Zistil som to naozaj ešte ako chlapec. Maľoval som niečo, k čomu som mal vzťah, bolo to teda niečo veľmi osobné, intímne, potom som však na to položil sieť, štruktúru, a zrazu sa ten obraz zmenil. Stal sa viac prístupným, viac realistickým, lebo na všetko sa predsa dívame prostredníctvom istej štruktúry. Vďaka nej dokážeme aj intímne momenty sledovať ako každodenné a nemáme pocit, že by sme sa na ne dívať nemali, že je to niečo zakázané,“ hovorí Juraj Kollár.

Bližšie to vysvetľuje na maľbách „sklobetónov“. Keď sa na ne dívate, v prvom rade vidíte sklobetón – realistickú hmotu, dobre známy materiál, ktorý býva súčasťou architektúry. Je to teda niečo, čo poznáte. Nevnímate, že sa pozeráte na abstraktný obraz, ktorý je „za“ sklobetónom. Dobre známa štruktúra sklených tvárnic z neho robí čosi, čo vás nevyruší, niečo, čoho sa dá zachytiť. Až v druhom pláne si možno začnete všímať, čo je za ním.

„Nepovažujem to za autorský rukopis, vždy som totiž priestor okolo seba vnímal v akejsi racionalite, pravidelnosti, prostredníctvom znakov a pravidelne sa opakujúcich štruktúr. Zdá sa mi, že je to niečo, čo nás obklopuje, čo je vlastne dobovým znakom našej spoločnosti a nie moje autorské východisko,“ hovorí Kollár.

Keď maľuje, skutočne používa siete, niekedy ich v maľbe nechá, väčšinou nimi však iba obraz „rozbije“ a potom na ňom opäť pokračuje. „Začnem maľovať a na plátne nahromadím viacero vizuálnych podnetov, musí vzniknúť intenzívny vzťah medzi mnou a tým, čo maľujem. Potom to nechám prejsť cez sito, cez štruktúru, ktorá moju sugestívnu maľbu zrovná, rozdrví ju na menšie časti, ktoré sú zrazu usporiadané v racionálnej skladbe. Potom sa k obrazu vrátim, opäť k nemu pristupujem sugestívne, ale emocionálny a racionálny zážitok z obrazu sú už v rovnováhe,“ vysvetľuje.

Ulica, 2016.
Ulica, 2016.

Pláž, 2016.
Pláž, 2016.

English Gentleman, 2016.
English Gentleman, 2016.

Chce sa dotknúť skutočnosti

Nevie si zatiaľ predstaviť, že by sa svojej „štruktúry“ vzdal, nemá jednu nemennú definíciu toho, prečo to vlastne robí práve takto, vždy by vraj dokázal prísť s nejakou inou, novou. „Napokon sa však vždy utvrdím v tom, že to tak potrebujem – priam fyzicky to tak potrebujem urobiť,“ hovorí.

Napokon, v najnovších obrazoch, ktoré sú práve v bratislavskej galérii, mu tento prístup opäť poslúžil. Štruktúra obrazu pripomína displej rozdelený na množstvo pixelov.

Juraj Kollár hovorí, že rád do svojich malieb dostáva „šum sveta“.

„Namaľovaný obraz nie je skutočnosť. Kedysi vznikali, napríklad, maľby náboženských alebo rôznych mýtických výjavov, na obrazoch sa stávali skutočnými, dovtedy si ich ľudia iba predstavovali. Obrazy boli rámované, rám bol hranicou medzi obrazom a skutočným svetom. Dnes to tak nie je, chcem aby obraz splýval s okolitou realitou, aby bol priam súčasťou architektúry, interiéru a realita sa tam musí aj premietnuť. Krása maľby mi to nedovoľuje, potrebujem ju niečím zašpiniť, potrebujem ju zašpiniť súčasným svetom okolo seba, dostať do nej niečo cudzorodé. Inak mám pocit, že maľujem iba ilúziu, romantizmus a nedokážem sa dotknúť skutočnosti,“ hovorí Juraj Kollár.

Juraj Kollár. Foto N Vladimír Šimíček
Juraj Kollár. Foto N Vladimír Šimíček

Juraj Kollár

1981

pochádza z Nitry, absolvoval štúdium maľby na bratislavskej VŠVU a pražskej AVU. Má za sebou množstvo samostatných aj skupinových výstav. V roku 2010 sa stal laureátom súťaže Maľba, je držiteľom ceny Igora Kalného a získal tretie miesto berlínskej Celeste Prize. Jeho diela sú zastúpené v zbierke Slovenskej národnej galérie aj českej Národnej galérie. Zastupuje ho galéria Zahorian & Van Espen, v ktorej môžete do 30. marca vidieť aj jeho aktuálnu výstavu Out of lines.

Umelecké noviny

Teraz najčítanejšie