Denník N

Psychológ: seba klameme preto, aby sme účinnejšie klamali iných

Foto – Fotolia
Foto – Fotolia

Ak by sme sebaklamy iba fingovali, hrozilo by, že by ich ľudia prekukli, lebo by sme sa červenali alebo vykazovali iné znaky, ktoré by prezrádzali, že klameme. Ak lži dokonale uveríme, potom je oveľa pravdepodobnejšie, že sa nalepí aj na druhých.

Prečo si klameme?

Jedna z teórií o sebaklame je, že sa k podvodom uchyľujeme preto, aby sme uchránili svoju myseľ pred nástrahami nevľúdneho sveta.

Hoci sa nám napríklad lopta iba nešikovne pletie popod nohy, je príjemné žiť v sebaklame, že naša ľavačka je lepšia ako Messiho.

Iná teória, na ktorej od 70. rokov pracuje evolučný biológ Robert Trivers, zase hovorí, že sebaklamy sa vyvinuli preto, aby sme efektívnejšie klamali druhých.

Prečo? Lebo iba v prípade, že podvodu sami dokonale uveríme, budeme schopní účinnejšie podvádzať aj iných.

Trivers a jeho tím testoval teóriu v novom článku, ktorý vyšiel na konci februára v časopise Journal of Economic Psychology.

Experiment

Autori vychádzali z predstavy, že formou sebaklamu je, keď informácie spracujeme určitým zaujatým spôsobom, niektoré napríklad zámerne vyzdvihneme a iné odignorujeme.

Na príklade s futbalovým umením à la Messi by sme napríklad upriamili pozornosť na to, že sme dali gól ľavou nohou, ale už by sme zabudli na to, že sa lopta od nás náhodne odrazila.

Výskumu sa zúčastnilo o niečo viac ako 300 ľudí. Za účasť na experimente mali sľúbenú finančnú odmenu. Za úlohu mali presvedčiť iných ľudí, že Mark, fiktívna postava, je buď sympatický, alebo nesympatický človek.

Ak by ich hodnotenie bolo dostatočne presvedčivé a ocitlo sa v prvej polovici či dokonca horných desiatich percentách všetkých hodnotení, vedci im sľúbili extra peniaze.

Experiment mal niekoľko fáz, počas ktorých ľuďom ukazovali videá, vykresľujúce Marka buď pozitívne, alebo negatívne. Počas experimentu mohli ľudia povedať, že už ďalšie videá pozerať nechcú a že to, čo videli, im stačí, aby napísali Markovu presvedčivú charakteristiku.

Ako sa ukázalo, ľudia boli v prísune informácií o Markovi výrazne selektívni. Ak o ňom mali napísať pochvalnú ódu, videá zastavili čoskoro po tom, čo im pustili snímky, ktoré ho vykresľovali pozitívne. Jednoducho nečakali na ďalšie – negatívne – videá a pustili sa hneď do práce.

Ale v prípade, že im najskôr pustili negatívne videá, čakali oveľa dlhšie, až kým dostali informáciu, ktorú chceli mať, a teda že Mark je príjemný chlapík.

Klamali seba, aby klamali iných

„Zistili sme, že čím viac sa ľudia dokázali vyhnúť informáciám, ktoré nezapadali do ich zadania, tým šikovnejší boli v presviedčaní seba a aj druhých,“ komentoval pre Denník N výsledky výskumu spoluautor štúdie William von Hippel z University of Queensland.

Výskum ukázal, že ľudia, ktorí najviac selektovali informácie, aby vyhovovali ich zadaniu opísať Marka buď pozitívne, alebo negatívne, takže najviac podliehali sebaklamu, zároveň napísali najlepšie posudky, ktoré nezávislí hodnotitelia považovali za tie najpresvedčivejšie.

Skutočne platilo, že tí, ktorí sa najviac klamali, zároveň najúčinnejšie klamali druhých.

Fingovanie sebaklamov by nefungovalo

Von Hippel pre Denník N povedal, že rozum je určený aj na (objektívne) poznávanie pravdy, ale zároveň ide o sociálny a zaujatý nástroj na presviedčanie druhých.

Ľudia sú sociálne tvory, preto môže mať klamanie samého seba interpersonálny rozmer: pomáha v presvedčivosti lží, aby im uverili aj iní ľudia, s ktorými sme v kontakte.

Ak by sme sebaklamy iba fingovali, hrozilo by, že by ich ľudia prekukli, lebo by sme sa červenali alebo vykazovali iné znaky, ktoré by prezrádzali, že klameme. Ak však lži dokonale uveríme v prvom rade my, potom je oveľa pravdepodobnejšie, že sa nalepí aj na druhých.

Trivers o tejto problematike napísal v roku 2011 celú knihu a s von Hippelom v tom istom roku vydal aj článok v prestížnom časopise Behavioral and Brain Sciences.

Adaptívny znak mysli

Autori tam argumentujú, že sebaklamy sú dokonca adaptívnym znakom mysli. Ide o také znaky, ktoré nám pomáhajú prežiť a rozmnožiť sa. Ako je to možné? Ak budem napríklad dokonale klamať o tom, že hrám ako Messi, upútam na seba pozornosť potenciálnych nápadníčok, ktoré bude reklama na zdatného športovca priťahovať.

Aj sebaklam, že, naopak, niečo nezvládneme, môže byť mimoriadne užitočný: môže nám pomôcť vyhnúť sa prípadnému konfliktu alebo sa nepúšťať do situácií, ktoré sú riskantné a mohli by sme si pri nich ublížiť.

Problémom sebaklamov je, že ich používame aj v prípadoch, ktoré s evolučnou výhodou nijako nesúvisia. Falošne môžeme napríklad inzerovať, že niečo nezvládneme, napríklad opraviť pokazený vodovodný kohútik alebo vymeniť pneumatiku, aby nás partner „už prestal konečne otravovať“.

Možný nedostatok

Nový výskum o sebaklamoch ukazuje, že majú interpersonálny rozmer, lebo slúžia na klamanie druhých. Jeho nevýhodou je, že zadanie experimentu priamo navodzovalo interpersonálny charakter klamania požiadavkou presviedčať druhých o nejakom type informácií.

Nemožno sa preto čudovať, že autori dokázali, že sebaklam má interpersonálny rozmer, ak to bolo priamou súčasťou dizajnu.

Legenda evolučnej biológie

Na záver dodajme, že Robert Trivers, spoluautor článku, patrí k legendám evolučnej biológie a psychológie. V 70. rokoch sa preslávil článkami o milom správaní sa k ľuďom, s ktorými nie sme pokrvne príbuzní.

Z evolučného hľadiska išlo o veľkú záhadu. Vedci si nevedeli vysvetliť, prečo by sme sa mali správať pekne k cudzím ľuďom, ak z takého správania naše gény – zdanlivo – nijako neťažia.

Pripadalo im to, že evolúcia mohla pokojne uprednostniť skôr podvádzanie druhých ľudí, niečo na štýl čiernych pasažierov v MHD: hoci za verejnú dopravu neplatia, tešia sa z jej výhod.

Trivers však ukázal, že milé správanie si sociálne žijúce tvory, ako sme my ľudia, navzájom odplácajú: ak dnes susedovi pomôžete porýľovať záhradu, môžete sa spoľahnúť na to, že vám podá pomocnú ruku, keď vy budete potrebovať pomoc od neho.

Spolupráca sa jednoducho vypláca. Hoci je spojená s určitými nákladmi, ktoré nás dočasne vyčerpávajú – namiesto pohodového času s rodinou sa lopotíme v susedovej záhrade –, z dlhodobého hľadiska prináša výhody v podobe milej odplaty a budovania priateľstiev.

Dostupné z: http://dx.doi.org/10.1016/j.joep.2017.02.012

Človek

Omyly mysle

Veda

Teraz najčítanejšie