Ústavný súd už raz povedal, že v prípade očkovania ide právo na súkromie bokom
Spor o to, či rodič má, alebo nemá právo odmietnuť povinné očkovanie pre svoje dieťa, sa odohral už pred viac ako dvomi rokmi na Ústavnom súde. Očkovanie vtedy vyhralo.
Na úplnom začiatku stálo rozhodnutie dvoch slovenských rodičov nedať zaočkovať svoje dieťa. Keďže lekár je povinný o tom informovať úrady, rodina dostala na konci roku 2012 pokutu 100 eur. Rodina sa odvolala, úrady pokutu potvrdili, a tak šla matka na súd.
Je pokuta za odmietnutie dať očkovať dieťa v súlade so zákonom? Krajský súd v Nitre zapochyboval a obrátil sa na ústavných sudcov s návrhom o vyslovenie nesúladu príslušného zákona s ústavou.
Celé to ukončil Ústavný súd v decembri 2014: očkovanie je povinné.
Skôr ako zhrnieme argumentáciu ústavných sudcov, pripomíname, že podobných žalôb bolo na slovenských súdoch viac. Jedno z konaní sa dostalo pred Najvyšší súd, ktorý sa v auguste 2013 obrátil na Súdny dvor Európskej únie. Ten po necelom roku povedal, že na otázky od našich sudcov nie je príslušný odpovedať. Táto úprava je výlučne vnútroštátnou záležitosťou.
Základné ľudské práva verzus povinné očkovanie
V stručnosti by sa to dalo zhrnúť takto: Krajský súd v Nitre postavil proti sebe základné ľudské práva ako právo na život, právo na súkromie a zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia. Okrem toho pripomínal, že podľa ústavy „každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá“.
Podstata súvisí s tým, že zákon podrobnosti očkovania nestanovuje. Ministerstvo zdravotníctva preto vydalo podrobnú vyhlášku o povinnom očkovaní. A tu mal krajský súd problém. Vyhláška totiž vlastne v tomto prípade stojí nad zákonom.
Ďalší argument súvisel s tým, že každý má právo na život a na ochranu zdravia, pričom tieto ústavou garantované práva sú ohrozené. A to tým, že štát nedostatočnou legislatívnou úpravou povinného očkovania umožňuje orgánom verejnej moci zasahovať do týchto práv.
Ak nezaočkované dieťa nakazí iné, kto bude zodpovedný?
Skôr ako sa pustil Ústavný súd do rozhodovania, oslovil viaceré zainteresované inštitúcie, aby sa k problému vyjadrili. Nebol to len parlament či ministerstvo zdravotníctva, ktoré mali obhajovať existujúcu legislatívu. Medzi oslovenými bol aj Úrad verejného zdravotníctva, ktorý pripomenul, že ak by sa zrušilo povinné očkovanie, tak by zaočkovanosť klesla rokmi na 60 až 70 percent. A keďže väčšina ochorení v očkovacom kalendári sa prenáša vzduchom, pokles kolektívnej imunity by viedol k vzniku početných epidémií.
Úrad pripomenul, že ochorenia, proti ktorým sa u nás očkuje, sú pre deti život ohrozujúce. „Majú rodičia, ktorí očkovania odmietajú, právo takto odopierať dieťaťu ochranu jeho zdravia a života?“ pýta sa úrad vo vyjadrení pre Ústavný súd a v otázkach pokračuje. Chce vedieť aj to, akú zodpovednosť budú mať títo rodičia odmietajúci očkovanie, ak ich dieťa prenesie infekciu, a tým ohrozí zdravie iných?
Slovenská epidemiologická a vakcionologická spoločnosť len dodala, že „všetky ochorenia zaradené do povinného očkovania majú jedno spoločné – riziko vážneho klinického priebehu s ohrozením života alebo so zanechaním vážnych dlhodobých alebo trvalých následkov po prekonaní ochorenia“.
Epidemiológovia sa tiež zaoberali tým, že ľudia často berú prevenciu a povinné očkovanie ako zásah do súkromia, zvykov a životného štýlu. Epidemiologická spoločnosť však pripomína, že ak sa preventívne opatrenia prestanú dodržiavať, „choroba sa nevráti ihneď v takej miere, aby to pociťovala celá spoločnosť, ale až o niekoľko rokov. Potom sa už ťažko hľadá vinník“.
Ústavný súd sa zastal očkovania
„Žiadna medicínska metóda dosiaľ nezachránila toľko životov na celom svete ako očkovanie,“ píše Ústavný súd v úvode svojich právnych názorov.
Námietku, že vyhláška k očkovaniu stojí vlastne nad zákonom, ústavní sudcovia neprijali. V zákone sa predsa hovorí, že podrobnosti upraví vyhláška. „Keďže ide o otázky vysoko odborného charakteru, vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky nie je vhodné tieto otázky upravovať v samotnom zákone,“ vysvetlil súd v náleze.
Ako je to so zásahmi do súkromia? Aj podľa sudcov je pravda, že povinné očkovanie ja zásahom do integrity človeka. „Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je ukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale naopak, účelom je život chrániť a predchádzať vzniku a šíreniu prenosných a smrteľných ochorení,“ odpovedajú ústavní sudcovia v náleze.
Kľučová otázka je právo na súkromie
Napriek už uvedeným argumentom kľúčové pre posúdenie podania krajského súdu napokon bolo to, ako sa Ústavný súd poráta s tým, že povinné očkovanie zasahuje do práva na ochranu súkromia. Tú totiž ústava rieši viacerými ustanoveniami. Ochranu zaručuje len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. „V prípade súkromia ide o sféru spoločenských vzťahov, do ktorej má štát zasahovať len minimálne, nevyhnutným spôsobom, a keď tak robí, jeho zásah musí byť zákonný.“
A proti tejto definícii stojí povinné očkovanie. V jeho prípade však podľa Ústavného súdu ide o naplnenie verejného záujmu na ochrane obyvateľstva pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení. A to je to podstatné. V takomto prípade dospel Ústavný súd k záveru, že „právo na súkromie je v tomto smere zákonom obmedzené v prospech verejného záujmu na ochrane obyvateľstva“.
Návod na rozhodnutie zo Štrasburgu
Pri svojom zdôvodnení sa ústavní sudcovia v Košiciach opreli o rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP). Ten napísal, že „povinné očkovanie – ako nedobrovoľné lekárske ošetrenie – predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorý v sebe zahŕňa fyzickú a psychickú integritu osoby“. No zároveň dodal, že ak je takýto zásah uskutočnený na základe zákona, je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný. „Za odôvodnený by mohol byť považovaný pri zohľadnení verejného zdravia a nutnosti kontrolovať šírenie infekčných ochorení v regióne.“
Aj na základe týchto argumentov Ústavný súd poskytol jasnú odpoveď: „Zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu je nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa.“
Česi pripúšťajú výnimku
Podobne ako u nás, aj iné ústavné súdy si musia poradiť s otázkami povinného očkovania. Českí ústavní sudcovia napríklad posudzovali, ako je to v prípade odmietnutia očkovania z dôvodu výhrady vo svedomí. To bol totiž argument rodičov, ktorí nedali zaočkovať svoje dieťa a dostali pokutu.
Ústavný súd ČR povedal, že povinnosťou očkovať môže byť právo slobodne prejavovať svoje náboženstvo a vieru ohrozené. Pri posudzovaní prípadu sa sudcovia tiež opreli o mnohé posudky. Zavážil názor Rady vlády ČR pre ľudské práva, z ktorého vyplýva, že s ohľadom na vysokú mieru zaočkovanosti populácie je istú výnimku možné urobiť.
„Výnimka zo zákonnej povinnosti prichádza do úvahy len v mimoriadnych prípadoch, ktoré úzko súvisia s osobou, na ktorú sa táto povinnosť vzťahuje, alebo s jej blízkymi. Opak by popieral skutočnosť, že inštitút povinného očkovania slúži na ochranu verejného zdravia,“ dodal český ústavný súd.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
