Denník N

Budeme sa po hlasovaní o zrušení Mečiarových amnestií hanbiť?

Mečiar sa hnevá.
Mečiar sa hnevá.

Hľadanie legálneho spôsobu zrušenia amnestií je v súčasnosti hľadaním vody v potoku. Legálne riešenie existuje, je v parlamente v druhom čítaní a stačí chcieť ho vidieť.

Autor je právnik

Na tému zrušenia takzvaných Mečiarových amnestií, ktoré dodnes tvoria genetický základ nášho mladého štátu, sa za posledné týždne povedalo a popísalo veľmi veľa. V tejto diskusii zazneli rôzne názory a návrhy riešení – dobré, menej dobré aj nebezpečné. Zdá sa, že aj mnohí doterajší latentní obhajcovia týchto amnestií aj tí, ktorých táto téma dosiaľ nezaujímala, začínajú pomaly svoje postoje prehodnocovať.

Zástancovia zrušenia amnestií sú v zásade konzistentní v dôvodoch, prečo to treba urobiť, a prečo je najvyšší čas. Amnestie bránia vyšetreniu skutkov, z ktorých sú podozriví predstavitelia štátnej moci deväťdesiatych rokov. Vtedajšia štátna moc nimi preventívne amnestovala samu seba od podozrení, že na svojich vlastných občanoch spáchala násilné trestné činy s asistenciou vtedajšieho podsvetia.

Udelil ich zastupujúci prezident bez dostatočnej demokratickej legitimity, konajúci v konflikte záujmov, ako svoje prvé rozhodnutie po dočasnom prevzatí prezidentských právomocí. A napísal ich tak amatérsky, že ich o pár mesiacov musel opravovať. Na základe týchto amnestií nikto nenadobudol ani nemohol nadobudnúť žiadne práva v dobrej viere ani žiadne legitímne očakávania, ktoré by boli v demokratickom a právnom štáte hodné právnej ochrany.

Dnes sa už okrem samotného autora týchto amnestií zrejme nenájde právnická či politická osobnosť, ktorá by tieto amnestie verejne obhajovala. Stále sa však nájdu názory, prečo sa tieto amnestie nedajú zrušiť ani ústavným zákonom. Ťažko povedať, či ide o dobre mienené obavy, o vyhýbanie sa zodpovednosti, alebo o výhovorku s cieľom zachovania amnestií za každú cenu. Závisí to od toho, kto ich vyslovuje.

Ústavodarná moc je najvyššou mocou v štáte. Je mocou pochádzajúcou priamo od ľudu, ktorá vytvorila všetky ostatné zložky moci (zákonodarnú, výkonnú a súdnu). Je mocou suveréna. Suverenitu ústavodarnej moci, ktorá je u nás reprezentovaná kvalifikovanou („ústavnou“) väčšinou poslancov parlamentu, výstižne vyjadruje myšlienka britského ústavného právnika Jeana Louisa de Lolme, že „parlament môže urobiť všetko okrem zmeny ženy na muža a muža na ženu“.

V našej ústave je suverenita ústavodarnej moci vyjadrená predovšetkým absenciou oprávnenia prezidenta vetovať ústavné zákony a vylúčením ústavných zákonov z prieskumnej právomoci Ústavného súdu. Možno viesť rozumnú polemiku o tom, či výkon ústavodarnej moci (novelizácia ústavy, prijímanie ústavných zákonov) u nás nie je príliš jednoduchý v porovnaní s výkonom moci zákonodarnej (prijímanie bežných zákonov).

Príliš jednoduchý proces vykonávania ústavodarnej moci totiž môže niektorých jej menej zodpovedných nositeľov zvádzať k nadužívaniu alebo zneužívaniu tejto moci na presadzovanie cieľov, ktoré by sa mali presadzovať bežnými zákonmi (napríklad s cieľom znemožnenia alebo sťaženia ich neskoršej zmeniteľnosti novou politickou reprezentáciou). Na sile a suverenite ústavodarnej moci to však nič neuberá.

V demokratickom štáte s parlamentnou formou vlády (akým je aj Slovenská republika) ústavodarná moc vytvára tri podriadené zložky moci – zákonodarnú, výkonnú a súdnu –, ktoré sa navzájom obmedzujú a vyvažujú. Ústavodarná moc sama však týmto obmedzeniam nepodlieha. Jej postavenie v ústavnom systéme parlamentnej demokracie je rovnaké, ako je postavenie Boha Stvoriteľa v systematike kresťanskej teológie.

Stvoriteľ nikdy nemôže byť podriadený svojmu stvoreniu. Ak sa dnes objavujú návrhy, ktoré podmieňujú zrušenie amnestií predchádzajúcim pozitívnym stanoviskom Ústavného súdu k návrhu ústavného zákona, je potrebné sa bližšie zamyslieť nad tým, čo vedie ich predkladateľov k tomuto pokusu o zrušenie princípu suverenity parlamentu a nahradenie vlády ľudu (demokracie) vládou sudcov.

Tieto návrhy sú sprevádzané vyhláseniami, že ide o hľadanie legálnej cesty na zrušenie amnestií. No je to naozaj tak? Prečo práve ústavný zákon o zrušení Mečiarových amnestií, ktorého účelom je odstrániť možno najväčšiu nespravodlivosť našej novodobej histórie, by mal byť protiústavný?

Je veľmi podozrivé, že v prípade zrušenia amnestií volajú po preventívnej kontrole ústavného súladu ústavného (!) zákona práve tí, ktorým na ústavnosti ani trochu nezáležalo pri mocenskom presadzovaní napríklad takých zjavných protiústavných výčinov, akými boli diaľničný vyvlastňovací zákon alebo zákaz zisku obchodných spoločností.

Kde boli títo ochrancovia ústavy vtedy, keď bývalý prezident protiústavne odmietal vymenovať riadne zvoleného generálneho prokurátora, a prečo vtedy odmietli počkať na rozhodnutie Ústavného súdu? Oni vtedy stáli za bývalým prezidentom, tlieskali jeho protiústavnému postupu a následne nasilu zvolili nového kandidáta bez toho, aby počkali na rozhodnutie Ústavného súdu o porušení práv toho pôvodného. Obavy o legálnosť ústavného zákona o zrušení amnestií sú teda nedôveryhodné najmä preto, kto ich vyslovuje.

Okrem toho, že vyznievajú nedôveryhodne, sú tieto návrhy aj nebezpečné, pretože vydávajú demokraticky zvolenú ústavodarnú moc s najvyššou legitimitou „napospas“ nevolenému zboru sudcov s oveľa nižšou mierou legitimity. Ústavodarná moc, ktorá (keď sa tak rozhodne) môže zrušiť aj samotný Ústavný súd a zveriť jeho právomoci inému súdnemu orgánu, by tak mala byť podľa týchto návrhov podriadená tomuto súdu. Nevolený zbor sudcov, ktorý má dnes v demokracii postavenie takzvaného pasívneho zákonodarcu (môže zrušovať zákony, ktoré vyhlási za protiústavné), tieto návrhy, naopak, posúvajú do pozície aktívneho ústavodarcu, ktorý má moc parlamentnej ústavnej väčšine dopredu povedať, čo môže a čo už nie.

Ak by sme akceptovali, aby Ústavný súd mohol preventívne posúdiť súlad ústavného zákona o zrušení amnestií s ústavou, urobíme tým z neho aktívneho ústavodarcu a povýšime ho nad úroveň parlamentnej ústavnej väčšiny.

Ústavodarná moc môže v rámci svojej „všemocnosti“, samozrejme, urobiť aj toto. V takom prípade však môže rovno novelizovať aj článok 1 ods. 1 ústavy a vypustiť z neho slovo „demokratický“, pretože v tomto momente sa demokracia stane len ilúziou.

Každému, komu by sa takýto návrh pozdával, odporúčam nezabudnúť na to, že funkčné obdobie sudcu Ústavného súdu je 12 rokov (čiže tri štandardné volebné cykly). Zverenie aktívnej ústavodarnej moci nevolenému zboru sudcov, ktorého zloženie sa obmieňa raz za 12 rokov, by posunulo štát od demokracie smerom k sudcovskej „aristokracii“. Ak niekto dnes predkladá takýto návrh, potom si buď úplne neuvedomuje jeho dôsledky, alebo tak robí s víziou, že raz, keď jeho volebný výtlak oslabne, mu možno príde vhod možnosť vládnuť krajine prostredníctvom Ústavného súdu. A ak by som mu týmto záverom krivdil, tak možnosti vládnuť prostredníctvom Ústavného súdu sa v budúcnosti určite rád chopí ktorýkoľvek kritik alebo hanobiteľ liberálnej demokracie, ktorého bude unavovať účasť na pravidelnej demokratickej volebnej súťaži v štvorročných cykloch.

Dovolím si povedať, že hľadanie legálneho spôsobu zrušenia amnestií je v súčasnosti hľadaním vody v potoku. Legálne riešenie existuje, je v parlamente v druhom čítaní a stačí chcieť ho vidieť. Kto chce, ten hľadá spôsoby, ako sa to dá. Kto nechce, ten hľadá dôvody, prečo sa to nedá. Verím, že stanovisko 26 právnikov (proti ktorému sa dodnes neobjavila žiadna ekvivalentná odborná opozícia rovnakej váhovej kategórie) je dostatočnou odbornou zárukou pre každého, kto chce a hľadá spôsob.

V jednej verejnej diskusii, ktorú som absolvoval nedávno na tému zrušenia amnestií, odporca ich zrušenia argumentoval, že ich zrušením si Slovensko iba urobí hanbu. Myslím si opak. Hanbu sme si urobili a robíme tým, že sme vydanie týchto amnestií dopustili, že ich autor tu po ich vydaní dokázal ešte dvakrát vyhrať voľby, a že ich 20 rokov tolerujeme.

Majú sa snáď hanbiť Američania, keď trinástym ústavným dodatkom (čiže ústavodarnou mocou) v roku 1864 zrušili otroctvo a retroaktívne tak vyvlastnili všetkých otrokárov, a to len sedem rokov po tom, ako vlastnícke právo otrokárov a inštitút otroctva potvrdil najvyšší súd (ekvivalent nášho Ústavného súdu) v známom prípade Dred Scott vs Sanford?

Majú sa snáď hanbiť víťazné mocnosti po druhej svetovej vojne, keď v norimberských procesoch stíhali a odsúdili nacistických vojnových zločincov za skutky, ktoré v čase ich spáchania podľa platného práva neboli ani trestnými činmi alebo boli plnením vojenských rozkazov?

Alebo sa majú hanbiť Česi, ktorí po 50 rokoch od skutku odsúdili komunistickú prokurátorku Brožovú-Polednovú za výkon jej prokurátorských právomocí v politickom procese s Miladou Horákovou, a ktorým dal v tejto veci za pravdu aj Európsky súd pre ľudské práva?

Odpoveď je trikrát nie, a rovnako sa nebude za čo hanbiť ani po prípadnom zrušení tzv. Mečiarových amnestií. Hanbou, naopak, bude, ak parlamentné hlasovanie prežijú.

Tento text vyjadruje osobné názory jeho autora
a nevyjadruje postoje a názory spoločnosti Dentons Europe LLP,
v ktorej autor pôsobí ako partner.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Mečiarove amnestie

Komentáre

Teraz najčítanejšie