Novinárka Lesná: Únos nie je dobrý film, je však dobré, že vznikol

Ako si spomínate na 90. roky a obdobie, ktoré zachytáva film Únos? Mladí ľudia, s ktorými sme sa po filme rozprávali, boli zaskočení brutalitou pomerov u nás a priznali, že až teraz si uvedomili, čo sa tu vtedy dialo.

Áno, až na to, že tie pomery boli úplne iné. Nebol to tento druh brutality, ale brutalita, ktorá spočívala v tom, že sa začal nastoľovať autokratický systém. Po páde totality to bola naozaj veľká hrozba. V záhradách sa nepovaľovali odrezané hlavy, ako v tom filme, hoci raz jeden taký prípad na Slovensku bol. A už vôbec sa to nestalo nejakej novinárke alebo novinárovi. Novinári, ktorí sa venovali únosu, boli zastrašovaní najmä tak, že boli otvorene sledovaní a tí, ktorí ich sledovali, chceli, aby ste si ich všimli a dostali ste strach. Vo mne to strach nevyvolávalo, hoci neviem prečo a racionálnu odpoveď na to nemám. Necítim sa hrdinkou.

V čom bola brutalita toho režimu?

V spôsoboch vyjadrovania a správania sa vtedajšieho premiéra. Vyjadril sa, že víťaz berie všetko, opozícia sa nebrala vôbec do úvahy a opozičné názory sa potlačovali. Odpočúvali sa sekretariáty opozičných strán, opoziční politici boli sledovaní. Zastrašovali dokonca aj vysokých predstaviteľov cirkvi, ktorí vyjadrili sympatie s prezidentom Kováčom.

Ako sa to dialo?

Stačí spomenúť umelo vyrobenú kauzu, ktorá sa mala stať v priestoroch úradu biskupa Baláža. Neskutočným spôsobom zastrašovali poslanca HZDS Františka Gauliedera. Len preto, že vystúpil z poslaneckého klubu HZDS, ho zbavili mandátu a o dva týždne mu pred domom vybuchla bomba. Novinárovi Petrovi Tóthovi podpálili auto, a nech je v súčasnosti, aký je, vtedy si to užil. Jeho tehotnej manželke dali pred dvere mŕtvu mačku. Hrôza toho obdobia bola v inej rovine, než ukazuje film, tkvela v presadzovaní autokratického systému. Čo sa premiérovi Vladimírovi Mečiarovi a jeho nohsledom takmer podarilo. Americká ministerka zahraničných vecí Madeleine Albrightová vtedajšie Slovensko dokonca nazvala čiernou dierou na mape Európy.

Novinárka a politická komentátorka, ktorá pracovala v Rádiu Slobodná Európa, v Slovenskej televízii a v časopise The Slovak Spectator. V 90. rokoch patrila k najznámejším novinárom, ktorí kritizovali mečiarizmus, a niekoľko rokov sa intenzívne venovala únosu Michala Kováča a vraždy Róberta Remiáša. V roku 1998 vydala knihu Únos prezidentovho syna alebo Krátke dejiny tajnej služby a v roku 2001 Únos demokracie. Zo zákulisia slovenskej tajnej služby. V roku 2007 napísala detektívny román inšpirovaný vraždou Ľudmily Cervanovej. Bola aj poradkyňou premiérky Ivety Radičovej.

Tvorcovia sami hovoria, že ide o dramatizáciu, nie o dokument. Čo vo filme sedí s faktmi a čo nie?

Reálne fakty, ako politická situácia, správa o stave republiky prezidenta Kováča, vyslovenie nedôvery Mečiarovi, to sú veci, ktoré sa naozaj stali. A sú vo filme spracované tak, ako keby to bol dokumentárny film. Aj základné fakty o únose či vražde Remiáša sú si podobné, ale inak tam v podstate nesedí nič.  Je mi veľmi ľúto, že úlohy novinárov, vyšetrovateľov, advokátov, ktorí zohrali veľmi pozitívnu úlohu v prípade únosu, sú vo filme bagatelizované, alebo sa im pridávajú iné motívy konania. Nesedia viaceré konkrétne veci a to v rámci toho, že film je zasadený do v podstate autentickej politickej situácie, vyvoláva chaos.

Vystihla autorka charaktery hlavných postáv ako Mečiar či Lexa?

Vôbec nie. Herecké výkony sú výborné. Naozaj, každý herec, ktorý sa vo filme objavil, je skvelý. Režisérka zvládla veľmi dobre aj výber typov. So scenárom mám však vážne problémy nielen preto, že sa v konkrétnostiach raz drží a raz nedrží reality. Najväčší problém som mala s charakteristikou Oskara Fegyveresa, Róberta Remiáša a vyšetrovateľov.

Milan Ondrík ako šéf tajnej služby Ivan Lexa. foto – film Únos

A čo postava novinárky?

Ťažko sa posudzuje, keďže je úplne vymyslenou postavou. V prvej tretine filmu sa vôbec nezaujíma o politickú situáciu a v druhej polovici vysvitne, že v minulosti mala kontakty s podsvetím, čo si myslím, je absolútne chybné. Novinári, ktorí v roku 1995 robili na kauze únosu, zapálene presadzovali demokratické princípy a právny štát, ani jeden z nás nemal žiadne kontakty s podsvetím, to je nezmysel. Únos, presnejšie povedané – násilné zavlečenie občana do cudziny, ktorého sa najpravdepodobnejšie dopustil štátny orgán, teda Slovenská informačná služba, sme brali ako systémovú chybu mladého štátu. Novinárka, ktorá zrazu precitne a predtým mala kontakty s podsvetím, to je dehonestácia novinárskej práce.

Čo nevystihol film na vyšetrovateľoch?

Vyšetrovatelia spravili obrovský kus práce. Chceli sa dopátrať pravdy a od prvej chvíle šli za stopou, že páchateľom je podľa všetkého SIS. Zohnali všetky dôkazy, ktoré k tomu smerovali, a nezľakli sa. Boli to Peter Šimunič, Peter Vačok, ale aj vyšetrovateľ vraždy Remiáša Július Šáray. Obrovský kus práce urobil aj Kriminalisticko-expertízny ústav, ktorému bránili dokázať, že v prípade Remiáša nešlo o technickú chybu na aute, ale o výbušný nástražný systém, teda popreli verziu presadzovanú vtedajším ministrom vnútra.

Ako títo policajti dopadli? 

Napriek zastrašovaniu dokázali, že to bol výbušný systém. Tak z práce vyhodili Tibora Šmídu, šéfa toho tímu, ten mal za túto vec existenčné problémy. Z práce vyhodili aj vyšetrovateľov a ich nadriadených. Boli ich doslova desiatky. Všetci brali férové objektívne vyšetrovanie aj únosu, aj Remiášovej vraždy ako svoju povinnosť, aj keď ich to bude stáť stratu zamestnania, pretože v opačnom prípade by sa krátko po páde totality mohol lámať, a napokon aj zlomiť vtedy krehký demokratický systém. Ale žiaľ, v systéme fungovania štátu a vyšetrovacieho procesu mečiarovci našli trhlinu a namiesto toho, aby sa opravila, sa do dnešného dňa rozširuje.

Prečítajte si

Vyšetrovateľ Remiášovej vraždy: Objednávku podsvetiu zadala SIS

Čo máte na mysli?

Najmä fungovanie prokuratúry, ktorá sa ukázala ako úplne zmanipulovateľná, keďže funguje na monokratickom systéme, ale aj fakt, že už pár hodín po uvedení do funkcie zastupujúceho prezidenta si Vladimír Mečiar mohol udeliť amorálne amnestie. Tie si podľa všetkého udelil sám sebe, keďže ako premiér zodpovedal za fungovanie tajnej služby, teda aj za to, že príslušníci a technika SIS najpravdepodobnejšie uniesli nášho občana do zahraničia. Škoda, že záporná úloha prokuratúry v kauze únosu vo filme nie je ani naznačená.

Ako film vykreslil Róberta Remiáša a Oskara Fegyveresa?

Hlavným motívom ich konania bolo podľa mňa povedať pravdu a vďaka tomu pomôcť spravodlivosti. Dať verejnosti najavo, kto stojí za teroristickým činom zavlečenia. Aj keď si boli obaja vedomí, čo ich čaká. Išlo o mladých ľudí, ktorí sa zhodou okolností stali svedkami zločinu. Podľa toho, čo som sa dozvedela, bol to najmä Róbert Remiáš, ktorý presadzoval princíp pravdy. Oskar Fegyveres sa netajil tým, že sa po únose psychicky položil. V skutočnosti Robo Remiáš chodil za Oskarom, vysvetľoval mu, že treba povedať pravdu, a aj vyhľadal vtedajšieho advokáta Michala Kováča mladšieho Jána Havláta a opísal mu, ako sa únos uskutočnil.

Čo nasledovalo? 

Havlát okamžite prehovoril Remiáša, ale najmä Oskara Fegyveresa, ktorý ako príslušník SIS videl sledovanie mladého Kováča pred únosom a únos samotný na vlastné oči, aby vypovedali pred vyšetrovateľom. Vo filme sa ukazuje, že Oskar mal dilemu, či vypovedať, pokiaľ nedostane peniaze. To je úplná lož a navyše nebezpečná, pretože vrhá na Fegyveresovu výpoveď iné svetlo. V mojich očiach sú stále Oskar Fegyveres a najmä Róbert Remiáš novodobí hrdinovia.

Nie sú to ešte stále prípustné filmové zjednodušenia?

Nie, lebo sú zasadené do skutočnej reality, ktorá sedí, a vďaka tomu každý, kto sa na prípad pamätá, si za filmové postavy dosadí reálnych ľudí a začne uvažovať o motívoch ich konania. Ale opakujem, motívom Oskarovej výpovede neboli ani náhodou peniaze, ale túžba po spravodlivosti.

Takže vo filme nie je dobre pomenované dobro a zlo?

Presne. A to je veľká chyba.

Poďme od filmu k skutočnosti. Kto teda nariadil únos? Lexa? Mečiar?

Všetky cesty smerovali k vtedajšiemu predsedovi vlády, ktorému SIS priamo podliehala. Robila som rozhovor s Jaroslavom Svěchotom, v tých časoch šéfom kontrarozviedky SIS. Povedal mi, že ideovým vodcom únosu bol Vladimír Mečiar. Menoval ho. Vladimír Mečiar dodnes proti tomu neprotestoval, hoci už ubehlo takmer dvadsať rokov. Na druhej strane podľa mojich informácií najmä od ľudí zvnútra SIS, s ktorými som sa osobne rozprávala, Svěchota bol tým človekom, ktorý únos osobne organizoval.

Svěchota to opakovane povedal aj vyšetrovateľom, hoci to neskôr odvolal. Vtedajší poslanec HZDS Gaulieder nám pred niekoľkými mesiacmi takto opisoval, ako prebiehala krátko pred únosom schôdzka na Úrade vlády: „Niekto v tej spoločnosti naznačil, že jediným možným riešením je, aby Michal Kováč vycestoval do zahraničia, a tam by Interpol urobil, čo je potrebné, a zatkli by ho.“ Svěchota nazval Mečiara ideovým vodcom únosu. Existujú o tom nejaké priame dôkazy?

Priame dôkazy podľa mojich vedomostí nie sú. Existuje výpoveď Gauliedera o stretnutí na Úrade vlády. To, že Mečiar bol duchovným otcom, môžu povedať len ľudia z Mečiarovho okolia. Svěchotu sa už na to nespýtame (zomrel v roku 2004 – pozn. red.), povedal to v rozhovore a opakujem, Mečiar jeho slová nikdy nepoprel.

Aká bola úloha Oskara Fegyveresa pri únose? Bola vo filme popísaná dobre?

Bol sledovač a priamo únos videl.

Zozbierali vyšetrovatelia dostatok dôkazov, aby sa dal únos súdne doriešiť aj teraz, po prípadnej amnestii?

Zozbierali dostatok dôkazov na to, aby sa prípad došetril už v roku 1998. Veď existuje obžaloba, ktorá je verejne prístupná na internete a je z nej jednoznačne jasné, že majú dostatok dôkazov. Majú všetko – predmetné dôkazy aj výpovede. A boli aj publikované. Prípad je vyšetrený.

Obstál by však pred súdom?

Pred súd sa nedostal, pretože prišli amnestie, nie kvôli problémom s vyšetrovaním.

A vražda Róberta Remiáša? Kto ho zabil?

To je problém, lebo všetci podozriví a aj tí, čo vypovedali o kontaktoch podsvetia so SIS, sú už mŕtvi.

Najpravdepodobnejšia teória je, že ho zabilo podsvetie s vedomím SIS?

Nie je na to dôkaz, ale najpravdepodobnejšie to je. Je tam niekoľko jednoznačných indícií. Prvou je, že aj podľa Správy SIS Vladimíra Mitra z roku 1999 vyplýva, že telefón Róberta Remiáša odpočúvala SIS od polovice novembra 1995 až do jeho smrti a že ho SIS aj sledovala. Druhým faktom je, že Remiáš išiel niekoľko týždňov pred tým za vyšetrovateľom Čížom (nástupca Šimuniča a Vačoka – pozn. red.), a poprosil ho o pomoc, pretože ho veľmi agresívne sledujú nejakí ľudia.

Prečítajte si

Únos sa stal najúspešnejším slovenským filmom. Za prvý víkend prekonal aj evitovku Všetko alebo nič

Čo sa dialo potom? 

Číž zareagoval, aspoň podľa článku, ktorého autorom bol Peter Tóth, že keď mu prezradí, kde sa schováva Fegyveres, pomôže mu. To Róbert odmietol a odišiel. Ďalšou indíciou je, že práve Remiáš presvedčil Fegyveresa, aby išiel vypovedať. Remiáš mu robil spojku a chodil za ním, keď sa skrýval. Motívom zavraždenia najpravdepodobnejšie bolo, že takto chceli zastrašiť Oskara Fegyveresa, aby zmenil výpoveď.

Vráťme sa k filmu. Neprekážalo vám, že v ňom Mečiar nie je Mečiar, ale anonymný predseda a Lexa je chalanisko?

To, že je Lexa chalanisko, mi veľmi prekážalo. Charakterové vlastnosti, ktoré mala tá postava, ukazujú na nejakého radového vykonávateľa s mafiánskym správaním a s kontaktmi na podsvetie.

SIS ale kontakty s podsvetím mala.

Všetko nasvedčuje tomu, že mala.

Lexa sa však zrejme nestretával s mafiánom Miroslavom Sýkorom, o ktorom je zrejme vo filme reč.

To si neviem predstaviť. Pohyboval sa v úplne iných kruhoch a na úplne inej úrovni. Keď má niekto otca bývalého podpredsedu vlády (v čase komunistického režimu – pozn. red.) a je veľmi dobre finančne situovaný, prečo by to robil? Aj keď je pravda, že Sýkora vyštudoval vysokú školu.

O Svěchotovi sa však vedelo ako o človeku, ktorý mal styky priamo s podsvetím.

Áno. Oskar mi dokonca hovoril, že kdesi na Železnej studienke zabezpečovali stretnutie Svěchotu s mafiánmi. Na špinavú robotu tam bol Svěchota, a nie Lexa.

Ako bol vo filme stvárnený predseda vlády?

Myslím, že veľmi dobre a Maroš Kramár ho veľmi dobre zahral.

Ako ste sa o únose mladého Kováča dozvedeli vy?

Tak ako všetci – myslím, že zo správy v TASR.

Za akých okolností ste začali na prípade pracovať vy?

Bolo to asi tri týždne po únose. Kolega v Slobodnej Európe, ktorý robil prvý materiál o únose, mal na stole odkaz, že sa s ním chce stretnúť starý pán Fegyveres, otec Oskara Fegyveresa, a bol tam na neho kontakt. Keďže kolega týždeň neprišiel do roboty a povedal mi, že sa mu do toho nechce, ozvala som sa mu ja. Bola to zhoda okolností, ale túto tému som od začiatku považovala za veľkú výzvu, a to nielen novinársku.

foto N – Vladimír Šimíček

Sledovali vás?

Áno. Niekoľkokrát mi bolo jasné, že ma sledujú. Bola som ale voči tomu viac-menej imúnna. Možno to bolo aj tým, že som to zažila aj počas totality. Mala som svojich eštebákov, ktorí ma sledovali raz otvorene, raz nie. Keď som raz odchádzala z pošty, oslovil ma sympaticky vyzerajúci mladý muž. Upozornil ma, aby som si dávala pozor na tašku a že ju mám zasa otvorenú. A pripomenul mi, že aj minulý týždeň mi ukradli peňaženku. Čo bola pravda. A potom zrazu zmizol v dave. To však skôr bolo také ľudské varovanie. Siskári boli nielen zlí, bolo medzi nimi aj veľa dobrých, charakterných ľudí, ako Oskar. Dostali niečo príkazom a potom ich to mrzelo, snažili sa vypovedať a pomôcť tomu, aby sa to doriešilo. Ani na SIS sa nedá pozerať ako na semenisko zla.

Stretávali ste sa s Oskarom v čase, keď sa skrýval v zahraničí?

Po smrti Róberta Remiáša som mu robila spojku ja. Nikde som to nezverejňovala, lebo nebolo prečo.

Bolo to v čase, keď bol vo Švajčiarsku?

Dodnes mám problém pomenovať krajiny, v ktorých sa Oskar pohyboval. Utajovali sme to z reálneho strachu o Oskarov život. Žil v rôznych krajinách s celou rodinou, teda s manželkou a neskôr malou dcérkou. Bolo to na hrane noža, neustále im hrozilo, že ich ktosi zabije. Doteraz si ich veľmi vážim, že to dokázali.

Lexov nástupca Mitro hovoril o akejsi trestnej akcii SIS vo Švajčiarsku na jeho dolapenie. Bola to pravda?

Áno, naozaj sa to stalo. Oskara boli vtedy navštíviť advokát Michala Kováča mladšieho Ján Havlát a Milan Kňažko. Vo výťahu v Ženeve mali nejaký incident a Havlát sa vtedy s Oskarom zhodli, že ak nešlo o siskárov, tak zjedia kefu. Je to opísané aj v Mitrovej správe o činnosti Lexovej SIS.

Mali ho uniesť?

Najprv ho mali sledovať a potom dostali podľa Mitrovej správy príkaz zlikvidovať ho. To ale odmietli a tvrdili, že sa s Oskarom ani nestretli.

Sledovali v Ženeve aj vás?

Áno. Chodila som tam cez Maďarsko, Rakúsko a Česko. Nikdy nie priamo. Ale aj tak to nepomohlo. Keď som vystupovala z autobusu, na nástupišti čakala chabo oblečená dvojica v stredných rokoch, prezerali si cestujúcich a porovnávali ich s niečím, čo mali v ruke. Očividne išlo o moju fotku. Keď ma zbadali, viditeľne pochopili, že som to ja. Schovala som sa pred nimi na tri hodiny a neskôr som z búdky zavolala Oskara, aby pre mňa prišiel do inej časti mesta. Keď asi o desať minút prišiel, ponúkol sa, že mi zoberie ruksak. Obzrela som sa a zasa som videla tú dvojicu. Tak sme pred nimi utekali a nastúpili sme do taxíka, ktorý stál na červenej. Zažila som s nimi dosť, s chalaniskami.

Veríte, že sa v prípade únosu a vraždy Remiáša ešte môžeme dožiť spravodlivosti?

Verím, že raz sa Mečiarove amnestie zrušia. Nemyslím, že to bude teraz, ale raz k tomu príde. Lebo štát pochopí, že amnestie deformujú celý právny systém. A napokon aj morálku v spoločnosti, keďže sú naozaj celkom amorálne. Obžaloba v prípade únosu je podopretá dostatočne pádnymi dôkazmi. Ako laik môžem povedať, že je to dostatočne dokázané. Asi už po toľkom čase bude zbytočné dať hlavných vinníkov do väzenia, ale o to ani nejde.

Prečítajte si

Čo by nasledovalo, ak by sa zrušili amnestie? Lexa a spol. by stáli pred súdom

A o čo teda ide? 

Ide o to, aby ich kompetentné orgány, teda súd uznal za vinných a menoval ich, a spoločnosť sa tak postarala o to, že podobné činy neostanú ani v budúcnosti nepotrestané. Spoločnosť sa navyše musí postarať o to, aby sa nič podobné už nikdy nezopakovalo. Opakujem, Mečiar a jeho ľudia našli dieru v systéme, ktorá sa dodnes nezaplátala, ale sa prehlbuje. Vražda Róberta Remiáša je oveľa zložitejší prípad, navyše 90 percent svedkov už nežije, a navyše uplynul odvtedy už dlhý čas.

Pomôže film Únos, napriek tomu, že k nemu máte veľa výhrad, zvýšiť tlak na to, aby raz niekto zrušil amnestie?

Je neskonalou zásluhou filmu, že podnietil rozhovory o takmer zabudnutom prípade únosu a za to sa ako občianka Slovenska musím tvorcom filmu poďakovať. Aj keď podľa mňa, žiaľ, nejde o dobrý film. Ale nemyslím si, že samotná realizácia filmu pomôže zrušiť amnestie. Vždy je dobré, keď sa pripomínajú podobné nepotrestané zločiny, ale poslanci budú hlasovať podľa iných kritérií. Mne záhadných, pretože pokiaľ by aspoň trošku uvažovali, zistili by, že je viac ako potrebné, aby sa amnestie zrušili. Aj kvôli samotnému prípadu, ale aj kvôli Slovensku. Ak nebudú potrestaní vinníci niečoho tak závažného, ako je teroristický čin spáchaný štátnym orgánom, ničí sa právny systém, a potom si nemôžeme hovoriť právny štát.