Denník N

Choďte na film Únos, pomôžete zakliať zlo

Pozeranie tohto filmu je ako stať sa účastníkom voodoo rituálu.

Film Únos je obžalobou takou výrečnou, že každý prokurátor môže len blednúť od závisti. A keďže návštevnosť kín prekonáva rekordy, samotný film sa v priebehu niekoľkých dní zmenil na verejný proces, kinosály sa zmenili na súdne siene, kde každý divák vynáša rozsudok. A o vine niet pochýb.

Film Únos tak supluje spravodlivosť, ktorá nám bola odopretá, umožňuje nám kolektívne pohŕdať zločincami, za ktorých sa kvôli nám prezliekli skvelí slovenskí herci, aby sme do nich mohli pichať ihly našej frustrácie.

V priebehu niekoľkých dní prestalo mať význam písať o tomto filme recenzie, pretože vďaka súhre mnohých okolností – a iste aj vďaka jeho naliehavosti – sa stal čímsi, čo prekračuje všetky filmové rámce: jeho pozeranie sa stalo vyjadrením spoločenskej túžby po spravodlivom treste, z návštevy kina sa stal akýsi hromadný voodoo rituál, pri ktorom zaklíname zlo.

Splynutie fikcie a reality

Za normálnych okolností by to mala byť klasická filmová rekonštrukcia historickej udalosti, čo je žáner, ktorého funkciou je okrem iného vytvárať národnú pamäť. Lenže tento film taký nie je a ani nemohol byť. Postavy musí divák dešifrovať podľa vlastnej pamäti, ktorú mu pomáhajú oživiť jednotlivé dátumy – tie sú však jediné formálne priznané odkazy na historickú realitu.

Film sa tvári ako fikcia a jedným z dôvodov tohto zvláštneho prístupu bola iste aj obava zo žalôb tých, ktorí v ňom vystupujú ako zločinci. Keby mali reálne mená a keby sa vo filme na seba ešte aj podobali, mohli by na súde vyhrať – keďže celý príbeh podlieha amnestii.

Tak sa stalo, že autori nakrútili film ako fikciu, tá však po nepísanej dohode s divákmi splynula s realitou. Preto jeho pozeranie nie je klasickým pripomínaním minulosti a budovaním národnej pamäti, ale má charakter verejného procesu, voodoo rituálu, ktorý stojí na dohode zúčastnených, že preklínaním bábok z handier či kostí (v tomto prípade hercov) trestáme skutočných páchateľov zla.

Až potiaľto je to vlastne obdivuhodný prejav túžby vyrovnať sa s minulosťou, ktorá je potlačená Mečiarovými amnestiami. Lenže aj vďaka tomuto filmu a spoločenskej reakcii naň sa ukazuje, že Mečiarove amnestie nás vrhajú naspäť do kmeňového spoločenstva, keď si musíme pomáhať rituálmi namiesto toho, aby sme sa s minulosťou vyrovnávali ako moderný a civilizovaný národ.

Nejde totiž len o to, že zostali nepotrestané zločiny spáchané na občanoch štátu v mene tohto štátu, čo býva znakom diktatúr, nie demokracie. Nejde len o to, že samotné amnestie sú zločinom, keďže kryjú zločin. Film Únos nám odhalil ešte jednu traumu ukrytú pod nánosom iných: amnestie nám znemožňujú poznať a vysloviť úplnú pravdu o našej nedávnej minulosti.

Umožňujú totiž zločincom žalovať každého, kto by o nich chcel túto pravdu povedať. Ich vinou leží vyšetrovací spis v trezore, ich vinou sa verejná debata o únose (a vražde) podobá tancu na vajciach, keďže Ivan Lexa sa môže rozhodnúť brániť na súde svoje dobré meno, ktoré mu pred dvadsiatimi rokmi daroval Vladimír Mečiar.

Absurdné upieranie pravdy

Zrušenie amnestií je povinnosťou demokratických politikov voči spoločnosti ani nie tak kvôli prípadnému trestu pre páchateľov – na to už môže byť neskoro. Je to ich povinnosťou voči pravde, ktorá je amnestiami násilne umlčovaná. Je absurdné, že národ nemá právo poznať vlastné dejiny, lebo to jeden politik kedysi zakázal. Je absurdné, že toto právo nám upierajú politici ešte aj dnes.

Únos Michala Kováča ml. a vražda Róberta Remiáša nie sú vedľajšími epizódami éry 90. rokov. Tie udalosti boli určujúce pre našu budúcnosť, lebo odhalili podstatu Mečiarovho režimu a vyvolali odpor, vďaka ktorému bol porazený. Preto máme právo vedieť o týchto udalostiach všetko, každý detail.

Film Únos je výrečnou obžalobou páchateľov a zároveň nevypovedanou obžalobou samotných amnestií: uchýlil sa k hre na fikciu, lebo amnestie zakazujú poznať a povedať pravdu. Je tak, hoci možno nechtiac, obžalobou tých, ktorí ich dnes odmietajú zrušiť.

Film Únos sa stal fenoménom, ktorý usvedčuje našu spoločnosť a jej politikov z nezrelosti. Národ, ktorý sa vďaka porážke Mečiara stal konečne politickým národom, ktorý vie, čo chce a kam patrí, sa vinou stále platných amnestií musí uchyľovať k dávnym rituálom kmeňového spoločenstva a z kinosály si urobil súdnu sieň. To je absurdné. Zrušte už konečne tie prekliate amnestie.

Mečiarove amnestie

Teraz najčítanejšie