Denník N

Naša myseľ je nedokonalá. Prečo fakty selektujeme a ohýbame?

Výskum UFO kultu Seekers stál na počiatku teórie kognitívnej disonancie. FOTO - Wikimedia
Výskum UFO kultu Seekers stál na počiatku teórie kognitívnej disonancie. FOTO – Wikimedia

Bez toho, aby sme si to uvedomovali, fakty rôznym spôsobom upravujeme. Do hry vstupuje naše ego a identita.

V 50. rokoch 20. storočia vznikla v Spojených štátoch malá skupinka vyznávačov UFO. Hovorili si Seeekers (Hľadači), sústredili sa okolo osoby Dorothy Martinovej.

Martinová sa považovala za médium napojené na takzvané „vyššie bytosti“ z planéty Clarion, ktorá ležala mimo slnečnej sústavy.

V proroctvách, ktoré Martinová zaznamenávala, stálo, že „vyššie bytosti“ zničia svet, ktorý sa oddáva hriechu, apokalyptickou morskou vlnou. Pred planetárnou katastrofou, naplánovanou na 21. 12. 1954, mali byť ušetrení iba Seekers. V plánoch stálo, že mimozemšťania priletia na Zem a hŕstku verných odvezú na vesmírnej lodi so sebou do bezpečia vlastnej planéty.

Lenže deň sa pomaly blížil ku koncu a mimozemšťania ani apokalypsa nikde. Členovia Seekers boli v napätí.

Seekers čakajú na UFO

Pár minút pred polnocou si jeden z členov komunity všimol, že má na oblečení kov (zips), podľa inštrukcií mimozemšťanov prísne zakázaný. Seekers pookriali, pretože tak spoznali dôvod, prečo vyššie bytosti zatiaľ neprileteli.

Minúty zase plynuli, polnoc sa blížila, ale po mimozemšťanoch ani stopy. Keď sa deň skončil, niekto si všimol, že iné hodiny v miestnosti, kde sa Seekers stretli, aby spoločne prežívali túto chvíľu, ukazovali, že sú štyri minúty do polnoci. Skupinke odľahlo, mimozemšťania majú stále čas. Lenže oni stále nechodili.

Až takmer o piatej ráno prijala Martinová od mimozemšťanov vysvetľujúcu správu, ktorá skupinu upokojila. Stálo v nej, že neprileteli, lebo Seekers šírili po Zemi toľko Dobra, že ju celú akoby prežiarili, takže záhuba života na Zemi sa odkladá. A preto aj prílet.

O niekoľko dní neskôr si Seekers naplánovali ďalší prílet, a keď ani tentoraz nikto nedorazil, skupina opäť poznala odpoveď. Pred ich domom, kde sídlili, sa totiž zišlo niekoľko desiatok zvedavcov, ktorí im poslúžili ako dobrá výhovorka. „Nemyslím si, že by sa mimozemšťania cítili v tom dave dobre,“ povedal jeden z členov kultu novinárovi.

V nasledujúcich dňoch sa skupina pomaly rozpŕchla, ale veľa z členov si svoju vieru v UFO podržalo naďalej. A to je veru zvláštne, pretože nezaujatému divákovi by sa mohlo zdať, že „vyššie bytosti“ z Clarionu neprileteli proste preto, lebo neexistujú.

Aj keď je toto vysvetlenie nepochybne pravdivé, akceptovať ho bolo pre členov Seekers až príliš bolestivé. A tak robili všetko pre to, aby sa pocitu vlastného zlyhania či omylnosti vyhli. „My sa predsa nemýlime, a ak mimozemšťania neprileteli, určite za to môžu nejaké externé faktory,“ uvažovali.

Kognitívna disonancia

Tento príbeh, úplne reálny, je prvou prípadovou štúdiou o kognitívnej disonancii. Ide o teóriu, podľa ktorej je zastávanie dvoch vzájomne protichodných (disonantných) názorov pre našu myseľ problém, takže svet celkom zámerne ohýbame do podoby, kde takáto disonancia nie je.

Najjednoduchšie to možno ilustrovať na fajčiaroch. Tým pôsobí fajčenie pôžitok, ale na druhej strane každý z nich vie, že „fajčenie zabíja“. Rozkoš na jednej strane a predstava smrti na tej druhej sú disonantné predstavy a fajčiari majú tendenciu ich redukovať. Negatíva fajčenia ohýbajú, ako sa dá, napríklad takto: „Moja babka fajčila celý život dve krabičky denne a dožila do stovky, mňa fajčenie nezabije“ alebo „Fajčím iba príležitostne, to sa nepočíta“ a pod.

Čo sa týka Seekers, v ich prípade bol zdrojom disonancie rozpor medzi predstavou príletu mimozemšťanov a smutným faktom, že nikto nedorazil. Túto disonanciu redukovali tým, že si vždy našli vinníka – zips, zvedavcov pred domom a pod.

Vidíme teda, že s faktmi dokážeme pracovať veľmi tvorivo. Prioritou je ochrániť vlastné ego, a ak treba, pomôžeme mu informáciami, ktoré nepozorovane prispôsobíme na svoj obraz.

Selekcia a ohýbanie faktov

Ľudia majú tendenciu nevyhľadávať in-formácie, ale kon-firmácie (konfirmačný bias). Fakty prísne selektujeme, a čo nie je v súlade s našimi názormi, ignorujeme alebo tomu neprikladáme dôraz. Naopak, idey, ktoré vyhovujú tomu, čomu už vopred veríme, alebo sú nejakým spôsobom zviazané s našou identitou či identitou skupiny, ku ktorej sa hlásime, považujeme automaticky za dôveryhodnejšie a pravdivejšie.

A keď už sme konfrontovaní s určitou sumou faktov, pred ktorými nemôžeme utiecť a nedajú sa ignorovať, siahneme po najrôznejších stratégiách, ako ich „zaonačiť“, ak nám nevyhovujú.

Takúto štúdiu publikovali tento mesiac Justin Friesen z univerzity v Yorku a tím v psychologickom časopise Journal of Personality and Social Psychology. Subjektom predstavili názory, deklarované ako vedecké fakty, ktoré buď podporovali, alebo, naopak, vyvracali ich názory, s ktorými do experimentu vstupovali a týkali sa manželstiev homosexuálov.

Ako sa ukázalo, ak boli tieto fakty konformné s tým, čo si subjekt myslel, tak vypovedal, že celá problematika manželstiev tohto druhu je záležitosťou faktov, nie (súkromných) názorov. Keď však boli fakty, ktorým jedinci čelili, v rozpore s ich názormi, mysleli si, že v prípade homosexuálnych manželstiev na faktoch vlastne nezáleží, pretože ide o záležitosť čisto súkromných morálnych názorov.

Tento experiment ukazuje, že keď sú naše názory ohrozené, fakty sa ocitnú mimo hry a prioritu dostanú privátne názory. A tie sa nedajú nijako testovať či vyvrátiť, pretože sú voči faktom imúnne.

Zakázať nosenie zbraní na verejnosti?

Ochrana názorov, ktoré sú spojené s našou predstavou o sebe ako morálnom a inteligentnom jedincovi (pozri efekt iluzórnej nadradenosti) alebo s našou identitou všeobecne, má vysokú prioritu a ovplyvňuje to, ako vidíme fakty.

Dan Kahan z Yalovej univerzity a tím urobili nasledujúci experiment. Subjekty sa najprv priznali k tomu, či patria do tábora demokratov (liberáli) alebo republikánov (konzervatívci). Potom riešili pomerne komplikovanú matematickú úlohu, v ktorej museli posudzovať „účinnosť nového krému na liečbu vyrážok na koži“. Z výsledkov vyplynulo, že demokrati a republikáni, o ktorých sa ukázalo, že sú v matematike zruční, nevykazovali žiadne rozdiely v schopnosti túto úlohu vyriešiť.

V druhom experimente posudzovali demokrati a republikáni rovnaký text, ale namiesto „účinnosti krému“ išlo tentoraz o hodnotenie „účinnosti zákazu nosenia strelných zbraní na verejnosti“. Ide o tému, ktorá obe politické skupiny silno rozdeľuje a názor na ňu je súčasťou ich identity.

Ukázalo sa, že len veľmi málo ľudí – naprieč politickým spektrom – dokázalo správne identifikovať výsledok, ktorý najviac podporovali dáta, a vo veľkej väčšine prípadov sa stranícky rozdelili. Republikáni videli dáta ako správne vtedy, ak potvrdzovali výsledok, že „zákaz zbraní neznižuje kriminalitu“. Liberálni demokrati vtedy, ak výsledok znel, že „zákaz zbraní kriminalitu znižuje“.

Vidíme, že naša schopnosť racionálne uvažovať je okamžite v ohrození vtedy, keď sa bavíme o veciach, ktoré sa nás osobne dotýkajú. Naša myseľ je jednoducho nedokonalá. Evolúcia ju nevytvorila preto, aby sme odhaľovali objektívne a večné „Pravdy“ a lá Platón.

Selekcie a ohýbania faktov sa nezbavíme a tento výskum by pre nás mal byť ponaučením, že „slepé miesta“ má každý z nás, a do debát, obzvlášť o morálke, preto treba vstupovať s určitou mierou pokory, či naše silné presvedčenia nie sú náhodou nič iné ako produkt tvorivej schopnosti našej mysle.

Dostupné z: doi: 10.1037/pspp0000018, http://dx.doi.org/10.2139/ssrn.2319992,

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Omyly mysle

Svet, Veda

Teraz najčítanejšie