Denník N

Ako poľská vláda ničila slovenské špionážne centrum NATO i životy jeho ľudí

Toto je príbeh o troch statočných ľuďoch a o politike, ktorá zničila nielen ich profesionálne životy, ale najmä jeden výnimočný projekt, na ktorý mohlo byť Slovensko hrdé. Plukovník aj majorka sa ocitli na dlažbe, Waldemar sa obesil. A celá vina padá na hlavu poľskej vlády.

Keď v roku 2014 Rusko anektovalo Krym a na východe Ukrajiny vypukla hybridná vojna, slovenské a poľské ministerstvo obrany reagovali prekvapivo rýchlo a potichu rozvíjali centrum, ktoré malo vychovávať špecialistov na boj s novým typom hrozieb z východu. Počítalo sa s tým, že centrum bude pracovať pre celú Alianciu a do projektu sa rýchlo zapojilo osem krajín vrátane Česka, Nemecka či Francúzska.

Slováci sa dohodli s Poliakmi, že sídlo Expertného centra kontrašpionáže bude vo Varšave a neskôr v Krakove, územie pre výcvik v teréne poskytnú Slováci vo vojenských lesoch Lešť. Vyzeralo to dobre, ministri obrany Tomáš Siemoniak a Martin Glváč si výborne rozumeli, rovnako ako poľskí a slovenskí dôstojníci. Lenže na jeseň 2015 boli v Poľsku voľby, k moci sa dostala nová vláda, ktorá vzala Centrum útokom a v očiach spojencov v Aliancii ho úplne zdiskreditovala.

Ako hovorí britský bezpečnostný expert Mark Galeotti, velenie NATO už s Centrom prestalo počítať, lebo neverí poľskej vláde, a jeho slová potvrdzuje aj slovenský armádny diplomat, ktorý nechce byť menovaný. Slovenská investícia, keď sme do centra investovali relatívne veľa peňazí, úsilia a našich najlepších špecialistov, môže vyjsť nazmar.

Celá aféra je spletitá a plná intríg ako zo špionážneho románu, než sa k nej však dostaneme, našu pozornosť si zaslúžia traja profesionáli, ktorí za svoju statočnosť zaplatili vysokú cenu.

Plukovník

Krzysztof Dusza, vysoký dôstojník poľskej kontrašpionáže, je v očiach novej moci najväčším hriešnikom – bránil totiž centrum pred čistkami a vysielal varovné signály do Bratislavy aj spojencom.

Bolo len otázkou času, kedy príde k zrážke s ministerstvom obrany, ktoré sa ho pokúsilo odvolať. Úradníci to však urobili bez náležitých formalít, napríklad bez povinného súhlasu Slovákov, tak­že Dusza ďalej chodil do práce akoby nič. Ministerstvo mu aspoň posielalo výhražné listy, vždy v poľštine, na ktoré on odpovedal zásadne v angličtine (bola oficiálnym jazykom centra).

Táto prekáračka trvala niekoľko týždňov, ale potom už išlo do tuhého. Plukovníkovi najprv odobrali bezpečnostné certifikáty. Znamená to stratu prístupu k tajným dokumentom, čo je pri type jeho práce v podstate každý papier: inými slovami, bol odsúdený na profesionálnu smrť. Potom do centra koncom roku 2015 vtrhla vojenská polícia so samopalmi a jeho, ktorý túto inštitúciu stvoril a riadil, zastavil pred bránou ozbrojený vojak. Už nikdy ho nepustili ďalej. Plukovníkovi sa takmer zrútil svet.

Táto akcia Slovákov vydesila, lebo mali v centre svoje priestory, sejfy a spravodajskú techniku a nikto nevedel, čo všetko si Poliaci trúfli otvoriť. Naši špecialisti si preto potichu prišli čo najrýchlejšie po veci a na dlhé týždne sa do centra nevracali.

Na našom stretnutí sa plukovník Dusza snaží svoju situáciu zľahčovať, ale veľmi mu to nejde. V tajných službách strávil s čistým štítom 25 rokov a teraz takáto potupa. Keď ho nový šéf degradoval na radového vojaka, po prvýkrát v dospelom živote plakal.

A prišla šikana. Je obvinený z porušenia disciplíny za kontakt s novinármi, hoci post riaditeľa centra ho na kontakt s médiami priamo oprávňoval. Má na krku obvinenie z neoprávneného držania tajných dokumentov, hoci jeho kanceláriu prehľadali vojaci bez nestranných svedkov a bez prokurátora, čo je jasné porušenie zákona. O tom, čo mal v sejfe, rozhodujú len jeho žalobcovia.

Poľský minister obrany Antoni Macierewicz vystupuje ako rusofób, v skutočnosti robí veci, ktoré môže tešiť len Rusov. Foto - TASR
Poľský minister obrany Antoni Macierewicz vystupuje ako rusofób, v skutočnosti robí veci, ktoré môžu tešiť len Rusov. Foto – TASR

Ešte ponižujúcejšie je však obvinenie z kontaktov s ruskou tajnou službou. Plukovník proti nej bojuje celý život. Dôkazmi mali byť návštevy ruskej ambasády, hoci na kontakt s ruskou stranou ho písomne splnomocnil a zaviazal bývalý premiér Donald Tusk.

Plukovník pozná metódy psychologického nátlaku veľmi dobre, ale teraz sa mu bráni len ťažko. Predvolania na výsluchy mu najprv chodili poštou, teraz už avíza prinášajú uniformovaní policajti a susedia na Duszu začali hľadieť s podozrením. Jeho dcéru osočujú v škole, že má otca zradcu. Stres v rodine sa pomaly zvyšuje. Keď stretávam Duszu na konci roka 2016, trpí na depresiu. Jeho žena potratila.

Štátna televízia plne kontrolovaná vládou informuje vlani v decembri o jeho trestnom stíhaní, pričom protizákonne zverejní jeho plné meno a fotografiu.

Dusza však má právnické vzdelanie a hovorí, že aj keď ho zničia, nebude to zadarmo. Podáva trestné oznámenia a žaloby za každé porušenie zákona, žaluje Poľsko za porušenie medzinárodnej zmluvy pri vtrhnutí do centra a jeho odvolaní. Bojuje teda aj za slovenskú vec a bude to ešte dlhý zápas.

Majorka

Za lojalitu voči bývalému šéfovi, plukovníkovi Duszovi, zaplatila majorka Magdalena (priezvisko s ohľadom na charakter jej práce nezverejňujeme) degradáciou a šikanovaním aj po odchode zo služby. Ešte aj hovorkyňa disciplinárnej komisie pri zdôvodňovaní jej trestu musela priznať, že obvinená bola úplne oddaná svojej práci, pracovala po nociach a prespávala na prični v kancelárii. Majorka to vidí po svojom: „Kašľala som na kariéru, my sme svojou prácou doslova žili a dýchali. Teraz je to všetko preč.“

Majorka je hrdinka vojenských misií v Afganistane, držiteľka bojových medailí od poľskej armády aj spojencov. Vojaci hovoria, že vďaka jej spravodajskej činnosti zomrelo v provincii Gazní viac talibov, ako od guliek poľských špeciálnych jednotiek. Okrem iného odhalila nepriateľské skladisko výbušnín, na ktoré napokon aj viedla útok svojej jednotky.

Po bojových misiách sa vrátila do kontrašpionáže a potom začala pracovať v slovensko-poľskom centre. Medzi veľké úspechy jej tímu patrí odhalenie ruského špióna v poľskej armáde a naopak, výmena zatknutého poľského dôstojníka v Bielorusku. Práve za toto aj nakoniec čelila disciplinárnemu konaniu za svojvoľný postup: mala pomáhať rodine väzneného dôstojníka bez vedomia nadriadených. (Manželke a deťom dala vedieť o jeho zdravotnom stave a na vlastnú päsť pracovala na jeho oslobodení.)

Týmto disciplinárnym konaním si vláda spôsobila medzinárodnú blamáž, lebo dokument o majorkinom stíhaní bol verejný, takže sa to dozvedeli novinári. Prísne utajené vyjednávania s Bielorusmi sa zrazu stali verejnou témou, čo rozzúrení partneri považovali za zradu a dali sa počuť, že s Poľskom už žiadnu výmenu nikdy nespravia.

Majorka napokon opustila kontrašpionáž sama. Posledné týždne čelila otvorenému šikanovaniu a ľudia sa jej na chodbách vyhýbali, akoby prenášala mor.

Ako rýchlo zistila, pomsta za jej lojalitu k Duszovi ju bude sprevádzať aj v súkromnom živote. Posledných niekoľko mesiacov sa snaží nájsť si zamestnanie – so svojím profilom by bola dokonalým bezpečnostným poradcom pre zbrojárske či bežné komerčné firmy. Zatiaľ však jej pohovory majú rovnaký scenár: na prvom sú nadšení jej životopisom, druhý sa už odohráva medzi štyrmi očami s riaditeľom, ktorému je ľúto, no majorka isto chápe, že jej prítomnosť v ich spoločnosti bude štátom považovaná za zásadnú prekážku ďalších zákaziek.

Majorku najviac desí, že vyhodení zamestnanci ako ona poznajú najprísnejšie strážené štátne tajomstvá. „S ľuďmi na takejto úrovni utajenia sa nikdy podobne nepostupuje. Dnes nás chce zlomiť vlastná vláda a zajtra to urobia Rusi. Oni presne takto fungujú: čakajú, keď sa niekto ocitne na dne, a vtedy mu podajú pomocnú ruku.“

Prišla o výsluhový dôchodok, naďalej nemá zamestnanie. V rodnom mestečku sa zapísala na úrade práce. Pani pri okienku si pýtala doklady o predošlom zamestnaní, majorka jej predložila dokumenty z bojových misií aj z vojenskej kontrašpionáže. Vzdelanie: boj proti organizovanému zločinu a terorizmu, medzinárodné vzťahy a diplomacia. Pani v okienku onemela od údivu, no prácu pre majorku samozrejme nemá.

„A z čoho teda budete žiť?“ Nenápadná, na pohľad krehká žena sediaca oproti mne má nenalíčenú tvár, ale aj tak je ťažké primyslieť si k nej samopal a spravodajské operácie. Dôstojníčka bezradne potrasie hrivou plavých vlasov. „Celý dospelý život som bojovala. Teraz asi nastúpim ako čašníčka alebo taxikárka. Naozaj neviem.“

Vľavo minister obrany Antoni Macierewicz zodpovedný za rozbitie centra, vpravo šéf vládnej strany Jaroslaw Kaczyński vinný za všetko, čo sa v krajine za posledného poldruha roka deje. Foto – TASR
Vľavo minister obrany Antoni Macierewicz zodpovedný za rozbitie centra, vpravo šéf vládnej strany Jaroslaw Kaczyński vinný za všetko, čo sa v krajine za posledného poldruha roka deje. Foto – TASR

Waldemar

Keď sa prevalili informácie o šikanovaní Waldemara na verejnosť, vládny splnomocnenec Misiewicz ho nazval „obyčajným, chorým 60-ročným administratívnym pracovníkom, ktorý už aj tak odišiel zo služby“. Waldemar by sa ohradil, že takmer každé slovo v tej vete je lož: v skutočnosti mal 50 rokov, v čase problémov bol naďalej v službe a nebol žiadny administratívny pracovník, ale plukovník kontrašpionáže s 20-ročnou praxou. Ale Waldemar sa nikomu ohradzovať nebude.

Mobbing v poľskej kontrašpionáži si vďaka Waldemarovmu prípadu všimli aj médiá, hoci sám Waldemar o ňom verejne nehovoril. Ako dôstojník kontrašpionáže nepracoval priamo v centre, mal však na starosti kontrolu a vydávanie bezpečnostných certifikátov pre firmy. Cez jeho ruky prechádzali tendre na objednávky tajných služieb, ale aj obrovské nákupy poľskej armády, od bojových helikoptér až po antiraketový systém Visla. Mal na starosti aj nákupy centra.

Práve centra sa mali týkať jeho prvé sťažnosti na atmosféru v práci. Bývalému kolegovi sa zdôveril o nátlaku, aby donášal na bývalého šéfa Duszu a jeho ľudí. Mal tiež poskytnúť informácie o bezpečnostných certifikátoch podozrivých dodávateľských firiem pre centrum, hoci žiadnu sa nepodarilo spochybniť. Waldemar v každom prípade odmietol. Jednak vraj nevedel o ich práci nič kompromitujúce, a navyše nemal chuť dať sa zatiahnuť do politických hier novej garnitúry. Vtedy sa z jeho života stalo peklo.

Waldemar sa začal sťažovať na nátlaky v práci na konci novembra 2015. V decembri sa zrazu dostal do podobnej situácie ako plukovník Dusza: zistil, že mu zo sejfu zmizli tajné dokumenty, za ktoré bol zodpovedný. Waldemar bol zdrvený. Jeho nadriadení ho navyše strašili trestnými oznámeniami za podvody, z ktorých ho mali onedlho obviniť. Plukovník začal trpieť na ťažkú depresiu.

Jeho práceneschopnosť trvala niekoľko týždňov. Z depresívnych stavov spôsobených mobbingom sa liečil u psychiatra. „Keď som ho stretol, nespal od hrôzy dlhé týždne,“ hovorí jeden z jeho blízkych priateľov. Ďalší povie, že v tom čase sa Waldemarovi pri rozhovore o jeho práci často samovoľne prevracali očné bielka a zo strachu nevládal dokončovať vety. Na začiatku roka 2016 Waldemar požiadal o odchod do dôchodku; v tom čase si už šéfovia zrejme uvedomili, že s ním zašli priďaleko.

Potom mu nadriadení oznámili, že pred odchodom do dôchodku dokumenty z jeho sejfu roztriedia a odovzdajú zaňho, čo ho muselo vystrašiť ešte viac.

Keď sa celá záležitosť prevalila, prokurátor vypočul jeho kolegov, známych aj rodinu. Nezávisle na sebe potvrdili mená konkrétnych nadriadených, na ktorých zastrašovanie sa Waldemar sťažoval, najmä však osobu Mariusza Kozłowskeho, šéfa poradcov agentúry. Najviac by o šikanovaní vedel povedať sám Waldemar. Napoludnie 25. mája 2016 sa však obesil vo svojej garáži. Pred smrťou sa vraj najviac hrozil toho, že ak sa dožije odsúdenia, príde o výsluhový dôchodok tak ako majorka. Že ho nielen zničia, ale jeho rodina stratí živobytie a dom zaťažený hypotékou.

Vyšetrovanie skončilo 27. februára tohto roku. Nezávislí pozorovatelia sa od začiatku obávali o nezávislosť prokuratúry pod kontrolou novej vlády a ich obavy zrejme mali opodstatnenie: hoci Waldemarovi blízki pri výpovediach potvrdili, akým spôsobom naňho vplývalo týranie nadriadeného, Kozłowski bol vypočutý len ako svedok a prípad sa rýchlo uzavrel. Advokát Kania-Sieniawski, ktorý zastupuje obete šikany, na margo rozhodnutia prokuratúry poznamenal, že vyšetrovatelia od začiatku klasifikovali čin nesprávnym spôsobom a okamžite podá odvolanie, „s cieľom obvinenia osoby zodpovednej za smrť plukovníka Waldemara K“.

Nová poľská vláda systematicky ničí vlastnú armádu odvolávaním najlepších ľudí. Foto - TASR
Nová poľská vláda systematicky ničí vlastnú armádu odvolávaním najlepších ľudí. Foto – TASR

Poľská sabotáž

Osudy týchto troch ľudí sú ilustráciou osudu samotného centra, ktorého kolaps sa začal v októbri 2015, keď v Poľsku začala vládnuť konzervatívna strana Jaroslawa Kaczyńského. Už 18. decembra 2015 o polnoci nechala poľská vláda centrum násilne obsadiť – bez vedomia Slovákov.

Doteraz nie je jasné, čo vlastne touto akciou poľská vláda sledovala. Personálne zmeny mohli predsa dohodnúť so slovenskými partnermi pokojnou cestou. Podľa miernejšej verzie nebolo nové vedenie ministerstva obrany dostatočne kompetentné, aby chápalo, ako funguje takáto – v princípe medzinárodná – inštitúcia, ktorá nepodlieha poľským zákonom.

Bezpečnostní špecialisti však čoraz otvorenejšie hovoria o náznakoch, že hlavným dôvodom nebola výmena vedenia, ale obavy, že bývalí pracovníci centra disponujú chúlostivými informáciami o novom ministrovi obrany. Kontrašpionáž totiž funguje v rámci výzvedných služieb ako polícia na špiónov a ak niekto mohol poznať temné epizódy nového vedenia, boli to práve ľudia z tejto sekcie.

Marek Biernacki, opozičný poslanec poľského parlamentu a člen komisie pre kontrolu tajných služieb, sa ministra obrany Macierewicza verejne opýtal, čo hľadali jeho ľudia v sejfoch centra a aký bol skutočný dôvod vtrhnutia. Odpoveď nedostal.

Slovenský analytik neskôr celú situáciu zhrnie slovami: „(Poľská) vláda z nás robí hlupákov a my to pre dobro celého projektu tolerujeme. No my vieme, že tam niečo hľadali.“ O čo presne ide, prezrádzajú potichu znepokojení pracovníci poľského ministerstva obrany a diplomati.

Ich anonymné hlasy, a čoraz častejšie aj médiá, poukazujú na dôkazy, že terajší minister Macierewicz, navonok agresívny rusofób, si vo svojom najbližšom okolí udržiava osoby podozrivé alebo usvedčené z práce pre niekdajšie komunistické tajné služby, a to aj z ruského spravodajského zázemia. Okrem obchodných partnerov medzi ne mali patriť aj jeho tlmočníčka a šofér.

Práve dôkazy o týchto stykoch mohli byť dôvodom útoku na centrum. Jeden z mojich posledných poľských kontaktov na ministerstve obrany smutne hovorí, že minimálne jedna agentúra si kvôli problémom okolo centra pripíja na zdravie: presne tá, proti ktorej boli jeho aktivity namierené, teda Rusi.

Situácia v centre bola síce súčasťou rozsiahlejších čistiek v celej poľskej armáde, práve ona však Slovensku spôsobila značné škody. Okrem investícií do centra a personálneho zabezpečenia totiž udržiavame aj cvičisko v slovenskej Lešti, ktoré ponúka pokročilé možnosti praktických medzinárodných cvičení. Tie malo v budúcnosti organizovať centrum, zatiaľ však so svojimi povinnosťami mešká.

Nové vedenie poľskej kontrašpionáže pritom už niekoľko týždňov pred vtrhnutím do centra otvorene sabotovalo jeho dokončovanie, financovanie a proces bezpečnostnej certifikácie. U poľského ministra otvorene protestovali ostatní partneri, komisia NATO a prostredníctvom niekoľkých listov aj náš minister Glváč. Vysoký úradník NATO pre centrá tohto typu Tony Wedge poslal ostrý list, v ktorom otvorene hovoril o poľskom ničení projektu a možných dôsledkoch zo strany Aliancie.

Poliaci sa vtedy ospravedlnili a sľúbili, že všetko uvedú do poriadku – a o deň neskôr vtrhli ministrovi ľudia do priestorov centra. Ministerstvo sa to snažilo vysvetliť ako nedorozumenie a sľúbilo nápravu. Slováci sa s kyslými úsmevmi tvárili, že tomu veria.

Úpadok

Poľsko dosadilo do centra nového šéfa Mariusza Maraska, rýchlo sa však ukázalo, že Poliaci majú problémy s personálom, keď­že najlepší špecialisti dostali buď padáka z armády, alebo z nej radšej odišli sami. Nastúpili neskúsení dôstojníci a reputácia centra prudko klesla. Členovia agentúr jednotlivých štátov sa navzájom dobre poznajú z medzinárodných bojových operácií a predstava, že ich majú školiť poľskí holobriadkovia, im bola smiešna.

Najhoršou správou však bol samotný šéf Marasek, blízky priateľ ministra obrany. Aj on mal nulové skúsenosti, predtým pôsobil ako učiteľ histórie na súkromnej škole na vidieku, po anglicky nevedel a na stretnutiach so zahraničnými kolegami, kde sa preberali chúlostivé informácie, komunikoval výlučne cez tlmočníčku.

Aby to nebolo všetko, na jar roku 2016 sa autor tohto textu – nepriznajúc rolu investigatívneho novinára – osobne stretol s Maraskom. Ten mu fakticky priznal, že pôsobil pod krycím menom pravicového blogera Aleksandra Ściosa, ktorý fungoval ako agent informátor v poľských i zahraničných médiách a už dlhé roky šíril dezinformácie, očierňoval protivníkov svojho ministra, ale aj najbližších poľských spojencov, ako je Slovensko alebo Nemecko.

Sedem mesiacov po reportáži v Denníku N si odhalenie Maraskovej falošnej identity konečne všimli aj poľské médiá. Marasek o niekoľko dní nato prišiel o miesto. Súčasný postoj slovenského ministerstva obrany voči situácii v centre je nejasný. Podľa znalcov, ktorí nechcú byť menovaní, sa zdá, že slovenská strana po prvých protestoch nášho ministra voči postupu poľskej vlády potichu cúva a zmieruje sa so stavom vecí.

Pri neformálnom stretnutí ešte na jeseň 2016 pracovník slovenského ministerstva obrany na moje otázky väčšinou rozpačito mlčal. Napokon som však počul trpké priznanie. „Sme si vedomí možnosti, že Poľsko ukončí fungovanie centra pod nejakou zámienkou, alebo sa takúto zámienku dokonca pokúsi vytvoriť.“

Nedôvera voči poľským partnerom zo strany slovenského spravodajstva aj ostatných spojencov je po opísaných udalostiach zjavne veľmi veľká. Ale platí to aj opačne: paranoidný poľský minister Macierewicz a jeho ľudia považujú Slovensko za pochybného partnera, za „trójskeho koňa Putina“, ako Slovensko nazývali poľské provládne médiá počas minuloročnej štvavej kampane. V atmosfére takej hlbokej vzájomnej nedôvery centrum nemôže normálne fungovať.

Medzitým má centrum nového riaditeľa, je ním Robert Bala, ktorý síce aspoň vie po anglicky, no takisto nemá operačné skúsenosti. Kolegovia ho potichu označujú za pasívneho karieristu, ktorý sa bojí prijímať rozhodnutia v obave pred následkami u nadriadených. V Poľsku medzitým prebieha súboj o centrum medzi prokuratúrou, ktorú celkom ovládli stranícki kolegovia ministra Macierewicza, a – ešte stále nezávislými – súdmi. V marci roku 2016 varšavská prokuratúra odmietla vyšetriť vtrhnutie do centra, porušenia práv jeho bývalých členov, ako aj interných smerníc.

O deväť mesiacov neskôr, 28. decembra 2016, sudkyňa varšavského okresného súdu toto rozhodnutie prokuratúry v plnej miere zamietla a nariadila opätovné vyšetrovanie, pričom prokuratúre a armádnym predstaviteľom vytkla množstvo chýb, ako aj porušenie práv plukovníka Duszu a majorky Magdaleny E. Sudkyňa zdôraznila, že hoci súčasťou vedenia centra bol aj slovenský zástupca, o vtrhnutí nebol vopred upovedomený.

Hoci sa v rozhodnutí uvádza, že súd „vzal do úvahy stanovisko poškodených a v plnej miere zrušil rozhodnutie prokuratúry“, v reakcii pre Denník N podľa hovorkyne poľského ministerstva sa súd vyjadroval „podmienečným, a nie konštatujúcim spôsobom“. Pri otázke na podozrenia zo šikanovania v SKW a smrť ich dôstojníka hovorkyňa odpovedala, že „rezort národnej obrany nekomentuje špekulácie, ale len fakty“.

Mariusz Kozłowski sa počas telefonického rozhovoru odmietol na tému šikanovania vyjadriť. Slovenské ministerstvo obrany takisto odmietlo situáciu komentovať akýmkoľvek spôsobom.

Centrum získalo akreditáciu 6. marca 2016, s meškaním rok a tri mesiace po plánovanom termíne. Šéf poľskej kontrašpionáže však na tlačovej konferencii zhodnotil situáciu presne naopak: „Keby sme nevtrhli do centra, nezískalo by akreditáciu.“

Projekt, ktorý mohol byť pýchou slovenskej aj poľskej armády, tak neprestal byť kombináciou dezinformácií, amatérskych prešľapov a symbolom ničenia ľudských osudov. Iniciatívu zatiaľ preberajú iní – vo Fínsku už napríklad vzniká konkurenčný projekt.

Kaczynského Poľsko

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie