Prečo konšpirátori potrebujú profesorov

Mnohí z nás si ešte pamätajú Viktora Koženého a jeho Harvardské investičné fondy, symboly tak­zvanej kupónovej privatizácie a najmä symboly škandálov a podvodov, do ktorých nakoniec tento kontroverzný spôsob privatizácie vyústil. Koženého fondy s Harvardovou univerzitou nemali nič spoločné, ich zakladateľ tam len nejaký čas študoval, to ho však neoprávňovalo zneužiť meno prestížnej školy.

Kožený to, samozrejme, neurobil len z nostalgie za svojimi študentskými rokmi. Dobre odhadol, že známe meno, ktoré si aj obyčajní ľudia spájajú s niečím dôstojným a kvalitným, dodá zdanie serióznosti a dôveryhodnosti celému jeho pochybnému a pravdepodobne od počiatku podvodnému projektu.

Vedel, že dôveru budiaci názov utlmí pochybnosti a opatrnosť majiteľov kupónových knižiek. Kde inde by predsa mali ekonomike rozumieť lepšie ako na Harvarde, a ak je niečo zaštítené takýmto menom, určite je to v poriadku a myslia to s nami dobre.

Kožený to hral na našu úctu k autoritám spojenú s neschopnosťou či lenivosťou mnohých ľudí kriticky a logicky o veciach pouvažovať. Ako keby si u nás meno Harvard nemohol ktokoľvek pripichnúť na čokoľvek alebo ako by to, že má človek vzdelanie, a hoci aj diplom z prestížnej univerzity, nutne znamenalo, že bude poctivý.

Pritom máme aj u nás z čias komunizmu a vlastne i z ponovembrovej éry bohaté skúsenosti s tým, že vzdelanie nemusí ísť ruka v ruke s charakterom a už vôbec nemusí byť nutným predpokladom na získanie akademických titulov. Ostatne, známy komunistický vzdelanec Vasil Biľak tiež mal jeden, bol RSDr., doktor sociálnych vied.

Rovnako tak máme množstvo skúseností s tým, že ak je človek skutočne odborníkom v jednej veci, neznamená to nutne, že rozumie všetkému. Právom uznávaný fyzik a matematik nemusí rozumieť ekonomike ani histórii a môže vykazovať neuveriteľnú naivitu či hlúposť, sklon k skratovému mysleniu či predsudkom pri hodnotení politiky.

Jedným z typických pavedcov je inžinier, ktorý sa pustí do odhaľovania historických záhad a nechápe, že aj spoločenské vedy majú svoje odborné postupy, ktoré treba zvládnuť, aby človek dospel k serióznym výsledkom.

Podvodníci s krytím

Často počuť, že žijeme v postfaktickej ére. V skutočnosti však žijeme skôr v časoch konca automatickej úcty k tradičným autoritám, ktorých slovo sa v minulosti – aspoň navonok – prijímalo bez diskusie.

Ani koniec viery v autority však úplne neplatí. Najlepšie to vidieť práve na šíriteľoch pavied, klamstiev a konšpiračných teórií. Na jednej strane sa neustále vymedzujú proti elite vrátane tej vedeckej, snažia sa nás presvedčiť, že takzvaní akademickí vedci sú v lepšom prípade ľudia bez fantázie a odvahy, čo len strnulo opakujú svoje zastarané poučky, držia sa prekonaných metód a nemajú tušenie o realite. A v horšom prípade sú súčasťou nejakého obrovského sprisahania, ktoré pred nami zámerne zatajuje pravdu.

Zároveň sa však pavedci a konšpirátori idú pretrhnúť, aby boli považovaní za súčasť tejto elity. A nerobia to len pre dobrý pocit uznania. Šírenie pavied je často výnosný biznis najmä vďaka tomu, že máte veľmi nízke výrobné náklady. Keďže je internet zaplavený bludmi a nemáte príliš náročných zákazníkov, na výrobu „nového“ mediálneho obsahu stačí zvládnuť kopírovanie textov, ktoré potom môžete publikovať len s minimálnymi úpravami.

Aj konšpirační podvodníci však vedia, že svoj tovar predajú lepšie s podporou autorít, ktoré pre ich cieľovú skupinu priznane či nepriznane stále niečo znamenajú. Je to podobné, ako keď televízne reklamy predávajú zubnú pastu s tvrdením, že ju odporúča deväť z desiatich zubných lekárov. Autority navyše dokážu zlomiť nedôveru ľudí, ktorí nepatria medzi skalných veriacich konšpirátorov a bez podpory autorít by ich nebrali vážne.

Konšpirátori a pavedci preto využijú každú možnosť legitimizovať svoje táraniny niekým s množstvom vedeckých titulov či funkcií a robia všetko pre to, aby sa prebojovali do serióznych či aspoň seriózne pôsobiacich médií a inštitúcií.

Nie je náhoda, že pavedecká náboženská spoločnosť Nová Akropolis svoje prednášky robila v priestoroch bratislavskej Univerzitnej knižnice a dodávala im aj týmto zdanie odbornosti. Rovnako nie je náhoda, že od počiatku veľmi pochybné združenie Hospodársky klub, nápadné svojím obdivom k autoritárskym vodcom od Viktora Orbána po Putina a rôznych čínskych lídrov potrebovalo pod svoje konšpiračné vyhlásenie aj podpisy ľudí, čo mu dodajú v očiach verejnosti dôveryhodnosť.

Napríklad fyzika a matematika, skutočnú kapacitu vo svojom odbore, navyše dekana, čiže človeka vybaveného aj úradnou autoritou. A zároveň človeka, ktorý je v iných oblastiach dosť naivný a neinformovaný, aby takéto vyhlásenie podpísal. Či už preto, že konšpiračným „blábolom“ skutočne verí, ako sa ukázalo v prípade profesora Jozefa Masarika, dekana Fakulty fyziky, matematiky a informatiky Univerzity Komenského, alebo preto, lebo sa dotyčný dá z nejakého dôvodu zmanipulovať, prípadne ani nevie, ako bolo jeho meno zneužité.

Zo záplavy pavedeckých „historických“ kníh na pultoch slovenských kníhkupectiev vynikajú novšie diela Viktora Timuru nielen svojimi rozmermi a tým, že na ich vydanie prispel štát prostredníctvom Literárneho fondu. Vynikajú aj tým, ako veľmi sa autor snaží svoje tvrdenia oprieť o známe vedecké autority, pričom akademickú vedu samotnú tiež s obľubou zavrhuje.

Ako odborní recenzenti knihy Zamlčané dejiny sú napríklad uvedení známi archeológovia Alexander Ruttkay (bývalý riaditeľ Archeologického ústavu SAV) a Jozef Vladár. Už v úvode sa nás snaží autor presvedčiť, že vychádza z výsledkov práce najuznávanejších slovenských archeológov ako Karol Pieta, Václav Furmánek či Matej Ruttkay (súčasný šéf Archeologického ústavu SAV, nie je príbuzný s Alexandrom R.), a snaží sa tak vzbudiť dojem, že títo skutoční odborníci s jeho dielom súhlasia.

Zlyhania RTVS

Dnes je zvykom slovenskú verejnoprávnu televíziu skôr chváliť a je pravdou, že sa oproti predchádzajúcim rokom viditeľne zlepšila. To zlepšenie však vidno najmä oproti obdobiu, keď si vôbec neplnila verejnoprávnu úlohu.

Televízne politické debaty má stále bojazlivé, a čo je azda ešte horšie, vysielanie druhého televízneho kanálu RTVS ešte vždy občas pôsobí, ako keby o jeho programovej skladbe rozhodovala ruská ambasáda. Často tu vidno prapodivné a veľmi jednostranné dokumenty odhaľujúce zločiny kapitalizmu alebo najnovšie ruské a staré sovietske filmy, z ktorých kričí propaganda na každom kroku.

Samozrejme, aj počas socializmu vznikali v Sovietskom zväze kvalitné filmy, ktoré stoja za to, aby boli i dnes vysielané (hoci tiež nebývajú úplne oprostené od propagandy). Ťažko však nájsť dôvod, prečo opakovane zaradiť do programu napríklad film Alexander Nevskij z roku 1938, ktorým si Sergej Ejzenštejn opäť získal priazeň Josifa Stalina.

Film je miestami až karikatúru pripomínajúcou oslavu Ruska, stojaceho proti zlému a veľmi schematicky zobrazovanému Západu, plus veľkého vodcu, čo sa poráta s domácimi zradcami i vonkajším nepriateľom. Nečudo, že s ním bol Stalin veľmi spokojný a Ejzenštejna potom poveril nakrútením filmu o svojom veľkom vzore, Ivanovi Hroznom.

Obhajoba, že ide o veľkého a novátorského režiséra, úplne neobstojí. Triumf vôle režisérky Leni Riefenstahlovej je tiež pôsobivý a z hľadiska filmárskych postupov novátorský film, to však neznamená, že majú túto oslavu nacizmu vysielať verejnoprávne televízie. A najmä ho vysielať bez akéhokoľvek vysvetlenia kontextu.

Najlepším príkladom, ako sa RTVS zapája do dezinformačnej kampane, je však trojdielny „dokument“ Ruské tajomstvá Prvej svetovej vojny, vysielaný práve v týchto dňoch. V prvom diele minulý týždeň nám známe postavy moskovského priemyselného falšovania dejín napríklad vysvetlili, ako Rusko už-už porazilo v prvej svetovej vojne Nemecko, padlo však za obeť sprisahaniu západných demokracií, ktoré sa ho začali báť, a preto radšej vyvolali revolúciu a zvrhli cársky režim.

Vo filme okrem iných vystupuje „historička“ a mnohonásobná funkcionárka Natalia Naročnická, autorka kníh, ktoré doma aj vo svete na Putinov príkaz presadzujú staronový nacionálno-komunistický oficiálny ruský pohľad na históriu.

Bude zábavné, ak niekedy hostia Večere s Havranom budú debatovať, ako tu Rusko vedome šíri klamstvá a podkopáva našu demokraciu, a to len dve hodiny po tom, ako rovnaký kanál s plnou vážnosťou odvysiela ruský propagandistický „dokument“ šíriaci práve tieto klamstvá. V tomto prípade legitimizované autoritou slovenskej verejnoprávnej televízie.