Denník N

Vedci skúmajú, ako hovoriť s deťmi, aby sme v nich nepestovali stereotypy

Psychológovia radia, aby sme pri komunikácii s deťmi nepoužívali všeobecné vyjadrenia. Ak sa chybe nevyhneme, deti sa naučia deliť ľudí do škatuliek podľa všeobecných kategórií a myslieť viac stereotypne.

Psychológ Claude Steele opísal v knihe Whistling Vivaldi príbeh svojho černošského priateľa Brenta Staplesa z New York Times, ktorý sa ako študent pred niekoľkými desaťročiami ponevieral ulicami Chicaga.

Staples si všimol, že ľudia boli z jeho prítomnosti nervózni, lebo mali stereotypnú predstavu, že černoch rovná sa zločinec. Preto si Staples začal pískať melódiu od Vivaldiho.

Počítal s tým, že tak naruší pocit, že je nebezpečným zločincom, lebo kriminálnici „sa predsa v klasickej hudbe nevyznajú“.

Stereotypy detí

Existujú aj iné spôsoby, ako bojovať so stereotypmi. Čím skôr začneme, tým lepšie.

Výskumy ukazujú, že americké deti mladšie ako tri roky sa správajú stereotypne, keď tváre detí čiernej pleti považujú za nahnevanejšie ako tie s bielou pokožkou.

Podľa nedávneho výskumu, ktorý vyšiel v januári v časopise Science, si prváčky na základnej škole myslia, že dievčatá sú menej múdre ako chlapci.

Ak sa takéto stereotypy ďalej rozvíjajú, môže nastať neželaná situácia, že technické odbory a matematiku vyštuduje menej žien ako mužov.

Nie všeobecné tvrdenia

Psychologička Marjorie Rhodesová z New York University pre Conversation minulý mesiac napísala, že účinným nástrojom v boji proti stereotypom je, keď rodičia používajú čo možno najviac špecifické tvrdenia. 

Zdá sa, že vyjadreniami typu „dievčatá môžu dosiahnuť všetko, čo si zaumienia,“ alebo „dievčatá môžu byť skvelé líderky“ nemôžeme nič pokaziť.

No podľa štúdie, ktorú tento rok Rhodesová a jej tím vydali v časopise Child Development, to tak nie je.

Už dvojročné deti – keď počuli všeobecné vyjadrenia – mali pocit, že ľudí zaraďujú do určitých skupín, ktoré ich oddeľujú a zásadným spôsobom odlišujú od iných ľudí.

Autori si v štúdii vymysleli, že existuje kategória ľudí, ktorú označili ako „Zarpies“. Deti rozdelili do dvoch skupín podľa toho, či im povedali všeobecné tvrdenie, že „Zarpies šepkajú, keď hovoria“, alebo viac špecifické, že „títo Zarpies šepkajú, keď hovoria“.

V druhom prípade platilo, že ich deti stále vnímali ako individuality, hoci podľa zadania mali rovnaké oblečenie. Ale v prvom prípade, keď deti vystavili všeobecnému tvrdeniu o Zarpies, si batoľatá začali myslieť, že ide o homogénnu skupinu, ktorá sa líši od zvyšku populácie.

„Keď deti počuli všeobecné tvrdenia, začali si myslieť, že byť členom nejakej skupiny určuje to, aké budú mať členovia vlastnosti,“ píše Rhodesová pre Conversation.

Heuristika reprezentatívnosti

Zdá sa, že sa tu v deťoch posilňovalo to, čomu sa odborne hovorí heuristika (jednoduchý a rýchly návod na rozhodovanie) reprezentatívnosti. O čo ide, si vysvetlíme na príklade. Predstavte si, že máte určiť, či je basketbalistom skôr dvojmetrový černoch z Harlemu alebo drobný beloch z Wall Street.

Stereotypy, ktoré máme, nám napovedajú, že správnou je prvá možnosť, lebo človeka s uvedenými znakmi skôr považujeme za basketbalistu. Problémom je, že to tak vôbec nemusí byť: ľudia sú rôznorodí a stereotypom, ktoré máme, sa môžu vymykať.

Esencializmus

V inej štúdii, ktorú Rhodesová a jej kolegovia vydali tento rok v časopise Developmental Science, autori zistili, že keď päťročné deti počuli všeobecné tvrdenia – hoci neboli negatívne – o nejakých deťoch, vyhradili si pre ne samostatnú kategóriu a menej sa s nimi delili o zdroje, v tomto prípade o farebné nálepky.

Uvedené správanie autori vysvetľujú ako prejav esencializmu ľudskej mysle. Jav znamená, že ľudia si intuitívne myslia, že v pozadí vecí je akási esencia či podstata, ktorá z nich robí to, čím práve sú.

Tento znak mysle by mohol vysvetľovať, prečo sa ľudia tak veľmi boja napríklad geneticky modifikovaných potravín. Majú pocit, že manipuláciami zasahujeme do ich samotnej podstaty a zásadným spôsobom ich meníme. Po psychologickej stránke je taká predstava odpudivá a neláka.

Esencializmus vedie k tomu, že ľudí delíme do určitých vymedzených skupín, lebo im prisudzujeme akúsi esenciu, ktorá ich má definovať a oddeľovať od iných skupín s inou „podstatou“.

Táto dispozícia mysle posilňuje neželané stereotypy v spoločnosti, ak vybraným skupinám, napríklad Rómom alebo černochom, prisúdime nepravdivú vlastnosť, napríklad, že sú leniví.

Rhodesová pre Conversation píše: „Ak malé dieťa začuje, že moslimovia sú teroristi, nemusí vedieť, čo znamená byť moslim alebo terorista. Ale dieťa sa aj tak môže naučiť niečo veľmi problematické: že moslimovia, nech ide o kohokoľvek, sú odlišným typom ľudí a že je možné hovoriť, aké vlastnosti ľudia majú len na základe toho, či sú alebo nie sú moslimovia.“

Vyhýbajte sa všeobecným tvrdeniam

Rhodesová navrhuje, aby sme sa pri komunikácii s deťmi vyhýbali všeobecným tvrdeniam a boli čo najviac konkrétni.

Keď dieťa povie nejaké všeobecné tvrdenie, napríklad že „veľkí chlapci sú zlí“, dodatočnými otázkami ho môžeme priviesť k presvedčeniu, že zle sa k nemu správali iba dvaja konkrétni chlapci, ktorí mu včera ublížili.

Dieťa si tak uvedomí, že nie všetci chlapci sú zlí a nie všetci chlapci ubližujú deťom.

Na jazyku, ktorý pred deťmi používame, záleží, vraví Rhodesová. „Podľa jazyka, ktorý používame, môžeme deťom pomôcť v tom, aby sa u nich vyvinuli zvyky, ktoré budú spochybňovať, a nie potvrdzovať stereotypy o ľuďoch v našom okolí,“ povedala.

Dostupné z: DOI: 10.1111/cdev.12714doi: 10.1111/desc.12509

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Človek

Veda

Teraz najčítanejšie