Fico pri ústave hovorí o úcte, no má ju ako nástroj na kampaň

„Civilná biblia“. Takto niekedy predseda vlády nazýva slovenskú ústavu. Na rozdiel od tej kresťanskej však v nej pripúšťa časté zmeny. Od vyhlásenia samostatnosti bola ústava novelizovaná už šestnásťkrát, najnovšia novela je účinná iba od konca februára.

Premiér tvrdí, že novelizovať opäť raz treba, aby mohol Ústavný súd preskúmať legálnosť amnestií vydaných Vladimírom Mečiarom, a (ak súd legálnosť potvrdí) parlament mohol konečne schváliť mnohokrát navrhovaný ústavný zákon. Novelizácie, na ktorých sa premiér v podstatnej miere podieľal v posledných desiatich rokoch, však naznačujú, že ich využíva účelovo na vlastné politické ciele alebo na zametenie existujúcich problémov „pod koberec“.

Snaha o odpútanie pozornosti

Robert Fico sa pri veľkej miere verejnej pozornosti voči kauze amnestií ocitá v neľahkej situácii. Trvanie na ich nezrušiteľnosti v tejto atmosfére hrozí úpadkom preferencií. Ak sa však nechce ocitnúť v priamom rozpore s predchádzajúcimi tvrdeniami, musí obhajovať zmenu ústavy, pretože iba tak môže tvrdiť, že je o nezrušiteľnosti stále presvedčený pri jej súčasnom znení.

Akurát vo svojich stanoviskách (zatiaľ) nevysvetlil, prečo tento „dodatok“ k predchádzajúcemu stanovisku spomenul až teraz, keď boli amnestie už toľkokrát na stole. Žeby preto, lebo predtým bolo jednoduchšie diskusiu ignorovať?

Navyše, ešte minulý rok o zmene ústavy hovoril iba ako o možnosti pre budúce amnestie prezidenta, čo posilňuje dojem, že v jeho ponímaní bol ešte nedávno akýkoľvek spôsob, ktorý by zrušenie umožnil, neprípustný.

Najnovší návrh na novelizáciu ústavy sa tak javí ako prejav Ficovej snahy o odpútanie pozornosti od seba ako od hlavnej bariéry pri zrušení amnestií. Ak ostatní kľúčoví aktéri s jeho návrhom nesúhlasia, bude môcť tvrdiť, že on riešenie navrhol, a žiaduci výsledok prekazili „tí druhí“.

Ak by novela prešla, zapadla by do série účelových ústavných zmien iniciovaných alebo podporovaných samotným Ficom. V lepšom prípade by pomohla dosiahnuť síce iba jeden, ale zato významný cieľ (zrušenie amnestií) a potom by sa z nej stalo nevyužívané ustanovenie, v horšom by už tak zložité „právne klbko“ ďalej zamotala a k tomu zaťažila Ústavný súd. Ten ku koncu minulého roka zaznamenal vyše desaťtisíc nevybavených podaní.

Novely ústavy ako (pseudo)riešenia

Využívanie novelizácií ústavy v politickom boji sa zdá byť pevnou súčasťou Ficovho „arzenálu“. V poslednom desaťročí existujú len dve relatívne nekontroverzné novely, o zrušení trestnoprávnej imunity poslancov parlamentu a o zjednotení volebných období miestnej a regionálnej samosprávy, i keď na tú nadväzovalo spochybniteľné zrušenie dvojkolových volieb predsedov samosprávnych krajov.

Novela po páde vlády Ivety Radičovej síce bola prijatá ako nevyhnutné riešenie ústavnej krízy, ale viacerí právnici jej jednoznačnosť (i samotnú nevyhnutnosť) spochybňujú dodnes. Niet sa čo čudovať, veď od jej prvého návrhu po schválenie zástupcami takmer všetkých vtedajších parlamentných strán prebehlo niekoľko hodín.

Z ďalších piatich noviel asi najviac právnych argumentov existovalo v prospech zmeny týkajúcej sa súdnictva. Aj tá však má politické vysvetlenie – mohla slúžiť ako dôkaz, že sa druhá Ficova vláda úprimne snaží o zlepšenie fungovania slovenského súdnictva. Pritom sa k nej objavilo množstvo závažných výhrad, osobitne k bezpečnostným previerkam sudcov. Samotný Ústavný súd pozastavil účinnosť niektorých ustanovení tejto zmeny a o ich ústavnosti stále nerozhodol.

Navyše, táto novela bola spojená s bezúčelným sprísnením ústavnej definície manželstva. Je pravda, že túto zmenu presadzovalo hlavne KDH, ale sám premiér sa po jej schválení vyjadril, že „takáto právna úprava, ktorá je v Ústave SR, nebude mať žiadny následok“.

Novely ustanovení o zákaze vývozu vody a predĺžení lehoty na zadržanie mali iba vágne odôvodnenia – prvá zmena dodnes vyvoláva podozrenia o neprimeranom obmedzení voľného pohybu tovaru v Únii, kým druhá sa viezla na vlne prehlbovania strachu z migrantov a utečencov a prebiehajúcej kampani pred parlamentnými voľbami („Chránime Slovensko“). Mimochodom, dodnes nie je známy prípad, v ktorom by bola využitá primerane svojmu deklarovanému účelu.

Novelou z roku 2010, prepojenou na nový zákon o preukazovaní pôvodu majetku, Fico plnil svoju dlhodobo presadzovanú agendu. O jej význame veľa vypovedá, že generálny prokurátor sa minulý rok vyjadril o nevykonateľnosti zákona, ktorého ústavnosť mala novela zabezpečiť, a súčasná vláda má zvažovať jeho zmenu.

Zdrap papiera?

Prehľad novelizácií „základného zákona“, ktoré Robert Fico obhajoval v poslednom desaťročí, naznačuje, že sa naň pozerá skôr ako na nástroj, ktorý možno v prípade potreby použiť v prospech politických cieľov, než ako na rešpektovaný súbor základných princípov demokracie na Slovensku.

Tento stav pridáva na hodnote odborným debatám o sprísnení podmienok na novelizácie ústavy podľa vzoru viacerých európskych demokracií. Zároveň však podsúva nepríjemnú otázku, čo by sa stalo, ak by v parlamente vznikla ústavná väčšina rovnako zmýšľajúcich politikov bez neprekonateľných rozdielov v politických stanoviskách.

Ak sa aspoň časť našich zástupcov nezačne dôslednejšie zamýšľať nad oprávnenosťou zásahov do ústavy, je čoraz reálnejšie, že bude vnímaná ako povestný „zdrap papiera“ aj slovenskou verejnosťou.