Denník N

Vojnoví zločinci mohli oslavovať, nacistov prestali hľadať, Čalfa poveril Čarnogurského

Na Jozefa Tisa si pamätníci kotlebovského filmu spomínajú ako na láskavého kňaza. Foto - TASR
Na Jozefa Tisa si pamätníci kotlebovského filmu spomínajú ako na láskavého kňaza. Foto – TASR

Pred 25 rokmi zrušila federálna vláda Mariána Čalfu komisiu pre stíhanie nacistických zločincov. Koľko vinníkov spravodlivosti uniklo, tak zostáva otázkou.

Vedúci jedného z oddielov nemeckej protipartizánskej jednotky Edelweiss Ladislav Nižňanský, dozorca z Terezína Anton Malloth či Rudolf Malík, ktorý ako nadšený člen Hitlerjugend zavraždil na sklonku druhej svetovej vojny vo Veľkom Meziříčí dvoch ľudí. Aj týmito menami, ktoré unikli súdu či trestu, sa zaoberala československá vládna komisia na stíhanie nacistických zločincov.

V komisii sa stretli právnici, kriminalisti či historici, ktorí mali zbierať dôkazy o násilnostiach spáchaných počas druhej vojny v Československu a zhromažďovať dôkazy o vinníkoch. Vládnu komisiu zrušila uznesením prvá ponovembrová federálna vláda Mariána Čalfu  26. marca 1990 – jednomyseľne. Nehlasoval len Valtr Komárek, ktorý bol na služobnej ceste.

„Do roku 1989 komisia spracovala viac než dvesto prípadov proti sedemsto osobám, ktoré počas druhej svetovej vojny na území dnešného Česka a Slovenska mali na rukách krv, vraždili alebo na vraždy vydávali pokyny,“ hovorí český investigatívny novinár Stanislav Motl, ktorý sa zrušeniu komisie aj pátraniu po zločincoch z obdobia druhej svetovej vojny venuje od začiatku 90. rokov.

„Aj keď si uvedomíme, že komisia vznikla v roku 1965, treba objektívne priznať, že napriek tomu, že bola často pod tlakom oficiálnej politiky, odvádzala vynikajúcu prácu,“ myslí si Motl. Do zahraničia odovzdala 90 spisov, ktoré obsahovali dôkazy o zverstvách konkrétnych vinníkov.

Spisy obsahovali aj žiadosť o prevzatie konkrétneho trestného stíhania. Nemecké úrady tieto prípady vyšetrovali, ale skôr alebo neskôr ich väčšinou odložili, čo ovplyvnila najmä medzinárodná situácia, teda studená vojna. „Ale dalo sa čakať, že skôr alebo neskôr, ak padne železná opona, táto spolupráca bude mať reálne výstupy, čo sa nikdy pre zrušenie tej komisie nestalo.“

Precedens

Podobné komisie existujú dodnes v Poľsku, Nemecku, vo Francúzsku či v Rusku. „Pôsobia aj v symbolickej rovine a pokiaľ žije posledný nacistický zločinec, majú svoj zmysel,“ myslí si Motl.

O zámere zrušiť komisiu boli členovia vlády informovaní obežníkom, po ktorom všetci potvrdili, že so zrušením súhlasia. Motl pri rozhovore s federálnym ministrom vnútra Richardom Sacherom však zistil, že ministri očakávali, že v práci komisie sa bude pokračovať. Bývalý kanadský veľvyslanec si vybavil audienciu u Sachera a pýtal sa, či sa bude aj po zrušení komisie v jej práci pokračovať.

Za predčasné považuje zrušenie komisie aj historik z českej akadémie vied Vojtěch Kyncl. Po nežnej revolúcii sa podľa neho otvárala cesta stíhať aj nacistických zločincov, ktorí unikli spravodlivosti preto, že sa po vojne dali do služieb Stasi alebo východonemeckých tajných služieb.

K podobným patril Max Rostock, ktorý velil vypáleniu Lidíc a po vojne ušiel trestu tým, že sa dal do služieb komunistickej tajnej polície.

Podľa Kyncla robila komisia v čase svojho pôsobenia maximum, detailne rozpracovala napríklad prípady konkrétnych páchateľov zločinov z čias heydrichiády. Zrušenie komisie si vysvetľuje aj snahou robiť po roku 1989 hrubé čiary. „Bol tu aj druhý nástroj, ktorý mohol komisiu nahradiť – polícia a prokuratúra. Pokiaľ by tu bol reálny záujem, mohlo sa v týchto prípadoch pokračovať.“

Gašparovič? Nie

Práve federálna generálna prokuratúra mala prebrať celú agendu komisie. Na jej čele stál najskôr bratislavský advokát Tibor Böhm, po jeho odstúpení v roku 1990 vtedy 49-ročný Ivan Gašparovič.

Prvý federálny prokurátor Böhm, ktorý po roku 1989 vo federálnom parlamente vyhlásil, že Jozef Tiso nie je vojnový zločinec, a snažil sa neskôr o jeho rehabilitáciu, bol aj jedným z iniciátorov zrušenia komisie.

„Keď som pátral po tom, čomu sa venovala táto komisia v poslednom období svojho pôsobenia, podarilo sa mi získať disketu s informáciami o tom, že sa intenzívne zaoberala zločinmi spáchanými v období vojnového Slovenského štátu. Bolo už podpísané aj Memorandum s ministerstvom spravodlivosti Kanady,“ hovorí Motl.

Kanada sa v tom čase snažila zo svojho územia deportovať Jozefa Nemsilu, veliteľa piatej poľnej roty Hlinkovej gardy, ktorá vraždila s Nemcami pri Kremničke. Komisia sa zaoberala aj vyšetrovaním prípadu Jozefa Kirschbauma, generálneho tajomníka Hlinkovej ľudovej strany a blízkeho spolupracovníka Jozefa Tisa, ktorý emigroval do Kanady po vojne.

Čarnogurského podiel

Formálnym zrušením a likvidáciou komisie poverila vtedajšia vláda prvého podpredsedu federálnej vlády a predsedu Legislatívnej rady Jána Čarnogurského.

„Už si presne nespomínam na dôvody. Predpokladám, že komisia bola zrušená preto, že počas totality bola roky zneužívaná na politické a ideologické ciele,“ hovorí dnes Čarnogurský.

V tom, že federálna generálna prokuratúra pod vedením Tibora Böhma v tejto práci nepokračovala, nevidí Čarnogurský jej zlyhanie. „To svedčí skôr o tom, že tá komisia nerobila užitočnú prácu. Ak prokuratúra nebola schopná na ňu nadviazať, hovorí to viac o  práci tejto komisie,“ myslí si.

Ján Čarnogurský. Foto - TASR
Ján Čarnogurský. Foto – TASR

Motl už desaťročia upozorňuje aj na zvláštny osud archívu komisie. Boli v ňom okrem iného aj mená niektorých spolupracovníkov SS či gestapa.

„Pamätné spisy vedené na konkrétne mená s precíznou dokumentáciou či výpoveďami svedkov skončili na niekoľko mesiacov na chodbe archívu. Keď budem citovať slová Alberta Mayera, terezínskeho väzňa, ktorý sa o túto tému zaujímal v 90. rokoch, dnes za to nikto nemôže,“ hovorí. V deväťdesiatych rokoch sa menili rôzne ministerstvá, pod ktoré mal archív patriť.

Stratené dokumenty

Dokumentácia nakoniec skončila v Prahe, v ústrednom Štátnom archíve. Keď v roku 1997 Nemci oslovili  Česko, aby pomohlo so zhromažďovaním dôkazov o činoch dozorcu z Malej pevnosti Terezín Antona Mallotha, zistilo sa, že veľká časť z nej chýba. Nebol to jediný prípad.

Časť chýbajúceho archívu sa zachovala v centrále na vyšetrovanie zločinov národného socializmu v nemeckom Ludwigsburgu, kam československá komisia posielala napríklad aj pamätné spisy. „Niektoré chýbajúce dokumenty komisie nachádzam postupne v najrôznejších, napríklad aj v nemeckých archívoch,“ potvrdzuje Motl.

Ako náhradné riešenie po zrušení komisie oslovovalo kanadské ministerstvo spravodlivosti priamo slovenských historikov a právnikov – na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov totiž tamojšie médiá odhalili viaceré staré kauzy vojnových zločincov, ktorí sa dostali do Kanady tak, že pred imigračnými úradmi nacistickú minulosť zatajili, a preto im začala hroziť aj po rokoch deportácia.

Generálnu prokuratúru bolo na Slovensku viac vidieť najmä po roku 2000, keď musela spolupracovať so zahraničím. Bolo to tak pri dôkazoch v procese v Mníchove s Ladislavom Nižňanským, zodpovedným za nacistické vraždy v Kľaku a Ostrom Grúni, alebo s maďarskou stranou na prípade vojnových vrážd a deportácii židovských občanov Lászlóa Csatáryho, ktorý po vojne ušiel pred trestom smrti do Kanady, odkiaľ ho v roku 1997, po odhalení jeho minulosti, vyhostili.

Vražedné komando, ktorému velil Ladislav Nižňanský. Foto - TASR
Vražedné komando, ktorému velil Ladislav Nižňanský. Foto – TASR

Dnes už z tých, ktorí páchali na našom území zločiny, žije iba hŕstka a aj trest pre týchto ľudí je skôr v symbolickej rovine. Koľko tých, čo boli zodpovední za nacistické zločiny, pre zrušenie komisie a federálnej prokuratúry trestu uniklo, je otázne, podľa Motla sú to desiatky ľudí.

„Vojnoví zločinci mohli začať oslavovať, lebo dostali nevídaný darček.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie