Denník N

Rolling Stones klezmeru zahrajú na Slovensku

The Klezmatics. Foto - Joshua Kessler
The Klezmatics. Foto – Joshua Kessler

Najznámejšia klezmerová kapela The Klezmatics oslávila 30. výročie aj vydaním dvanásteho albumu a turné, v rámci ktorého vystúpi 14. marca v bratislavskom Ateliéri Babylon.

Definícií toho, čo je klezmer, nájdeme na internete mnoho. Niektoré sa poctivo pokúšajú klezmer naozaj zadefinovať, iné aspoň priblížiť, ale žiadna však nevystihuje ne­uveriteľnú šťavnatosť, farebnosť a tanečnosť tohto osobitého hudobného žánru. Aj keď tradícia židovskej svetskej hudby siaha až do 15. storočia, označenie „klezmer“ a hudba, ktorú pod týmto názvom poznáme, je skôr záležitosťou prvej polovice 20. storočia s koreňmi vo východnej Európe.

Všetko je už inak

V priebehu svojej existencie klezmer naberal a vstrebával najrôznejšie vplyvy, takže dnes je už všetko inak. Hudba, pôvodne hrávaná len na židovských svadbách a iných oslavách, už dávno nie je len záležitosťou etnickou; stala sa z nej hudba, ktorá prenikla na koncertné pódiá, nadšene ju prijímajú poslucháči bez ohľadu na pôvod a vyznanie a ani jej interpretácia už zďaleka nie je iba doménou židovských muzikantov. Kedysi čisto inštrumentálna hudba si celkom plynulo osvojila dokonca aj spevákov, a mnohí z nich sú dnes skutočnými hviezdami svojho žánru.

Aj počas relatívne krátkej histórie klezmeru je možné pozorovať obdobia vzostupu popularity i poklesu záujmu o tento hudobný žáner. Konjunktúra prvej polovice 20. storočia bola v 50. rokoch vystriedaná odlivom poslucháčov. Znovuoživenie prišlo v USA na prelome 70. a 80. rokov s kapelami ako Klezmer Conservatory Band či Brave Old World. A, samozrejme, The Klezmatics.

Tento v súčasnosti najznámejší klezmerový súbor vznikol v roku 1986 v New Yorku. Jeho spoluzakladateľ Frank London sa od začiatku obklopil špičkovými hudobníkmi, pre ktorých klezmer bol len jedným zo stavebných kameňov, z ktorých chceli vybudovať svoju hudbu. Dnes, po viac ako tridsiatich rokoch, je v The Klezmatics polovica pôvodných členov, a ani tá druhá polovica nie sú zanedbateľní muzikanti. Pre všetkých je charakteristické, že svojou hudobníckou minulosťou, ale aj prítomnosťou naširoko prekračujú rámec materskej kapely.

Trubkár a hráč na klávesy Frank London je vyhľadávaný štúdiový i koncertný hudobník. Spolupracoval s osobnosťami ako Youssou N´Dour, Iggy Pop, John Zorn, David Byrne alebo LL Cool J, ale píše hudbu aj pre film, tanečné i divadelné predstavenia. Ďalší nestor, Matt Darriau (kaval, klarinet, saxofón), označuje sám seba za „hudobného polyglota“.

Vyrastal v rodine, ktorá organizovala hudobné party s izraelskou, balkánskou, gréckou a škandinávskou hudbou,a i dnes delí svoj čas medzi The Klezmatics, vlastný balkánsky súbor a džezové projekty. Nezameniteľný hlas Lorina Sklamberga je „ochrannou značkou“ skupiny rovnako ako zvuk akordeónu, ktorým podfarbuje klezmerovskú atmosféru. Vo svojej hudobnej minulosti má projekty s rôznymi etnickými súbormi, ale aj operou a cirkusom.

Ďaleko od purizmu

The Klezmatics perform at a Tiny Desk Concert at the NPR Music offices on Sept. 19, 2011.

Huslistka a speváčka Lisa Gutkin má síce klasické hudobné vzdelanie a pôvodne sa chcela venovať írskej hudbe, ale The Klezmatics ju tak očarili, že sa rozhodla pozvanie kapely prijať. Aj keď je v porovnaní s ostatnými členmi relatívnym nováčikom, po pätnástich rokoch v skupine je už jej neoddeliteľnou súčasťou. Doménou kontrabasistu Paula Marrissetta tiež pôvodne nebol klezmer, ale skôr balkánska a škandinávska hudba, avšak pozvanie Lorina Sklamberga ho presvedčilo o tom, že má zmysel venovať sa aj tejto hudbe.

Ani hráč na bicie a perkusie Richie Barshay nie je klezmerový purista, skôr naopak – za sebou má dlhoročnú spoluprácu s džezovými osobnosťami ako Herbie Hancock alebo Chick Corea, ale aj skúsenosti s interpretáciou latinsko-americkej či indickej hudby.

Životopisy členov kapely, ale tiež počúvanie jednotlivých albumov dokazuje, že nič nie je také vzdialené vnímaniu The Klezmatics ako ortodoxnosť a purizmus. Kým prvé albumy boli aspoň do istej miery tradicionalistické a prinášali klezmer v tej podobe, ako ho väčšinou poznáme, neskôr čoraz častejšie prenikali do „klezmaticsovského“ klezmeru aj iné vplyvy, pričom džezové prvky boli tým najmenším spestrením a vybočením zo zaužívaných modelov. Slovo neohraničenosť je asi to najpriliehavejšie, aké nám v súvislosti s hudbou The Klezmatics napadne. Veď miest, kam si Klezmatics chodia po inšpiráciu, je nespočetne veľa.

Jedným z takýchto výletov za hranice očakávaného bol aj ich najúspešnejší album Wonder Wheels, ktorý vznikol na texty Woodyho Guthrieho. Prekvapivé spojenie na prvý pohľad nesúvisiacich svetov „vyprovokovala“ dcéra americkej folkovej legendy Nora, keď oslovila newyorských klezmerim na zhudobnenie otcových básní. Prelínanie textov folkovej ikony a energie (a nápadov) klezmerových muzikantov bolo také presvedčivé, že prinieslo kapele v roku 2006 nielen cenu Grammy, ale okrem iného aj pieseň Gonna Get Through This World, ktorá je vo vrúcnom podaní Lisy Gutkin dodnes jedným z vrcholov koncertov The Klezmatics.

theklezmatics2-1Tento model si kapela úspešne zopakovala aj na ďalšom „guthrieovskom“ albume Woo­dy Guthrie’s Happy Joyous Hanukkah. Možno oveľa väčším prekvapením bol však živý album Brother Moses Smote the Water so soulovým spevákom Joshua Nelsonom a džezovou speváčkou a klávesistkou Kathryn Farmer. Nahrávka, ktorá má miestami rozhodne bližšie k predstave rozospievaných gospelových omší niekde na čiernom americkom juhu než k dôstojnej rozvernosti klezmerovských tancov, len dokazuje, že The Klezmatics si vydobyli závideniahodné postavenie kapely, ktorá dokáže ponúknuť publiku to, čo sa od nej očakáva; ale zároveň má aj odvahu pustiť sa cestou, ktorou majú práve chuť ísť.

Šťastní heretici nemajú rabína

Tri spomenuté albumy sú – aspoň čo sa týka rúcania štýlových bariér – len najzreteľnejšie vrcholky ľadovca. Tie ďalšie prímesy ako balkánska či africká melodika alebo džezové prvky do nej postupne a nebadane prenikajú už roky. Kritici charakterizujú hudbu The Klezmatics ako divú, mystickú, provokatívnu, baladickú a tanečnú. Práve energia je to, prečo ich občas označujú ako Rolling Stones klezmeru. „The Klezmatics zvláštnym spôsobom recyklujú klezmer a zasadzujú ho do moderných aranž­mánov, ktoré spájajú židovskú tradíciu so súčasným soundom a postmoderným prístupom,“ hovorí promotér Jaromír Orel.

Koncom minulého roka vydali The Klezmatics nový album s názvom Apikorsim / Heretics. Napriek určitej nadsádzke a sarkazmu názov vystihuje hudbu a neortodoxný prístup skupiny. „Šťastní heretici nemajú rabína,“ spieva sa v titulnej piesni. Samotní členovia skupiny tentoraz hovoria o tradičnejšom prístupe, o návrate k tradíciám. Ale čo už je v prípade takého zoskupenia „tradičný prístup“?

Hneď úvodná Der geler fink ukazuje, že balkánska dychovka a židovský klezmer nemusia mať k sebe až tak ďaleko, orientálne zafarbená Tayer Yankele tiež nepôsobí veľmi klezmerovo, a ani ďalšie nahrávky nezaostávajú v nápaditosti. Celkovým vyznením sa však nový album naozaj viac blíži k debutovým nahrávkam, čaká nás menej exotických výletov, ale neznamená to ústup od silných melódií a sugestívnej atmosféry. Kontrastne tu vedľa seba nájdeme tanečne chytľavé skladby ako Zol shoyn kumen di geule alebo už spomínanú Apikorsim, a na druhej strane zas pôsobivé balady ako Di nakht alebo Der mames shpigl.

Prvý štúdiový album po desiatich rokoch predstavuje viac ako dôstojný návrat legendy. Ak The Klezmatics vedia takto osláviť svojich 30 rokov, už dnes sa môžeme tešiť na ich štyridsiatku. A hneď teraz aj na ich bratislavský koncert 14. marca v Ateliéri Babylon.

Teraz najčítanejšie