Ráno nemusí byť múdrejšie večera

Všetci poznáme príslovie z titulku článku. Vyjadruje ľudovú múdrosť, že ráno, keď je človek odpočinutý, robí lepšie rozhodnutia ako večer, keď je unavený.

Ale ako je to naozaj? Máme robiť zásadné rozhodnutia ráno, večer, alebo na tom vlastne vôbec nezáleží? A aké psychické mechanizmy sú v hre, keď vynášame rozhodnutia?

Orieškovú alebo jahodovú?

Väčšina z nás žije v predstave, že svojej mysli dokonale rozumieme. Napríklad rozhodnutie, či si dáme orieškovú alebo jahodovú zmrzlinu, nepôsobí vôbec komplikovane a pripomína obyčajný racionálny kalkul, keď zvažujeme „pre a proti“ a my sa nakoniec rozhodneme.

Lenže s mysľou je to ako s ľadovcom – pod tenkou vrstvou vedomých obsahov mysle, ktoré vykukujú na povrch, leží obrovská masa nevedomia, ku ktorému nemáme žiaden prístup.

Preto voľba jednej zmrzliny pred inou, o ktorej sa domnievame, že je plne racionálna a vedomá, pretože je vedená kritériami chuti alebo farby, môže byť ovplyvnená celým radom faktorov, o ktorých existencii a pôsobení nemáme najmenšie tušenie.

V jednom z najslávnejších experimentov, ktorý tento fenomén demonštruje, zavítali psychológovia Richard Nisbett a Timothy Wilson do obchodného domu a návštevníkov požiadali, aby hodnotili pančuchy umiestnené v rade zľava doprava. Ľudia mali za úlohu vybrať najlepší produkt a kritériá, ktoré pri svojom výbere uvádzali, zneli dôveryhodne – kvalita spracovania, použitý materiál a pod.

Lenže Nisbett a Wilson ľudí podviedli, pretože všetky pančuchy boli navlas rovnaké. Ako sa ľudia rozhodovali? Mali tendenciu hodnotiť ako najlepšie tie pančuchy, ktoré boli umiestnené úplne vpravo, a to v pomere 4 k 1 oproti pančuchám z opačnej strany.

Experiment potvrdil, že ľudia si vplyv polohy pančúch na svoj výber vôbec neuvedomovali, aj keď išlo o faktor, ktorý sa do ich voľby výrazne premietal.

Únava z rozhodovania

V inej, podobnej štúdii sledovali Shai Danzinger a tím z Ben Gurion University a Columbia University rozsudky izraelských sudcov pri udeľovaní podmienečného prepustenia väzňom. Z výsledkov vyplynulo, že pravdepodobnosť udelenia podmienečného prepustenia sa ráno pohybovala okolo 65 percent, potom po niekoľkých hodinách klesla takmer na nulu, ale po prestávke sa opäť vrátila na 65 percent.

Vedci kontrolovali množstvo premenných, ktoré mohli byť zodpovedné za tieto zmeny, a vylúčili všetky až na jedinú – prestávku. Sudcovia si samozrejme mysleli, že ich rozsudky boli počas celého dňa rovnako uvážené a racionálne, lenže, tak ako u hodnotiteľov pančúch, aj tu sa ukázalo, že ich rozhodnutia podliehali faktorom, ktorých vplyv si neuvedomovali.

Ako si to kolísanie v rozsudkoch teda vysvetliť? Na začiatku pracovného dňa bola myseľ sudcov „čerstvá“, čo zvyšovalo šancu na udelenie vytúženého prepustenia. Lenže po istom čase začali sudcovia trpieť tým, čomu sa hovorí „únava z rozhodovania“.

Rozhodovanie je totiž náročný proces – sudcovia denne posudzovali 14 až 35 prípadov –, ktorý vysáva „energiu“ z rezervoáru našich mentálnych zdrojov. Po čase skĺzneme do akéhosi „automatického módu“, v ktorom vyhľadávame najjednoduchšie riešenia, ktoré nás nebudú zbytočne zaťažovať. V týchto prípadoch zvolili sudcovia riešenie žiadosti prosto nevyhovieť.

Prestávka mentálne zdroje doplnila, takže sudcovia začali posudzovať jednotlivé prípady opäť svedomitejšie. Túto zmenu nijakým spôsobom nepociťovali a domnievali sa, že počas celého dňa pracujú na „plný výkon“.

Zatiaľ sa teda zdá, že ráno, keď sme plní energie, netrpíme „únavou z rozhodovania“ a celý deň máme iba pred sebou, je ideálnou fázou dňa na robenie tých najdôležitejších, napríklad aj morálnych rozhodnutí.

Efekt morálneho vyčerpania

Túto hypotézu overili Maryam Kouchaki a Isaac Smith z Harvard University a University of Utah v nasledujúcom experimente.

Do pokusu sa zapojilo viac ako 60 vysokoškolákov, ktorí boli rozdelení buď do rannej (medzi ôsmou a obedom), alebo večernej sekcie (medzi obedom a šiestou večer). Zo zadania, ktoré dostali, vyplývalo, že majú riešiť úlohu, ktorá sa týkala zrakového vnímania.

Študenti sa posadili pred obrazovku, na ktorej bol štvorec rozdelený šikmo na dva trojuholníky. Štvorec obsahoval 20 bodiek ľubovoľne umiestnených na jeho ploche. Ľudia mali určiť, či sa viac bodiek nachádza vľavo alebo vpravo.

Odmena za odpovede však nebola rozdelená rovnomerne. Za každú odpoveď, že sa väčšina bodiek nachádzala vpravo, dostali päť centov, ale za odpoveď, že sú skôr vľavo, iba pol centa, čiže 10-krát menej. To bola dôležitá manipulácia, pretože finančnú odmenu neviazala na správnosť odpovede. Inými slovami, kto si chcel zarobiť, bol motivovaný klamať.

Experiment mal sto kôl a obrázky sa striedali po 1 sekunde. V 34 prípadoch bola väčšina bodiek úplne jednoznačne na ľavej strane štvorca. Odpoveď študenta, že sú bodky vpravo, tak bola považovaná za klamanie. V 16 kolách boli bodky zase viditeľne na opačnej strane, čiže vpravo. Rozhodnutie, ktoré to potvrdilo, bolo označené ako pravda. V 50 kolách sa rozloženie bodiek nedalo určiť.

Z výsledkov vyplynulo, že ľudia, ktorí sa zúčastnili večerného experimentu, vo zvýšenej miere preferovali rozhodnutia, že bodky sú skôr vpravo. Ako vieme, išlo o možnosť, ktorá im vyniesla až 10-násobok toho, čo rozhodnutie opačné. Inými slovami, ak ľudia klamali, robili to skôr večer ako ráno.

Podľa autorov štúdie to súvisí s našou schopnosťou odolávať pokušeniam a s kontrolou nad vlastným „morálnym majákom“, ktoré sú najvyššie ráno, ale postupne klesajú a klesajú v dôsledku efektu morálneho vyčerpania.

Morálka ranných vtáčat

Lenže tieto údaje sa ani trochu nezdali Sunite Sahovej, profesorke obchodnej etiky z Georgetown University. Sahová je „nočným vtákom“, ožíva takpovediac v noci, a nepripadalo jej, že by sa večer rozhodovala horšie alebo amorálnejšie. Položila si preto otázku, či tu do hry náhodou nevstupuje nejaký ďalší faktor – iný ako fáza dňa –, ktorý by zásadným spôsobom vplýval na podobu našich rozhodnutí. Aby túto možnosť Sahová preverila, pozrela sa – spolu so svojimi kolegami Brianom Guniom a Christopherm Barnesom – na biológiu, ktorá leží v základoch spánku. V  decembri minulého roku o tom publikovali článok v Psychological Science.

Náš spánkový rytmus je ovplyvnený takzvanými cirkadiánnymi rytmami, odpoveďami ľudského tela na vonkajšie stimuly, z ktorých striedanie svetla a tmy hrá najdôležitejšiu rolu. Ide o akési vnútorné hodiny v nás, ktoré sú vždy jedinečné a určujú náš chronotyp, čiže to, či budeme skôr „ranným vtáčaťom“, alebo „nočným vtákom“.

Zistiť, či spadáte do jednej, alebo druhej kategórie môžete tak, že pôjdete spať vtedy, keď sa cítite unavený a zobudíte sa bez toho, aby ste si nastavili budík. Iným, profesionálnejším variantom je takzvaný dotazník Hornea a Östberga z roku 1976, ktorý spáčov radí do 5 kategórií od „výrazne ranného typu“ po „výrazne nočný typ“.

Druhý z procesov, ktorý reguluje spánkové cykly, je homeostatický mechanizmus. Keď sme v bdelom stave, dochádza k tomu, že v priebehu dňa hromadíme takzvaný spánkový tlak, ktorý uvoľňujeme tým, že ideme spať. Inými slovami, čím dlhšie sme hore, tým je tlak väčší, a my ho redukujeme tým, že sa uložíme do postele.

Ranné typy majú tú výhodu, že ich vnútorné hodiny a spánkový tlak sú zosúladené. U nočných vtákov je to komplikovanejšie, pretože oba mechanizmy spolu neustále „bojujú“. Preto ráno, keď by mali „noční vtáci“ vstať, sú bez energie, a večer, keď by mali, naopak, zaľahnúť, ožívajú. Výskum ukazuje, že až 40 % ľudí spadá do tejto kategórie.

Experiment

Vo svojom experimente rozdelila Sahová a tím ľudí do viacerých skupín v závislosti od ich chronotypu. Experiment prebiehal buď ráno, alebo večer, a spočíval v jednoduchých úlohách, napríklad v hádzaní kockou. Pritom platilo, že čím vyššie bolo číslo, ktoré jedinci hodili, tým vyššia bola ich odmena. Aj tu boli ľudia motivovaní podvádzať, a dizajn experimentu im to poľahky umožňoval.

Z výsledkov vyplynulo, že ľudia podvádzali ráno menej iba v tom prípade, že boli zároveň „ranné vtáčatá“. Naopak, „noční vtáci“ podvádzali menej v noci. To znamená, že fáza dňa – ráno alebo večer – mala na ich rozhodnutia menší vplyv ako skutočnosť, či boli ranným, alebo večerným typom.

Tvrdenie, že by sme večer boli amorálnejší, preto nevyhnutne neplatí. Lenže „ranných vtáčat“ je väčšina, a tak je svet zariadený podľa nich – pracuje sa od rána, nie večer. Noční vtáci preto trpia.

Ak by zamestnávatelia brali tento výskum vážne, mali by sa seriózne zamyslieť nad flexibilnou pracovnou dobou, aby tak svojim zamestnancom – ranným i nočným vtákom – umožnili pracovať práve vtedy, keď sú najmenej vyčerpaní a najviac efektívni.